Príchod kapucínov na Slovensko

Na Slovensko prišli prví kapucíni v r. l674 do Pezinku. V roku l676 prišli do Bratislavy a o nejakých osemdesiat rokov neskôr do Holíča, kde boli potom Jozefom II. zlikvidovaní. Do Pezinku prišlo na pozvanie ostrihomského arcibiskupa a na žiadosť nitrianskeho biskupa asi l2 kapucínov. Prišli sem ako protireformačná misia. V tom čase bolo v Pezinku iba 6 katolíckych rodín a fara bola prenesená do Grinavy. kapucíni prišli do gotického farského kostola, ktorý stojí blízko terajšieho kláštora. Až o niekoľko rokov neskôr, v r. l7l9 - l720, si kapucíni vybudovali kostol a kláštor v podobe, akú má dnes. Pôvodný kláštor, ešte predtým ako bývali kapucíni na fare, stál na konci terajšej veľkej kláštornej záhrady. Bol vybudovaný ako veľký obdĺžnikový dom, aký sa vtedy používal na sklad či sýpku. V r. l950, keď likvidovali bratov Kapucínov a ostatné rehole, tam ešte stál. To bol pôvodný kláštor, celkom na spôsob kamaldulských kláštorov. Dole boli izby, kde sa pracovalo, hore na poschodí spávali. V celom dome sa nekúrilo, život tam musel byť veľmi prísny.Po dvoch rokoch prišli kapucíni aj do Bratislavy. Pôsobili v kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici. Je to malá gotická jednoduchá kaplnka, ktorá stojí dodnes.

Skoro v tom istom čase prišli do Pezinku aj Jezuiti, ktorí si tu založili gymnázium. Kapucíni sa venovali zasa kázaniu, misiám, spovedali a spravovali faru. V priebehu 100 rokov Pezinok už bol pekne rekatolizovaný. Po čase sa do farnosti vrátil i farár. V kláštore už bolo najmenej 20 pátrov Kapucínov. Určitý čas tam bola prednášaná aj filozófia a teológia. Pôsobil tu i Viktor Sasinek, ktorého spisy sa zachovali dodnes. Dňa 12. septembra 1683 sa pred Viedňou rozhodlo nie len o osude Uhorska, ale aj celej strednej Európy. Pápež na cisárovu žiadosť vyhlásil tento pamätný deň, keď sa spojeným armádam podarilo zvíťaziť nad tureckou presilou, za sviatok a zasvätiť ho menu Panny Márie, Ochrankyne Uhorska. Správa o víťazstve sa rozšírila na všetky strany. Oči Európy sa upreli na Viedeň, ktorej heroizmus, patetizovaný do barokového meradla, vyvolal hlboký obdiv v celom západnom svete. Viedeň bola akoby zbožštená. Všetko čo pochádzalo z Viedne, začalo mať punc dokonalosti.

Táto veľká premena vtisla Viedni i jej dvoru celkom nový zmysel a príťažlivosť. A bola príčinou, že aj uhorská šľachta zaznamenala zmenu. Miesto starých magnátskych rodín, ktoré v tomto čase vymierajú, nastupovala v tomto storočí nižšia šľachta, ako rodiny Palffy, Apponyi, Illézházy, Esterházy, Erdody a Csáky, ktoré za svoje povýšenie vďačili predovšetkým viedenskej dynastii. Z tejto väčšinou protestantskej šľachty sa vytvorila loyálna dvorná strana. Bol to prenikavý úspech protireformácie, pôsobením ktorej väčšina týchto evanjelických rodov v 17. stor. konvertovala na katolicizmus.

Stopy nedôvery a zdržanlivosti medzi dvorom a uhorskými šľachticmi sa podarilo odstrániť až obratnej politike Márie Terézie, ktorá častými rádmi, vyznamenaniami aj hodnosťami vedela uhorskú šľachtu zlákať do podmanivého ovzdušia Viedenského dvora a z novej generácie vychovať dokonalých barokových gavalierov. Mecenáši cirkevného umenia už teda nie sú v 18. stor len cirkevní hodnostári, ale aj šľachta, ktorá štedrými darmi kláštorom a kostolom napodobňuje príklad viedenskej veľkolepej dvornej kultúry cisársej Viedne, a tak dokazuje svoje náboženské cítenie. Bratislava i potom ostáva hlavným mestom Uhorska. To spôsobilo, že to bola predovšetkým ona, z Uhorských miest najbližšia ríšskemu hlavnému mestu, ktorá ťažila najintenzívnejšie z Viedenskej kultúry. Pravda, jej meradlo bolo menšie a jednoduchšie. Pretože nebola sídelným mestom, iba mestom administratívnych úradov.

