Len prítomnosť nás zachráni

Reagujem krátko na hroznú udalosť v Nice,

aby som spolu s vyjadrením svojej blízkosti všetkým obetiam a ich príbuzným povedal aj niekoľko slov, ktoré hlboko v srdci cítim. Uvedomujem si, že v najbližších hodinách a dňoch toho bude povedané veľa, bude vyslovených mnoho prejavov zo strany tých, čo udržujú tento sociálny systém, padajúci pod úderom náporov, ktorým zdá sa, je nemožné odporovať.

Chcel by som sa jednoducho a krátko obrátiť na ľudí, na skutočných ľudí s tvárami, ktoré som videl v televíznych prenosoch, na ľudí, ktorí sa cítia byť stratení a opustení.

Po celé stáročia sa rozličným generáciám hovorilo, že v našom živote je istá Prítomnosť – Prítomnosť, ktorá nikdy neprestane, milujúca prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista, vo svetle ktorého mohli byť všetky okolnosti života – i tie najhroznejšie, čo poznačili životy našich národov v posledných storočiach – prežívané s veľkou dôstojnosťou, dôstojnosťou, svedčiacou o veľkosti minulých generácií i napriek ich tragickým okolnostiam.

Dnes však, popierajúc túto Prítomnosť v mene toho, aby bol potvrdený človek ako absolútno, a popierajúc aj Cirkev, aby sa tak potvrdila autonómia ľudského rozumu i vedeckého progresu vrcholiaceho v hrozných genetických manipuláciách, ktoré máme neustále pred očami nezostáva iné ako konštatovať, že človek zostal sám, že už pri ňom niet nikoho, a že v nesmiernej bolesti zo straty ľudských a blízkych životov nezostáva človeku iná spoločnosť ako spoločnosť samoty a ticha.

Čo máme robiť? Ja sám sa viem prihovoriť len tým, čo veria v Boha alebo tým, ktorí ho prinajmenšom očakávajú. Takým hovorím, že je treba vrátiť sa k tomu, čo vo svojej jasnej štúdii o počiatkoch cirkvi vyjadril blahoslavený kardinál John Henry Newman a čo bolo neskôr potvrdené kardinálom Ratzingerom: jednoducho je treba „robiť kresťanstvo“. V tomto svete, v ktorom sa všetko rozpúšťa a v ktorom samota vládne životom jednotlivcov i spoločnosti, odsudzujúc ju k procesu poznačenému rôznymi patológiami – z ktorej najhoršou je násilie – je treba rozhodnúť sa nehájiť impérium. Prví kresťania nehájili impérium, ale jednoducho robili čosi iné: „robili kresťanstvo“.

Svedčili, že Kristus, žijúci medzi nimi v tajomstve Cirkvi, je jedinou pravou odpoveďou na život človeka a sveta. Silní v tejto istote, dosvedčovali ju svojimi životmi, a teda nie len rozprávajúc o Bohu – lebo o Bohu rozprávajú aj ateisti – a rovnako nie len rozprávajúc o transcendentne, ale hovoriac o Bohu Ježiša Krista, ktorý sa v Ježišovi Kristovi stal telom i konkrétnymi dejinami.

Tvorme teda naše komunity okolo Ježiša Krista, dovoľme zrodiť sa z jeho Prítomnosti takej novej spoločnosti, o ktorej hovorí „List Diognetovi“ a naplňme svet touto prítomnosťou, ktorá je silná a tichá: je silná lebo má istotu v tom, že Boh zvíťazil, že už zvíťazil v Kristovi – a toto víťazstvo nebude porazené žiadnou diabolskou mocou – avšak je aj tichá lebo tento náš nový život je ponukou slobody, ktorú adresujeme slobode každého muža a ženy žijúcich v našej blízkosti. Neviem, čo sa udeje v budúcnosti, ale viem, že čím viac sa bude šíriť autentická skúsenosť cirkvi v jej najvlastnejšej prirodzenosti, tým viac bude rásť – v toľkých mužoch i ženách – nádej a úsmev lebo rozpoznajú túto Prítomnosť, ktorá nás nikdy neopustí.

Luigi Negri

arcibiskup Ferrara-Comacchio a opát v Pomposa


Preklad: brat Pavel Prihatný



Pondelok, 11. December 2017
Meniny má Hilda