Dejiny kapucínskej reformy (začiatky - 16. storočia)

Písať čosi o dejinách františkánov znamená predovšetkým predstaviť osobnosť svätého Františka, sledovať vznik, rast, ochabnutie, boj, to večné navracanie sa k prameňom, boj o život podľa ideálu, pretože toto dobrodružstvo viery zanecháva v človeku trvalý nepokoj po úprimnej odpovedi lásky na lásku.

Ku koncu 12. storočia a v prvých rokoch 13. storočia vládol pocit, že celkové poňatie kresťanského života už nielen že nestačí, ale že potrebuje návrat k tomu, čo robí kresťanstvo kresťanstvom - k evanjeliu v jeho oslobodzujúcej a radostnej plnosti. Práve vtedy sa narodil František z Assisi. Podobný jav sa opakuje aj začiatkom 16. storočia. Ľudia, ktorí oživujú kresťanské myslenie, konštatujú, že humanistická kultúra nie je schopná vniesť do spoločnosti mravnú reformu. Renesančná kultúra, okrem mnohého obohatenia, znamenala aj sploštenie kresťanstva, ktoré čím ďalej tým viac rozkladala myšlienkovo i mravne. Táto mravná reforma — jej program bol prednesený už na koncile vo Viedne a zo všetkých strán bola vznášaná požiadavka na jeho uvedenie do života — však nebola podporená. Toto kumulujúc sa napätie, podporované neriešením problémov sa stávalo výbušninou, ktorá otriasla kresťanskou spoločnosťou až do základov (protestantizmus). Ako vždy, muselo i teraz vzísť opravdivé obrodené hnutie z Cirkvi a ono bolo novým výrazom Božského prvku Cirkvi, ktorý je viditeľným znakom toho, že Boh vedie svoju Cirkev všetkými časmi. Jedným dôsledkom, plodom tohoto hnutia, bola aj kapucínska reforma.

Prípravná doba k vzniku kapucínskej reformy (1524 - 1528)

Celé 16. storočie znamenalo pre františkánov obdobie reformných snáh. Zdalo sa, že po roku 1517, keď došlo vďaka pápežovmu zákroku pre k rozdelenie rádu na konventuálov (minoritov) a observantov (františkánov), bude koniec všetkým bojom a rozdielom a že budúcnosť observantského hnutia je zaistená (Observantské hnutie začalo vznikať už v počiatkoch 14. storočia ako reakcia na konventualizmus - uvoľnenie vo veci chudoby a sťahovanie sa bratov do miest, do kláštorov, ktoré mali mníšsky ráz (klauzúra, mlčanie, chórová modlitba, niekedy prehnaný ritualizmus). Observantizmus zdôrazňoval prísnu chudobu, osobnú spontánnu modlitbu, kontempláciu, pustovnícku črtu, apoštolskú pohyblivosť.) Observantské hnutie vzišlo z úsilia po vernejšom zachovávaní františkánskeho života. Týmto činom bolo zároveň ustanovené, aby sa všetky miestne reformy v Taliansku, Španielsku a Francúzsku pripojili buď ku konventuálom alebo k observantom. A tak mnohí horliví bratia prestupovali k observancii, v ktorej dúfali nájsť pochopenie pre svoje túžby.

Generálny predstavení i kapituly sa usilovali o vytvorenie domov, kde by chceli títo bratia žiť, ale tieto pokusy sa už často ani v observancii nestretali s pochopením a tam, kde vznikli často neboli nasledované.. Medzi samými predstavenými nebolo v tomto ohľade požadovanej zhody.

Preto napríklad Reformati rímskej provincie, ktorí mali svoj pôvod v reformátoroch španielských, boli od svojich bratov observantov tak zle prijatí, že sám pápež Klement VII. v bule "In suprema" doporučil ich predstaveným, aby ich už v ničom neobťažovali. Títo reformati teda žili medzi observantmi, pod právomocou ich rádových generálov. Tento vzťah observancie voči týmto bratom nám dáva nahliadnúť do úsilia, ktoré vyvinula observancia voči novej skupine, ktorá začala vznikať v Marke Ankonskej...

