Kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať? (Lk 21,7)

Advent klope na dvere a končí sa ďalší liturgický rok...

Advent klope na dvere a zároveň sa končí ďalší liturgický rok. V liturgii slova 33. nedele počúvame v Lukášovom podaní Ježišovu apokalyptickú reč. Aký je jej zmysel?

Je zaujímavé, že apokalyptické hnutie v židovskom prostredí silnie počnúc okolo 2. stor. pred Kristom a v židovsko-kresťanskom prostredí naberie na váhe v kontexte zničenia jeruzalemského chrámu v roku 70 (16. augusta) po Kristovi. Ide teda o akési apokalypticky nakondenzované dvoj až troj-storočie, ktoré obopína rok „1“: rok Kristovho príchodu... V čom teda spočíva skutočná apokalypsa, skutočné „odhalenie“?

Lukáš určite reflektuje jeruzalemské udalosti roku 70 a pozná aj iné trápenia a očakávania prvých kresťanských komunít. I tie „očakávania“, ktoré nie sú celkom správne a povstávajú pod tlakom udalostí a prenasledovania: očakávania skorého príchodu Baránka. A práve do takejto atmosféry necháva zaznieť  Kristovu „apokalyptickú reč“, ktorú my pravidelne počúvame na konci liturgického roka.

Keď sa však pozorne číta Kristova odpoveď jednému z učeníkov pomaly sa vyjasňuje aký charakter má jeho „apokalyptizmus“. Na otázku „Učiteľ, kedy to bude...“ Ježiš odpovedá: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja‘ a: ‚Ten čas je už blízko.‘ Nechoďte za nimi!“ (Lk 21,8)

Ďalej, kdesi uprostred odpovede, adresuje Ježiš svojim jednu dôležitú výzvu k tomu, ako sa správať uprostred prenasledovaní (ktoré prežívali aj adresáti Lukášovho evanjelia): „Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť...“ (Lk 21,14)

A práve v tejto výzve, v jej zmysle a každodennom prežívaní spočíva Ježišov „apokalyptizmus“: ide o „pravú obranu“ človeka.

Každodenná existencia pravého kresťana je svedectvom. Ježiš vysvetľuje prenasledovaným: „To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo.“ (Lk 21,13) Svedectvo, ktoré sa bude diať uprostred prenasledovaní, zrád, nenávisti: celý zoznam rozličných utrpení, ktoré Lukáš v Ježišovej reči prináša a re-formuluje na základe skúseností prvých kresťanských komunít, prežívajúcich napätia so židovstvom („synagóga“; 21,12) a rímskou mocou („králi a vladári“; 21,12), uprostred svojich vlastných rodín („rodičia, bratia, príbuzní, priatelia“; 21,16). Tento zoznam i jeho kontexty – možno v trochu obmenených podobách – platia neustále.

Aby kresťan v týchto kontextoch obstál potrebuje sa opierať o tri čnosti: o pokojné a odvážne svedectvo, vytrvalosť (Lk 21,19) a o každodenné úsilie vo svojej vlastnej práci (o tom nám v liturgii nedele hovorí Pavol v liste Solúnčanom; 2Sol 3,10-11).

Takýmto životom v každodennosti kresťan dorastá do „pravej obrany“ vlastného života. Obrany, ktorú v ňom uskutočňuje Kristov Tešiteľ. Obranu tejto sily nemôže človeku zaistiť nikto a nič iné. Je to obrana tichá, pokojná, napĺňajúca ovocím života. A tiež obrana plná milosrdenstva. Lebo najťažšie je ubrániť sa pred svojim vlastným hriechom. Pred tým sa nedá ujsť, akokoľvek by človek chcel. Takúto obranu a zachovanie našej skutočnej tváre nám môže zaistiť  len On. Uskutočňuje sa v tichom úsilí o dobre prežívaný každodenný život. V odovzdanosti.

Toto je Kristova apokalypsa – Kristovo zjavenie jeho obrany človeka. Nech sa nám v tom darí rásť.


obraz: Luciano Lucchi - Jazdci Apokalypsy, 2006


(pp, 11/11/16)


Pondelok, 26. Jún 2017
Meniny má Adriána