Bl. Marek z Aviana, kapucín (1631 - 1699)
 
Blahoslavený Marek z Aviana sa narodil 17. nov 1631 v talianskom Aviane (blízko Udine) rodičom Markovi Cristoforovi a Rose Zanoni. Pri krste dostal meno Carlo Domenico. Základné vzdelanie dostal od jedného miestneho učiteľa a v trinástich rokoch ho rodičia poslali na výchovu do jezuitského internátneho gymnázia v Gorizii. Chlapec mal bláznivú a zasnenú povahu, no ľahko sa nadchol. Jedného dňa počas spoločnej vychádzky nenápadne zmizol a ušiel „obracať turkov na pravú vieru“.
 
Po dvoch dňoch pešieho putovania zabúchal vyčerpaný na bránu kapucínskeho kláštora v talianskom Capodistriu, kde si po prekonaní vnútornej krízy uvedomil, že je povolaný k životu v kapucínskom ráde. 21. nov 1648 prijal kapucínsky habit a meno Marek. Bolo to aj meno jeho novicmajstra v Coneglianu blízko Trevisa, ktoré patrí do benátskej provincie. Tam o rok zložil rehoľné sľuby.
 
S počiatku musel prekonávať rôzne ťažkosti. Napríklad, keď ho predstavení nechceli poslať študovať. Našťastie jeho vnútornú veľkosť správne odhadol Fortunato Zcadore, neskorší generálny minister, ktorý otvoril mladému rehoľníkovi cestu ku vzdelaniu. Dňa 18. sep 1665 bol brat Marek vysvätený v Chioggi za kňaza. Spočiatku začal s bázňou a strachom pôsobiť ako ľudový kazateľ. V roku 1670 bol menovaný za predstaveného kláštora v Bellune a o dva roky neskôr v Oderzu.
 
Váha zodpovednosti však bola na prekážku jeho hlbokej túžbe po samote a modlitbe, preto predstavení vyhoveli jeho žiadosti a preložili ho do Padoli. Tam musel na príkaz predstavených pri istej príležitosti bez prípravy predniesť oslavnú reč pred učenými poslucháčmi. Nestal sa slávnym kvôli svojej výrečnosti, ale Božím riadením došlo pri jeho príhovore k zázračnému znameniu. 
 
Od toho okamžiku začal pre otca Marka veľmi intenzívny život na cestách, ktoré viedli nielen po Benátsku, ale i do Francúzska, Belgicka, Holandska, Luxemburska, Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, Slovinska a Čiech. Všade kam prišiel, ho sprevádzala stále rastúca povesť divotvorcu. Mnohé súkromné i diplomatické správy túto jeho moc vychvaľujú, zatiaľ čo protivníci hovoria o scénach hraničiacich s fanatizmom. Nevšímajúc si niektoré jednotlivé prípady, ktoré by potrebovali nestranné a kritické preskúmanie je treba povedať, že Marek sa vždy snažil vyhýbať sa poctám a žil v prísnej hlbokej zbožnosti.
 
Pri modlitbách za núdznych a chorých používal zvláštnu formulu požehnania, ktorá sa stala slávnou, ale spôsobila mu mnoho nepríjemností zo strany cirkevných autorít. Jeho povesť prekročila hranice Talianska a tak pribúdalo žiadostí od najrôznejších vladárov u jeho predstavených a pápeža, aby tento mimoriadny apoštol zavítal aj do ich zeme. Pri prvej zahraničnej ceste v roku 1680 navštívil Tyrólsko, Bavorsko, Salzburg a ďalšie rakúske a bavorské mestá. Potom sa odobral do Linzu, kde ho očakával cisár Leopold I., uňho sa zdržal 15 dní. Tak sa začal dôverný vzťah k cisárovi Leopoldovi, ktorý pozoruhodne ovplyvnil i politický život konca 17. stor. Cisár, ktorý sa preslávil svojou dlhou vládou (47 rokov) i zložitosťou svojej povahy, našiel v tomto kapucínovi svojho dôverníka a radcu. Dôkazom toho je ich rozsiahla korešpondencia. Marek z Aviana tiež viedol rozsiahlu korešpondenciu s rodmi panovníkov a veľvyslancami, s kardinálmi a ministrami, s biskupmi a rehoľníkmi a tiež s tými veriacimi, ktorí ho vyhľadávali.
 
S Viedne sa potom otec Marek presunul do Neuburgu, kde vykonal jeden zo svojich veľkých zázrakov. Po návrate do Benátok sa nasledujúcu jar vydal na ďalšiu cestu, ktorá ho mala zaviesť cez Francúzsko do Flámska. Kráľ Ludvík XIV. použil byrokratický zámienok, aby mu z politických dôvodov zakázal vstúpiť do Paríža a poistil sa tým, že ho nechal doprevádzať ozbrojenou jednotkou  až na hranice. Po ukončení svojej cesty do Holandska a Belgicka sa neúnavný kazateľ vrátil na krátky čas cez Nemecko a Švajčiarsko do Talianska. Tam naňho čakala pápežova žiadosť, aby vyhovel opakovaným prosbám španielského kráľa a navštívil jeho zem. V Padove nastúpil na loď, ale pretože plavbu po mori veľmi zle znášal, požiadal o povolenie k prechodu cez južné Francúzsko. Ludvík XIV. ho však ostentatívne odmietol vydať.
 