Matúš z Bascio

Marka Ankonská, Toskánsko a predovšetkým samotná Umbria bola svedkom mnohých snáh po vernejšom františkánskom živote. Nikde inde v Taliansku nebol Františkov duch tak živý ako medzi týmto chudobným obyvateľstvom, ktoré žilo v roklinách a malebných údoliach tohoto chudobného kraja. V tomto kraji, na tejto strane Apenin, leží Bascio, rodné mesto brata Matúša, ktorý je mnohými považovaný za iskru kapucínskej reformy.
Matúš vstúpil vo svojich 17 rokoch do observantského kláštora v Monte Falcone. Historik spomína, že pri vstupe nemal žiadne vyššie vzdelanie a aj v ráde študoval málo, skôr sa venoval životu modlitby. A tak aj prijal kňazské svätenia. Pozornosť na seba upútal počas morovej epidémie v Camerine roku 1524, kde veľmi obetavo ošetroval chorých. Akonáhle mor ustal, vrátil sa do svojho kláštora a venoval sa ľudovým misiám.

Tým viacej ho priťahovala samota, čím menej ho uspokojoval život v Observancii. Vtedajší minister generál Pavol de Sucino nielenže nepodporoval reformné hnutie, ale prejavil sa voči nemu nepriateľsky, keď vnášal do rekolekčných domov (domy, kde sa viacej usilovalo o chudoba a život modlitby) nepokoj. Niet divu, že takýto život sa v observancii javil bratovi Matúšovi čím ďalej tým menej príťažlivým. Od týchto chvíľ historik vykresľuje Matúša, ako je spaľovaný horlivosťou po chudobe a je obdarený videním akéhosi úboho oblečeného chudáka, ktorý predstavoval Krista. Myšlienka opravdivejšieho života sa stávala u neho stále naliehavejšou, rovnako aj jeho rozhodnutie tento život uskutočniť a v dôsledku toho žiť v prostote a opravdivejšej chudobe, tak ako to požadovala regula.

V tomto čase sa Matúš od jedného brata dopočul, že habit observancie je iný ako Františkov pôvodný habit dochovaný v Assisi. Toto sa stalo časťou jeho nadšenia a nemal pokoja, pokiaľ si takýto habit nezaobstaral.
V roku 1525 sa Matúš, oblečený už do nového habitu, vybral bez dovolenia do Ríma. V Ríme sa dostal k pápežovi Klementovi VII., od ktorého chcel žiadal dovolenie nosiť nový habit, žiť pustovnícky život a hlásať Božie Slovo. Pápež vyhovel jeho žiadosti, ale pod podmienkou, že zachová svoj oficiálny vzťah k observantom, a že sa každý rok zúčastní na provinčnej kapitule. Matúš v tomto čase myslel iba na seba... Plný vďačnosti odišiel Matúš z Ríma s ústnym dovolením, začal kázať a verejne nosiť reformovaný habit.

Problémy nastali až na provinčnej kapitule. Provinciálom Marky Ankonskej bol v tom čase Ján de Fano. Keď sa tam Matúš 15. dubna 1525 dostavil, bol už na svete apo-štolský list Klementa VII. o potulujúcich sa rehoľníkoch. Ján de Fano, človek veľmi prísny, energický a zasvätený do veci, dal hneď nato brata Matúša, ako nestáleho a revolucionárskeho ducha uväzniť. Týmto svojím činom konal zhodne s pápežskými výnosmi, ktoré potvrdzovali právo aj násilím sa zmocniť rehoľníkov, ktorí nemali v rukách apoštolské povolenie či povolenie predstavených cestovať. Ján de Fano sám úprimne usiloval o obnovu, no jeho charakteru odporovalo každé chápanie, ktoré sa odchyľovalo od prísneho zákonodarstva. Budúcnosť ho mala presvedčiť, že oficiálne reformy sa len ťažko uskutočňujú a že ostávajú neúčinné.

