Dobrodruh (
Kapucín Gorazd prešiel 6 500 kilometrov na bicykli
)

Slovenský mních prešiel za dva mesiace 6 500 kilometrov na bicykli do Izraela. Aj týždne po návrate má zdravotné problémy.

23.11.2007

Túžba po dobrodružstve, športové vyžitie a v neposlednom rade sen vidieť Betlehem viedla dvoch kamarátov, aby si naplánovali cestu do Izraela. Nebolo by na tom nič výnimočné, keby dvojica neabsolvovala cestu na bicykloch a jeden z nich nebol mníchom.

Nadšená mama

Dokumentarista a filmár Ľubo Polák nie je žiaden nováčik v cestovaní. Má za sebou viacero potuliek po svete, z ktorých natočil už zopár dokumentov s medzinárodným ocenením. Tentoraz si naplánoval Izrael, odkiaľ chcel urobiť dokument. Na cestu hľadal spoločníka. Jeho brat kapucín žije v kláštore na Ponikách a Ľubo ho často navštevuje. Takto sa zoznámil aj s 28--ročným Ondrejom Veselovským - kapucínom Gorazdom, ktorý žil v kláštore spolu s jeho bratom. Pri jednom takomto stretnutí mních Gorazd len tak nezáväzne poznamenal, že by rád absolvoval takúto cestu na bicykli.

O pár týždňov mu Ľubo zatelefonoval a povedal, že keď to myslel vážne, môže s ním ísť do Izraela. „Keď som to oznámil mojej mame, tak namiesto obáv mi povedala, že ju mrzí, že nemôže ísť s nami,“ hovorí o svojej dobrodružnej mame Gorazd. „Už v detstve nás aj so sestrou naložila na bicykel a prešla s nami takmer celé Slovensko. Je učiteľka a vedie astronomický krúžok, takže sme pochodili všetky hvezdárne. Aj sestra je starý dobrodruh, vydala sa do Nového Mexika, je etnologička a teraz tam urobili nejaký skanzen v trojtisícovej výške. Takže dobrodružné sklony som mal po kom zdediť,“ hovorí s úsmevom. „Ani predstavení v kláštore neboli proti a bez najmenšieho problému ma uvoľnili.

Jediné, čomu sme museli cestu prispôsobiť, bola moja škola. Museli sme čakať až na začiatok júna, mohol som vyraziť až po skúškach na teologickej fakulte, kde študujem,“ rozpráva o príprave na dlhú cestu. „Aj fyzicky som bol pripravený, ja som taký športový nadšenec, lyžujem, robím triatlon, tento rok som obhájil prvenstvo na majstrovstvách Slovenska vysokoškolákov v maratóne,“ rozpráva kapucín Gorazd. „Nakoniec sme štartovali 3. júna od ponického kostolíka, ktorý sme si symbolicky vybrali za začiatok a koniec cesty. Prešli sme Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, potom Sýriu, Jordánsko, Egypt, Izrael a nakoniec sme išli na Cyprus, odkiaľ sme chceli loďou pokračovať do Grécka, ale to v tom čase horelo. Okrem toho nám došli peniaze a aj tých 50-stupňových horúčav sme už mali dosť. Lietadlom sme leteli do Budapešti a odtiaľ zasa bicyklom na Slovensko. Prešli sme asi 6 500 kilometrov,“ rozpráva Gorazd.

Dopíjanie zvyškov: „Asi pol roka pred cestou som začal zháňať sponzorov, Ľubo mal na starosti víza. Takú cestu by som neutiahol z vlastného vrecka,“ hovorí kapucín Gorazd o prípravách. „Celá cesta každého z nás vyšla asi na 30-tisíc. Od sponzorov som dostal bicykel, spacáky, stany. Stany sme mali dva, veď viete, človek všeličo poje a potom, prečo by to ten druhý mal dýchať?“ pobavene sa usmeje Gorazd. „Na takej dlhej ceste, trvala asi osem týždňov, potrebuje človek aj trocha súkromia, veď sme boli skoro stále spolu,“ pokračuje v rozprávaní. „Ja som mal bicykel asi za 30-tisíc, obstál v každej situácii, na čo však nedám dopustiť a bez čoho si ďalšiu cestu neviem predstaviť, je benzínový varič. Na ňom sme si každý večer varili jediné teplé jedlo dňa. Najčastejšie to boli naše obľúbené špagety,“ spomína na kuchárske špeciality.

