Boh sv. Františka z Assisi: Ten, ktorý je stále menší

František z Assisi nám opäť jasne ukázal Boha Ježiša Krista. Boh nie je pre neho len nejakou prázdnou formulou bez krvi, nie je "tým, čo sa nám bezpodmienečne týka", nie je "bytím súcna (Sein des Seienden)"., nie je tým, nad čo si nič väčšieho nedokážeme predstaviť". Pre Františka je Boh Bohom skúsenosti, srdca, lásky, ľudského stretania sa, oddanosti a angažovanosti. Boh vyžaruje do sveta, do dejín, medzi ľudí.

Pred rokmi som pre toto našiel výraznú formulu: "Deus semper minor" - "Boh je ten, ktorý je vždy a stále menší". Latinské vyjadrenie je pre mňa dôležité, pretože Boh sám sa nám tu javý ako vnútorný prvok určitého spôsobu života, totiž spôsobu "minority - umenšenia", to znamená dôslednej solidarity so všetkými, ktorí sa nachádzajú na zatienenej strane života. "Menšiemu Bratovi - fratri minori" zodpovedá "Deus minor", Boh, ktorý sa stavia na stranu malomocných, žobrákov, chudobných, chorých, vykorisťovaných a ponižovaných.

Mohol by som to povedať aj ináč: Boha nemôžeme dosiahnúť "samého v sebe a pre neho", niekde za mrakmi, ale vždy v jeho spojení so svetom, s človekom, s biedou chudobných a malých. Nie je "absolútne" odpútaný od pozemských dejín, ale môžme ho zakúšať vždy len v jeho vzťahoch k nám. Je síce iný než svet, musíme ho od sveta odlišovať. Nemôžeme ho však od sveta oddeliť. Malomocný, žobrák, obeť dejinného diania, utláčaní a otroci, červík na ceste, odhodený chlieb, zničený les - to všetko je sviatosť (tajomstvo), znamenie, ktoré odkazuje na Božie dejiny s nami a tohoto Boha tu a teraz sprítomňuje.

Božie tajomstvo sa objasňuje v tom, že sa stal človekom, v jeho úplnom rozdaní sa pre ľudí - až k jeho násilnej smrti na kríži. Božie tajomstvo sa ukazuje v každodennej všednosti chleba a vína, ktorou ľudia často pohŕdajú a odkladajú ju, podobne ako to robia s malomocnými, chudobnými a pohŕdanými. Pred Bohom však platí iná stupnica hodnôt, pre neho je práve toto skutočnosťou, tým najvlastnejším, tu chce byť vždy a naveky. Musíme žiť obrátení k tomuto Bohu v kontemplácii i v činnosti, v rozjímaní aj v jednaní.

Samozrejme som teraz stále novými slovami hovoril to, čo František o Bohu veril. Snáď by som to pre seba osobne mal urobiť verejne ešte raz, a to ako svoje vyznanie: Verím, že Boh je živý vzťah: starostlivý Otec, Matka so srdcom plným lásky, priateľ, ktorý všetko i každú vec berie do svojej náruče, zvlášť všetko to, čo uniká ľudskej pozornosti: kameň, ktorý bezmyšlienkovite odkopneme, červíka, ktorého zašliapneme, cudzinca, ktorého odsúvame, človeka, ktorého obetujeme...

Ďalej verím, že Boh sa ukazuje tam, kde je dobrota a láska, vzťah a oddanosť, nežnosť a starostlivosť, pozornosť a osobný príklon... Verím, že Boh je človekom medzi ľuďmi: tým, ktorý nemá prístrešie a klope na dvere, uprchlík, ktorý nemá nič iné než košeľu na holom tele, cudzinec, ktorý nemá kde skloniť hlavu, prenasledovaný a mučený, ktorému berú dôstojnosť, človek bez cti, s ktorým nechceme mať nič spoločného - Ježiš, ktorý hovorí ako ten, ktorému prináleží všetko.

Ja verím, že tým som myslený ja, že som provokovaný, volaný menom, poverený k činom, povolaný do spoločnosti všetkých ukrivdených, a že mám byť ako Boh: človek medzi ľuďmi. Verím, že Boh je angažovanosť a dynamika, sila v tých mnohých, ktorí nasledujú Ježiša, že je život, ktorý premáha všetku smrť, Duch, ktorý mení tvárnosť zeme, sila, ktorá sa ponúka za vec mieru a spravodlivosti, za vec malých a chudobných, za všeobecné súrodenectvo všetkých ľudí medzi sebou a za súrodenectvo medzi všetkými tvormi.
A ja verím, že táto sila je vo mne a vo všetkých, ktorí sa zasadzujú a rozdávajú. Že niet žiadnej sily, ktorá by mohla zabrániť živej Božej sile.

Anton Rotzetter OFMCap: Franz von Assisi, Erinnerung und Leidenschaft. Herder 1989, s. 52-54.


‹‹ späť