No meno Matúša bolo už priveľmi známe. Počas už spomínanej morovej epidémie v Camerine si Matúša všimla aj jedna veľmi vplyvná žena - Katarína Cibo, neter Leva X. a Klementa VII., žena veľkého humanistického vzdelania a zároveň hlboko kresťanská, vášnivá obdivovateľka katolíckych reformátorov tej doby. Sama sa často objavovala v Ríme, kde poznala všetky významné osobnosti rímskej kúrie. Keď sa táto žena dozvedela o Matúšovom uväznení, hneď napísala provinciálovi list, v ktorom mu dala na vedomie, že takéto jednanie je opovážlivé proti jej strýkovi pápežovi Klementovi VII., a že ak Matúša neprepustí, bude ho o všetkom informovať. Podobne zasiahla aj u Camerinského gvardiána.

Takto sa dostal Matúš na slobodu, uchýlil sa do Camerína a začal hlásať pokánie s ešte väčšou slobodou ako doteraz. Po čase sa odobral do kláštora sv. Jakuba pri Matelica, malej pustovne, kde býval ešte s jedným terciárom, ktorý obliekol Matúšov habit. Historik Boverius hovorí o dojme, ktorý vyvolával jeho život: Chodil oblečený veľmi úboho a drsne, kázal pokánie a inšpiroval sa programom sv. Františka pre kazateľov. Cez deň kázal, prechádzal dedinami, prosil o almužnu a uspokojoval sa s málom. Ak dostal viac ako potreboval, rozdal to chudobným. Na noc sa uchyľoval do chatrčí alebo stajní pre dobytok, kde sa po krátkom spánku mnoho modlieval. Dojem a účinok, ktorý vyvolával u ľudí, bol veľmi mimoriadny.

Jeho život priťahuje nasledovníkov | Bratia Fossombronovci

Mnohí bratia sa dívali s obdivom na život aký viedol a túžili ho napodobniť, prichádzali za ním a prosili ho, aby mohli ostať s ním. Medzi týmito sympatizantmi boli aj dvaja bratia Fossombrone, Rafael a Ludvík, prvý laik a druhý kňaz.
Ludvík bol kedysi vojakom veľmi ostrej a oceľovej povahy. Vstúpil do noviciátu observantov a zjavne túžil po čo najvernejšom františkánskom živote. Po mnohom naliehaní si vyprosil povolenie žiť v rekolekčnom dome. Ale nakoniec jeho žiadosť nebola uskutočnená. Akonáhle sa však dopočul o Matúšovi a o všetkom, čo sa okolo neho zbehlo, znovu sa obrátil na svojho provinciála Jána de Fano a naliehavo ho žiadal o povolenie života... Provinciál sa otcovsky snažil upokojiť jeho horlivosť. Táto žiadosť bola prednesená v súkromí u provinciála. Opätovne je Ludvík zopakoval pred zhromaždením bratov. Tento jeho postoj ho priviedol do kláštorného väzenia.