„Jedlo sme si nebrali, spoliehali sme sa, že si ho cestou budeme dokupovať alebo si pozbierame trocha z úrody popri ceste. Jediné, čo som si zobral, bolo pol litra olivového oleja a pollitrovú fľašu s bravčovou masťou. Nakoniec sme mali najväčší problém s vodou. Keď sme prechádzali Judskou púšťou popri Mŕtvom mori, boli sme v koncoch. Došla nám voda a vlastná existencia nás donútila dopíjať teplé zvyšky vody, ale aj kokakoly, ktorú turisti cestou odhodili. Našťastie nám z toho nič nebolo,“ spomína Gorazd na jednu z najťažších chvíľ vo svojom živote.

Okradnutý, dobitý

„V Rumunsku sme si užili, niežeby nás zadky neboleli už prvý deň, ale tých rumunských ciest sme mali dosť. Cesta, ktorá bola na mape označená ako hlavná cesta pre autá, bola v skutočnosti lesná cestička,“ spomína. „Je tam chudoba, aj sme mali obavy, či nás neokradnú, ale nakoniec sa nám to stalo úplne v inej krajine. V Izraeli sme opravovali bicykle, ľadvinku s peniazmi som si na chvíľu položil na lavičku. Bolo to mojou nepozornosťou, zabudol som ju tam, a keď som sa po ňu vrátil, už tam nebola,“ hovorí Gorazd. Našťastie tam nemal všetky peniaze a doklady, to by cestu asi museli ukončiť. Zmizlo mu niekoľko tisíc korún, mobil, v ľadvinke mal aj lyžičku a nožík.

Ešte nepríjemnejšia príhoda sa im stala na miestnej izraelskej pláži, kde sa rozhodli prespať. „Už sme zaspávali, keď k nám prišli po arabsky hovoriaci muži, jeden sa začal skláňať nad mojím bicyklom a čosi špekuloval, tak som na neho skríkol. Nakoniec sa strhla hádka, ale nič sme im nerozumeli, lebo hovorili iba po arabsky. Ľubo dostal jednu do sánky, tak sme rýchlo pobrali veci a utiekli. Ešte niekoľko dní si Ľubo necítil čeľusť,“ ľutuje svojho kamaráta. „Najviac prekvapený som bol z ľudí v Sýrii. Na každom kroku nás volali k nim domov a ponúkali čajom. Raz nás pristavil taký milý pán, aby sme išli k nemu prespať, že tu kúsok býva. Naložil nás na auto a nakoniec z toho bola asi päťdesiat kilometrová púť. Jeho rodina nás hostila, samozrejme, len muži, ženy sa poschovávali. Jeho syn vedel trocha po anglicky, tak sme sa aj porozprávali. Ja viem okrem angličtiny aj po taliansky,“ spomína Gorazd na Sýriu.

Problémy, problémy

„Najviac starostí sme mali s Ľubovým bicyklom, ktorý mal netypické rozmery plášťa, nikde sme nemohli kúpiť náhradný. Vyzeralo to tak, že budeme musieť cestu ukončiť. Starý plášť sme podkladali všeličím možným, lepili sme, čo sa dalo. Nakoniec sa nám, chvalabohu, podarilo taký plášť kúpiť. Bola to fakt zúfalá situácia,“ hovorí o technických problémoch. „Môj bicykel vydržal, iba predný nosič s batožinou sa mi odtrhol už v Rumunsku. Musel som sa pár vecí vzdať. Nechal som tam nejaké oblečenie, uterák a mydlo. Ale to som si aj tak musel dokúpiť,“ spomína na neľahké situácie. „Aj ponorkovú chorobu sme si užili. Najmä prvé tri týždne. Pred cestou sme sa presne nedohodli, ako bude prebiehať filmovanie, a počas cesty sme mali sem-tam iné názory, z čoho vznikali menšie konflikty.