Nové španielske rehole, ktoré zaplavili Viedeň a vtlačili jej úplne katolícky ráz, dostali sa do Bratislavy v druhej polovici 17. stor., aby dokončili to, čo sa arcibiskupom a jezuitom ešte celkom nepodarilo. Tak sa tu roku 1672 usadili Milosrdní bratia, ktorých meno vyjadruje ich charitatívne poslanie, a čoskoro po nich roku 1676, tu začali misionársku a kazateľskú činnosť Kapucíni, teda rády, ktoré pôsobili vo Viedni už dávno predtým. Súčasne však prichádzali s nimi do Bratislavy aj tie rehole, ktoré prišli do Viedne len nedávno, od vtedy ako starostlivosť o španielske dedičstvo a túžba po vytvorení svetovej ríše prinútila dvor k novému záujmu o španielských poddaných. Sú to jednak Uršulínky, ktoré prišli do Bratislavy roku 1672, aby sa ujali katolíckej výchovy dievčat, a bieli Španieli alebo Trinitári. Po dĺhšej prestávke, roku 1739 prišli sem aj Alžbetínky, známe svojou samaritánskou činnosťou medzi chudobnými vrstvami mestského obyvateľstva, a roku 1747 sama cisárovná sem uviedla francúzsky školský rád kanonistiek de Notre Dame, čím sa chcela postarať o jemnejšiu výchovu mladých šľachtičiek, dcér uhorských magnátskych poľnohospodárov a bojovníkov.

Ako sme už spomenuli, Uršulínky zdedili roku 1672 kostol, ktorý odobrali evanjelikov pri hradnom múre. Zásluhou grófky Františky Nádasdy, ktorá vstúpila do rádu a priniesla mu značné veno, postavili si mníšky vedľa kostola roku 1677 nový kláštor. Stavba, ktorej základný kameň povätil sám Viedenský biskup Kollonich, bola dokončená roku 1687 a hneď nato sa do nej reholnice nasťahovali. Ostatné rády obsadili veľké pozemky v zeleni pred mestskými záhradami, kde súčasne svojími kostolmi nahradili staré farské kostoly. Na trhovisku medzi Laurinskou a Michalskou bránou si postavili kláštor milosrdní bratia. Stavba, ktorú podporoval barón Ján Maholányi, bola začatá roku 1692, ale dokončená až po 36 rokoch. Blízko nich na Uhoľnom trhu (dnes Župnom námestí) pri Michalskej bráne sa usadili kapucíni a trinitári. Prví obsadili miesto pri Prepoštskej záhrade a tam postavili v rokoch 1708 až 1711 kláštor. Kostol im tu vysvätil roku 1717 nitriansky biskup Erdödy. Tieto stavebné práce im umožnil predovšetkým knieža Imrich Esterházy, ostrihomský primas, ktorý sa zaslúžil aj o stavbu kláštora trinitárov a alžbetiniek.

Trinitári si postavili kostol s kláštorom neďaleko Kapucínov na starom svätomichalskom cintoríne. Základný kameň kostola posvätil roku 1717 biskup Erdödy. Kostol bol postavený priamo na zvyškoch starého farského kostola sv. Michala. Roku 1727 bol dokončený nielen nový kostol, ale aj susedný kláštor, ktorý začali stavať iba roku 1721. Je to miesto bývalej budovy SNR. V 19. stor. dala Bratislavská župa poškodenú budovu kláštora zbúrať a roku 1844 sa stavia na jej mieste župný dom. Vypracovaním projektov bol poverený Ignác Feigler st., ktorý stavbu aj podľa svojich návrhov uskutočnil.

Na takúto veľkolepú cisársku Viedeň boli napojený (azda len vďaka jej obsahovej neúprimnosti a teatrálnosti všetkých jej životných prejavoch) celý rakúsky vidiek, južná Morava, Praha a západné Uhorsko.
Rehole, ktoré zaplavili Viedeň, sa teda pod týmto silným vplyvom začali usidľovať aj v Bratislave.
Kapucíni sem prišli v roku 1676. Priviedol ich panovník Leopold I. Dvorská komora, teda v dnešnom ponímaní ministerstvo hospodárstva a financií Habsburskej monarchie, kúpila na zabezpečenie ich provizórneho pobytu v Bratislave dom na Michalskej ulici, ktorý stál vedľa kaplnky sv. Kataríny. Dvadsiateho piateho novembra 1676, na deň sv. Kataríny, dal Nitriansky biskup Tomáš Pálffy túto kaplnku slávnostne do opatery bratov Kapucínov. Stala sa tak ich prvým kostolom v Bratislave. Tu pôsobili 35 rokov. Medzičasom, keďže nimi obývaný dom na Michalskej ulici sa stal pre stále sa zväčšujúcu komunitu príliš malým, zakúpili aj dom na druhej strane kaplnky.