Žiadosti písomne spolu s bratom znovu adresovali generálovi (najvyšší predstavený) i kardinálovi protektorovi (ochrancovi rádu), no neúspešne. A tak žiadali osobne Matúša o to, aby sa smeli k nemu pripojiť. No pretože Matúš nemal potrebné dovolenie prijímať spoločníkov, obaja bratia si obliekli nový habit na vlastnú pesť. V tej dobe dorazil do ich provincie aj rádový generál Quinonez, ktoré nariadil zriadenie rekolekčných domov. Napriek tomu sa však obaja bratia uchýlili k reformovaným konventuálom do pustovne Svätých anjelov v Cinguli, ktorí im poskytli azyl.
Toto pripojenie sa oboch bratov k Matúšovi, veľmi skoro vyvolalo ťažkú krízu. Predstavení, ktorí chceli zachovať rádovu jednotu, vyhlásili nad nimi exkomunikáciu za to, že bez dovolenia opustili kláštor a vydali sa za nimi do hôr. Len ostrovtip ich zachránil od toho, aby neupadli do rúk svojich prenasledovateľov (Ukryli sa do opustenej búdy a keď sa prenasledovatelia priblížili, začali z vnútra napodobňovať búrlivú vravu opitých zbojníkov. Prenasledovatelia sa naľakali a ušli).

24. apríla 1526 utiekli Fossombronovci ku kamaldulským mníchom v Massaccio, kde sa ich ujal bl. Pavol Justiniani, ktorý ich chránil pred pátraním Jana de Fano a pričinil sa o úspešné vybavenie ich žiadosti v Ríme. Obaja bratia sa vybrali ku Kataríne Cibo, ktorá sa aktívne zúčastnila toho, aby ich záležitosť zvíťazila. Ludvík z Fossombrone, úplne presvedčený o správnosti svojej žiadosti, uháňal do Ríma s odporúčujucimi listinami. V Ríme sa obrátil na kardinála Caraffu, ochráncu rádu. Tento nikdy nebol naklonený voči takýmto jednotlivým snahám. Tu však veľmi skoro spoznal, že dôvodom k odlúčeniu nie je žiadne uvoľnenie, ale skôr pravý opak. Teda podporil ich snahy ako najlepšie vedel a vďaka nemu Ludvík skoro dosiahol svoj cieľ.

Takto získali, vďaka Bohom inšpirovaným osobám pracujúcim na reforme, nariadenie z 18. mája 1526. Vydal ho veľký penitenciár Vavrinec, biskup z Preneste. V dôsledku tohoto nariadenia, opierajúceho sa o pápežskú autoritu, mohli Ludvík, Rafael a Matúš viesť mimo kláštory pustovnícky život v novom habite pod dohľadom camerinského biskupa Giacomo Bargiovanniho. Nariadenie rovnako obsahovalo hrozby na adresu tých, ktorí by ich chceli obťažovať. No tento list im neposkytoval právo prijímať novicov. Nešlo teda o založenie novej rehoľnej rodiny. K listu bolo pripojené aj zrušenie exkomunikácie. Medzitým sa k nim pridal Pavol z Chioggia.

No ani teraz provinciál Marky ankonskej Ján de Fano nerezignoval. Poznal, že ich späť už nedostane, no snažil sa aspoň o zabránenie odpadu druhých. V septembri roku 1527 vydal svoje dielo DIALOGO DELLA SALUTE. Centrálna otázka znela: "Môžeme s kľudným svedomím nasledovať komunitu? " Jeho odpoveď: "Môžeme a musíme." Bola to odpoveď na hájené heslo nespokojných : Sloboda v zachovávaní reguly!

Prezieravý Ľudovít, aby sa vyhol problémom, zveril malé spoločenstvo pod právomoc predstavených konventuálov, ktorí im dali plnú slobodu žiť podľa vlastných predstáv. No z právneho hľadiska bolo ich postavenie veľmi nebezpečné a napadnuteľné. Tento stav pomohla riešiť Katarína Cibo, ktorá sa obrátila na svojho strýca, pápeža Klementa VII. Ten po zrelom zvážení veci vydal bulu RELIGIONIS ZELUS z 13. júla 1528. Táto poskytla mladému spoločenstvu základnú právnu existenciu. Týmto počinom bolo vlastne dosiahnuté založenie kapucínského bratstva. Bula obsahovala tieto body: pustovnícky život podľa reguly sv. Františka , nosenie brady a hábitu so špicatou kapucňou, bratom je dovolené kázať a zostať pod právomocou konventuálov, pričom ale bratia bezprostredne podliehajú vlastným predstaveným. Môžu prijímať vlastných novicov.