Ale potom sme sa oťukali a našli si systém, ktorý vyhovoval obidvom. Začiatky boli ťažké aj z fyzickej stránky. Človek si musel zvykať na každodennú bolesť vlastného zadku,“ hovorí už s úsmevom kapucín Gorazd. „Problémy sme si užili aj na izraelských hraniciach, kde nám dali rozobrať bicykle,“ hovorí Gorazd. „Na záver cesty sme tiež zažili krušné chvíle, keď sme na Cypre nemohli zohnať bankomat, ktorý by akceptoval našu platobnú kartu. Mali sme iba tri možnosti, ako sa dostať domov, buď predať bicykle, zamestnať sa, alebo nájsť slovenskú ambasádu. Našťastie sme na druhý deň našli banku, ktorá bola ochotná dať nám peniaze,“ spomína Gorazd na posledné dni cesty. Mali aj veselé príhody, keď ich napríklad predbehli tri autá naložené Japoncami, zabrzdili, povyskakovali a začali si ich fotiť ako dáku atrakciu.

Pošramotené zdravie: „Takáto cesta musí zanechať na človeku nejaké následky. Okrem tých pozitívnych, keď niektoré veci neberiem až tak vážne, aj tie negatívne. Na rukách si to odniesli nervy. Tým, že som každý deň šliapal desať hodín a ťažisko tela som mal v rukách, strácal som cit v prstoch. Bolo to čoraz horšie a horšie, už som si nedokázal ani zaviazať šnúrku, ale zvykol som si na to. Po návrate som sa trocha zľakol, pretože hrám na husliach a mandolíne. Nedokázal som ovládať tie nástroje tak ako predtým. Chodil som na injekcie, bral som vitamíny, už sa to upravuje, ale aj doktori mi povedali, že liečba bude minimálne taká dlhá, ako bola naša cesta,“ hovorí o zdravotných následkoch. „Okrem toho mi poodchádzali úpony na nohách, lebo telo bolo zvyknuté na bicykel a ja som po návrate chcel začať behať a trénovať na maratón.

Nakoniec som sa na ňom ani nemohol zúčastniť,“ hovorí Gorazd. „Počas cesty som veľmi neschudol, keď som tam išiel, tak som aj s bicyklom vážil 125 kilogramov. Tým, že sa venujem športu, udržal som si svoju hmotnosť, ale po návrate na Slovensko som za týždeň pribral dvanásť kilogramov! Mal som pocit nejakého deficitu, tak som jedol a jedol.“ Ľubovi sa zdravotné problémy vyhli, už deň po návrate nastúpil do práce.

Plány

Mních Gorazd dúfa, že cesta do Izraela nebola jeho poslednou. Už teraz plánuje cestu do španielskej Compostely, ktorú by chcel absolvovať o dva roky. „Nahováram aj ostatných kapucínov z nášho kláštora a vyzerá to tak, že sa niektorí pridajú. U nás v kláštore v Kremnických Baniach, kde momentálne pôsobím, máme viacerých športových nadšencov. Máme tu bývalého hokejového extraligistu, dvaja hrajú aktívne futbal,“ hovorí o svojich bratoch kapucínoch. „Ešte predtým musím dokončiť školu, som v poslednom ročníku, a potom chcem pokračovať na pedagogickej. Rád by som učil slovenčinu a telesnú výchovu,“ plánuje. Aj Gorazdove najsilnejšie zážitky z cesty sú spojené s Bohom. „Bežne som sa modlil počas šliapania na bicykli, nechcel som niekoho obťažovať svojou vierou, aj keď Ľubo je veriaci. Habit som nechal doma, to by boli len ďalšie kilá batožiny navyše. Veľmi emotívna bola pre mňa návšteva hory Sinaj a, samozrejme, Betlehemu. Keď som zbadal jasličky, tak som sa ako malé dieťa rozplakal,“ uzatvára.

(napísala Andrea Hazuchová Prevzaté z denníka Plus 7 dní)


‹‹ späť
Pondelok, 11. December 2017
Meniny má Hilda