Nové udalosti doby priviedli otca Marka znovu do Viedne, kde sa začalo druhé obdobie jeho života, obdobie kázania a boja proti turkom. Tí v tej dobe postúpili až k Viedni, a v roku 1683 zahájili jedno z najdramatickejších obliehaní v dejinách Rakúska. Marek sa na odporúčanie pápeža Inocenta XI. odobral do cisárskeho tábora, kde sa mu podarilo upokojiť mnohé vzbury, urovnať nezhody a vliať do mysli vojakov na čele s odvážnym poľským kráľom Jánom III. Sobieskym nezlomnú dôveru v Božiu pomoc.
 
Veľmi rázny bol jeho zásah u súperiacich vrchných veliteľov, ktorý znamenal postavenie poľského kráľa do čela armády, čím zaistil jej pevné velenie. Potom sa už páter Marek len modlil na výšine Kahlenberg a pred rozhodujúcou bitkou sa ponúkol Bohu ako obeť za záchranu kresťanstva. Turecké vojská boli porazené, Viedeň oslobodená. Keď o tom neskôr Boží služobník písal pápežovi, dosvedčil, že oslobodenie sa právom považuje za zázrak. Víťazstvo bolo také presvedčivé, že bolo možné prenasledovať nepriateľa a tiež oslobodiť ďalšie obsadené mestá. Pretrvávajúca rivalita medzi kniežatami to však prekazila, takže víťazstvo nebolo využité úplne. Marek z Aviana i napriek tomu pokračoval v presviedčaní a dokonca navrhol i niektoré strategické postupy.
 
Ako „apoštolský misionár“ a duchovný správca cisárskeho vojska bol taktiež svedkom porážky turkov v Uhorsku a na Balkáne: pri obliehaní a dobití Budína (1684 -1686), pri Neuhäuselu (1685), pri Moháči (1687) a pri Belehrade (1688) až po uzavretie karlowického mieru v roku 1689. Bolo to práve jeho zásluhou, že sa v roku 1684 pripojili k vojskám katolíckej Ligy a tiež Benátsko. Hovorieval, že keby mohol hovoriť s Ludovíkom XIV., určite by presvedčil i jeho. Po skončení bojov sa boží služobník vrátil ku svojej kazateľskej činnosti, pripomínal ľuďom hlas ich svedomia, bojoval proti hriechu, vyzýval k mieru a jednote medzi národmi Európy. Cítil ako svoje duchovné poslanie usilovať o kresťanskú identitu európskeho kontinentu. Iróniou dejín zostáva, že pri týchto snahách musel neustále utekať pred úskokmi oficiálnej politiky a podozrievavosťou predstaviteľov pápežskej diplomacie.
 
V roku 1699 sa vydal na svoju poslednú cestu do Viedne, ktorú komentoval slovami: „ som na konci so silami... ale prikazuje pápež.“ Bol postihnutý národom, ktorý ho vyčerpával. Dňa 25. júla ľahol na lôžko a 13. augusta 1699  nábožne zomrel za prítomnosti cisárskych manželov. Po slávnostných pohrebných obradoch bolo jeho telo uložené po boku cisárov v krypte viedenského kapucínskeho kláštora. Zachovalo sa niekoľko jeho asketických spisov, ktoré boli v ten dobe veľmi rozšírené. Na obrazoch býva väčšinou zachytený ako káže. Poľský maliar Matejko ho na jednom obraze uchovávanom vo vatikánskej obrazárni zobrazil na koni za Jánom Sobieskym pri triumfálnej jazde po oslobodení Viedne.
 
V roku 1891 bol zahájený diecézny proces vo Viedni, v roku 1901 v Benátkach. Oba boli uzavreté v roku 1904. Apoštolský proces otvoril pápež Pius X. v roku 1912 a ukončený bol vo Viedni a v Benátkach v roku 1920. V roku 1966 bola dokončená tzv. „Positio historica“ a v roku 1990 bola podaná žiadosť o preskúmanie hrdinského stupňa jeho kresťanských cností, ktorá bola potvrdená dekrétom zo 6. júla 1991. Dňa 23. apríla 2002 bol následne vydaný dekrét o uznaní pravosti posmrtného zázraku na jeho príhovor, ktorý bol poslednou podmienkou na ceste k blahorečeniu. Beatifikácia prebehla za prítomnosti pápeža Jána Pavla II. v nedeľu 27. apríla 2003 na Svätopeterskom námestí v Ríme. Marek z Aviana strávil celý svoj život na cestách po Európe, kde prinášal posolstvo o Božej dobrote a Božom dare - mieru. Je to skutočne svätec európskeho formátu, symbol jednoty a spolupráce, aký dnešná zjednocujúca sa Európa potrebuje.


‹‹ späť