Teraz k nim začal prestupovať veľký počet observantov... Bolo treba viacej pustovní a už bolo treba myslieť aj na premyslenú organizáciu. A tak v apríli 1529 bola zvolaná prvá kapitula /zhromaždenie/ bratov v Albacine, maličkej pustovni v stene lesnatého údolia. Tu sa bratia modlili, rozprávali a tak jednoducho, nekomplikovane napísali prvé konštitúcie:

Tieto jednoduché pravidlá zachytávali túto prax života: liturgia hodín a svätá omša boli veľmi jednoduché, nespievané a neverejné. Bratia konali disciplínu (bičovali sa) po spoločných matutíne, boli predpísané dve hodiny modlitby pre tých vlažnejších. Dosť zjavný dôraz sa kládol na mlčanie a samotu. Životospráva bola veľmi chudobná a bratstvo mohlo mať zásoby iba na dva, tri dni dopredu. Sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí. Domy sa stavali mimo obývaných miest a zostávali majetkom dobrodincov. Každý mal mať vo svojej blízkosti dve, tri pustovne. Počet bratov v dome sa pohyboval do 7 až 8 bratov, v dôležitejších domoch až do 12. Predstavení mali usilovne posielať bratov kazateľov do "terénu"...

Aj v týchto pravidlách nachádzame lásku k strohosti života a kontemplácii - klasický prvok každej františkánskej reformy. Je to príťažlivá sila pustovníckeho života, ktorú bolo cítiť aj v živote sv. Františka, ktorý však podstatným určením svojho spoločenstva bol vedený ku správnej rovnováhe. Čo sa u kapucínov hneď od počiatku prejavovalo ako hlboká zrastenosť s ľuďmi a sociálna angažovanosť.

Boj a kríza

V Albacine bol za predstaveného zvolený brat Matúš, ktorý sa ale po "desiatich" dňoch vedenia spoločenstva zriekol a ďalej žil ako ľudový kazateľ. Po jeho odchode sa služby predstaveného ujal Ľudovít z Fossonbrone.
Ľudovít sa hneď začal usilovať o zdomácnenie bratstva v Ríme, odkiaľ sa mohol bezpečnejšie brániť. V tej dobe sa bratstvo náhle rozrástlo aj dosť početnú skupinu observantov z Kalábrie. Nové problémy nastali v dobe, keď vedenie observantov prevzal Pavol Pisotti, stelesnený nepriateľ každej refomy, ktorý si dal za cieľ "vyhubenie kapucínov". On získal od pápeža listy, ktoré ho oprávňovali donútiť kapucínov k opätovnej asimilácii medzi observantov, no zároveň bula Religionis Zelus nebola zrušená. Problém navrhol riešiť kardinál Quinonez, ochranca rehole prijatím kapucínov medzi observantov, no s umožnením slobody k ich životu. Toto riešenie bolo ale pod Pisottim nepredstaviteľné...

V tomto čase sa ich ujala ďalšia významná žena. Viktória Colonna, vojvoda z Nocery a iní, ktorí dosiahli u kardinálskej komisie slobodu pre kapucínov, hoci s obmedzením kázania a prijímania bratov z observancie.
Aj u observantov sa vtedy začalo akoby blýskať na nové časy pre horlivejších bratov. V roku 1532 bola uverejnená bula, ktorá im umožňovala vernejšie zachovávanie evanjeliového františkánskeho života. Tragédiou bolo, že Pisottimu sa jej uvedeniu do života podarilo zabrániť... Vtedy sa to stalo, že ku kapucínom sa pripojili najvýznamnejší bojovníci za reformu spomedzi observantov: Bernardín z Asty, veľký vzdelanec a opravdivý františkán, František z Jessi, doktor cirkevného práva, Bernardín z Ochino, najslávnejší taliansky kazateľ tej doby a Ján de Fano, ktorý teraz už ako poctivý a pokorný muž dal svojim "obetiam" za pravdu.

Kardinál Quinonez a predstavený observancie boli šokovaní... V tomto šoku náhle dosiahli breve (list) z 15. apríla 1534, ktoré zariaďovalo, aby sa prestúpení observanti do 14-tich dní po hrozbou exkomunikácie vrátili k observantom. Kapucínom v Ríme bolo náhle oznámené, aby opustili mesto, na čo sa oni zdvihli od stolov (práve jedli) a bez slova sa odobrali za mestské hradby. Teraz bolo nebezpečenstvo naozaj vážne. Ľudovít sa hneď obrátil na Viktóriu a iných šľachticov o pomoc. Ľudia demonštrovali v prospech bratov, a tak vďaka tomuto ohlasu bolo nariadenie najprv zoslabené a naostatok stratilo platnosť...

Ľudovít sa pokladal za nezosaditeľného. Iste mu reforma ďakovala za mnoho (v tom čase malo bratstvo asi 700 bratov), no teraz sa jeho spôsob vedenia a štýl takmer výlučne pustovníckeho života nepáčil už väčšine bratov. Táto nespokojnosť aj napriek jeho odporu dosiahla zvolanie kapituly. Na kapitule bol za hlavu reformy zvolený Bernardín z Asty. Ľudovít však intrigami dosiahol u pápeža znovuzvolanie kapituly, no aj táto potvrdila v úrade Bernardína. Na to Ľudovít odoprel poslušnosť a bol za hlbokej bolesti bratov vylúčený zo spoločenstva. Bolo to práve v dobe, keď spoločenstvo nastúpilo správnu cestu františkánskeho ideálu, s ktorým sa však Ľudovít, hoci génius, nestotožnil. Zároveň, aby sa zabránilo podobnému nekontrolovateľnému zotrvávaniu v službe predstaveného, bolo prijaté, že úrad generálneho vikára bude trvať tri roky a potom bude zvolaná kapitula. Toto všetko sa udialo v rokoch 1535 až 1536.

Nájdená rovnováha

Konštitúcie ich konečná podoba bola predstavená na kapitule v roku 1536. Môžeme v nich rozpoznať prioritu ducha pred literou, pôvodnú ohnivosť, jednoducho vôľu Františka, aby jeho bratstvo bolo v prvom rade vedené duchom, a nie zákonnými predpismi. Intrigy Ľudovíta však ešte neskončili. Ešte na kapitule v roku 1536 sa odvážil dať návrh, že kapucíni sa majú vzdať kazateľskej a pastoračnej činnosti, aby sa vo svojich pustovniach mohli venovať výlučne modlitbe a ručnej práci. Zároveň s Ľudovítom bol vylúčený zo spoločenstva aj brat Matúš. Pretože po vydaní listu Pavla III. už nesmel nosiť kapucínsky habit, dal prednosť voľnému apoštolskému životu mimo domy spoločenstva. Náhodný a nedobrovoľný iniciátor reformy nemal ani povolanie, ani vlohy, aby ju mohol viesť. Viac vyhľadával voľné rozvíjanie vlastnej osobnosti.

Táto búrka doznievala v dobe Bernardínovho generalátu. Stále sa usilovalo aspoň o právne pričlenenie kapucínov k observantom, bratia boli obžalovávaní u svätej Stolice z luteranizmu veď predsa kázali o slobode ducha, z neposlušnosti biskupom... a iných vykonštruovaných skutočností. Ťažko chorý Bernardín z Asty zvolal v roku 1538 kapitulu. Na nej bol zvolený za hlavu Bernardín z Ochino. Bola to vynikajúca osobnosť. Zapálený františkán, obdivovaný pre svoj strohý spôsob života a vodcovské vlastnosti.  V prvých troch rokoch svojej služby bol prijímaný s veľkou vďačnosťou. Na ďalšej kapitule bol znovu zvolený. No od týchto chvíľ nastáva u neho akýsi obrat. Hlboko pozitívna vlastnosť hľadania nových ciest... no on mení svoj život. Cíti, ako sa vzďaľuje životu svojich bratov. Uniká zo spoločenstva, sympatizuje s Juanom z Valdés, jeho kázne začínajú mať luteránsky nádych. Svoj rozhodujúci krok urobil v Benátkach pri kázni, kde verejne protestoval proti podozreniu z bludárstva u svojho priateľa... Už mu hrozilo evidentné nebezpečenstvo, a tak posiela Bernardínovi rádovú pečať a uteká do Ženevy.
Ochinov odpad bol pre bratov najväčšou ranou, akoby im bola udrela posledná hodina. Neprajníci slávili víťazstvo. Bratia sa javili ako ich predstavení - bludári a pokrytci. Keď prechádzal Pavol III. Spoletským údolím a videl kapucínske pustovne, povedal: "Skoro nebude ani kapucínov, ani kláštorov."

V kardinálskom konzistóriu sa ich veci ujal iba kardinál Sanseverino, ktorý radil pred zrušením preverenie obžalovaných bratov. Pápež dovolil. Bola zistená ich pravovernosť a neotrasiteľná vernosť pápežovi. Spoločenstvo bolo zachránené, len im bolo načas zakázané kázať a za predstaveného bol menovaný František z Jesi, ktorý nestál čo do opravdivosti a srdečnej dobroty vôbec za Bernardínom. Po dvoch rokoch bolo opäť bratom dovolené kázať.
Ochinov odpad bol predsa len čímsi pozitívny. Nadšenie spájané s jeho menom a úcta, ktorú požíval, znamenali pre prostotu a úprimnosť, ktoré boli tajomstvom účinnosti reformy určité nebezpečenstvo. Ochina nasledovalo niekoľko bratov, niektorí sa vrátili k observancii. To teda, čo sa zdalo byť stratou, vyrovnalo sa očistou, novou silou a nadovšetko novou slobodou...

Na kapitule roku 1546 bol znovu zvolený za generálneho vikára mladej reformy Bernardín z Asti, ktorému treba ďakovať za to, že reforma úspešne premohla počiatočnú tiesnivú situáciu a stala sa hnutím veľkej sily. Po tejto línii verne pokračoval jeho nástupca Eusebius z Ancony (1552 - 1558). Všetky ťažkosti zo strany observancie však ešte neboli prekonané. Roku 1551 obnovil pápež Július III. breve Pavla III., ktoré zakazovalo prestup observantov ku kapucínom. To však prispelo k prehlbujúcej sa priepasti medzi oboma spoločenstvami. Kapucínov čias Bernardína z Asty ešte spájalo povedomie a atmosféra spolunáležitosti s observantmi. Mali pred očami, že reformy observancie bola ich vlastným úmyslom. No nasledujúce generácie kapucínov sa začali pokladať za novú vetvu na františkánskom strome... Ďalšie nebezpečenstvo, ktoré sa prekonalo, plynulo zo snáh Pavla IV. o zjednotenie kapucínov s konventuálmi.

Generálna kapitula r. 1552 rozhodla zostaviť nové konštitúcie, ktoré sa však svojou vyumelkovanosťou väčšine nepáčili. Dôležitejšie však bolo, že vypustením viacerých častí rozladili mnohých bratov: vzdanie sa exempcie miestného ordinára, záväzok odovzdávať kláštor raz do roka dobrodincom s prosbou o opätovné zverenie bratom, zbieranie almužien pre chudobných, starostlivosť o postihnutých morom, záverečné napomenutia predchádzajúcich konštitúcii. To všetko však znamenalo koniec hrdinskej doby počiatkov...