Nutné rozlišovanie

Ak sa obrátime k Františkovi a čakáme od neho odpoveď, ako by mala dnes vyzerať cesta evanjelia - myslím, že sa musíme rozhodnúť pre niekoľko nutných rozlíšení. Poznáme Františka ako veľkého a omilosteného človeka. Obdivujeme jeho jedinečné a vzorné duchovné dobrodružstvo, stojíme v úžase nad tým, čím žije a aké poznanie získava o Bohu a o človeku. Dojíma nás sústredenie ľudských vlastností v jednom človeku, ktorým František vytvára príklad šťastného zjednotenia ľudských vlastností v dejinách. Hnutie, ktoré od neho vychádza, zostáva s ním spojené citovo sfarbenými putami. V srdciach svojich dedičov nie je žiaden zakladateľ tak živo prítomný.

Tým viac musíme rozlišovať medzi zakladateľom a jeho životným štýlom. František vychádza z Božieho Slova a na základe skúsenosti, ktorú zdieľa so svojimi žiakmi, nám predkladá určitý štýl života. Tento štýl je obsiahnutý v jeho spisoch: v Reguliach, v Testamente a v niektorých listoch, pokiaľ ide o bratov, ktorí žijú v jeho blízkosti; v Liste ku všetkým veriacim, pokiaľ ho chcú nasledovať Laici vo svete. Tento evanjeliom preniknutý životný štýl však nepoukazuje na Františka. František sa necíti byť vzorom a už vôbec nie stredom niečoho.

Existuje podstatný rozdiel medzi Františkom a Ježišom a na to sa niekedy príliš nedbalo. Medzi Ježišom a evanjeliom niet podstatného rozdielu: Ježiš je zároveň predmetom i stredom evanjelia. Ježišov životný program môžeme prijať a žiť ho tým, že vierou príjmeme Ježiša. U svätcov, ktorí nás chcú viesť k evanjeliu, ku Kristovi, k jedinému učiteľovi, tomu tak nie je. Oni sa vždy chápu ako vodcovia, ktorí musia ustúpiť a urobiť miesto Ježišovi. Životný štýl, ktorý nám predkladá František, nemôže mať iný stred, ako Ježiša a evanjelium. František by s hrôzou odohnal všetkých, ktorí by prepadli kultu osobnosti a pripisovali by jeho osobe príliš veľkú dôležitosť.

To ale neznamená, žeby sme obraz a príklad sv. Františka museli zo životného programu vyškrtnúť. Musíme mu iba priznať správne miesto, to znamená až miesto druhé. Inými slovami: musí sa tu predovšetkým a na prvom mieste uplatniť samotný program života: jeho cieľ, jeho veľké smerové osy, jeho požiadavky, jeho najbližší význam. Úcta k sv. františkovi je pritom iba podnetom, svetlom. Sám František nemôže a ani nesmie byť normou. Jeho život sa nedá opakovať. On sám je Františkom z Assisi, my musíme zostať sami sebou, musíme sa dať viesť evanjeliom, ku ktorému nás vedie František.Nesmieme a nemáme ho teda napodobňovať. Nemusíme sa nechať unášať žiadnymi ľútostivými pocitmi, nemusíme mať zlé svedomie a už vôbec mu nemusíme závidieť. František nás iba pozýva hľadieť na Ježiša, ktorý je preňho a pre všetkých ostatných "Cesta, Pravda a Život."

Nemôžeme pochybovať o vôli sv. Františka odvolávať sa na evanjelium ako na poslednú a najvyššiu normu a to vnútri cirkvi. Platí to osobne pre neho I pre jeho životný program, ktorý nám predkladá. Súhlasím s tými, ktorí sú presvedčení, že spôsob, akým František evanjelium chápe a žije, je nanajvýš správny, obsažný a autentický. Evanjelium a František sú si tak blízko, že ich môžme takmer zamieňať.

Napriek tomu však musíme s pokorou ale jasne a dôrazne rozlišovať medzi životom sv. Františka a jeho životným programom a medzi Kristom a jeho evanjeliom. Nadto ešte musíme oboje vzájomne zrovnávať a na Františka sa kriticky pozrieť z evanjeliového hľadiska, tak ako tomu rozumieme na základe exegetického bádania a na základe duchovného zmyslu cirkvi. Som presvedčený, že vo všeobecnosti jeho životný program súhlasí s evanjeliom, a že František nezostal otrocky viazaný na literu, ako sa tomu obecne verilo.

Život sv. Františka je vec, ktorá sa odohráva medzi ním, medzi Bohom a medzi Františkovou dobou. Ak pozorujeme, ako ním preniká evanjelium, nemôžeme ináč, než sa tomu radovať. Jeho život však nemôžeme chcieť napodobňovať, pretože je to nemožné.
...
Starí a moderní životopisci so samozrejmosťou preháňali. Ak im načúvame, František je samá dokonalosť, vyrovnanosť, neomylný pokrok na duchovnej ceste. Celkom určite existuje akýsi mýtus sv. Františka, ktorý raz budeme musieť analyzovať - podobne ako tomu bolo u sv. Terezie z Lisieux. A ak poznáme hranice a slabosti niektorého človeka (či František sám o sebe nehovorí, že je najväčším hriešnikom a v jeho ústach to nie je prázdne slovo...), potom tým viac vynikne jeho postava. Potom tiež pochopíme pravdu, že v ľudskej slabosti sa zjavuje Božia moc.

Hovorím to s úzkosťou a trasením a nechcem byť žiadnym obrazoborcom. Pravda si to však vyžaduje. Keď Františka príliš idealizujeme, robíme z neho človeka, ku ktorému sa nemôžeme priblížiť, predmet obdivu, ktorý nám však už nemá čo povedať. No ak ho vidíme v jeho rozporuplnej ľudskej situácii, v jeho prednostiach a nedostatkoch, potom mu lepšie porozumieme, keď hovorí, že iba Božie milosrdenstvo zachraňuje človeka. František sa vrhá do nepreniknuteľného a bezpodmienečného Božieho milosrdenstva a to taký, aký je: malý, slabý, hriešny.

Preto patrí Bernardonov syn medzi najväčších ľudí. Jeho mimoriadny príbeh nás pozýva kráčať vlastnou cestou a žiť kresťanskú slobodu v znamení evanjelia. František sa vzhľadom k nám nepovažuje ani za otca ani za učiteľa, ako to vlastne vyžaduje samo evanjelium a rovnako aj on sám takéto tituly vo svojom bratstve výslovne zakazuje. Považuje sa za brata, ktorý dáva podnety a pomáha objaviť vlastnú totožnosť iba v Kristovi. I keď je živou Kristovou ikonou, nie je ňou v zmysle filmového snímku, ktorý zamestnáva náš pohľad a vyžaduje pre seba celú našu pozornosť, ale je ňou v zmysle symbolu, ktorý na okamih upúta náš zrak, ale hneď následne poukazuje smerom ponad seba.

V správe o Františkovej smrti nájdeme slovo, ktoré kladie prvý životopisec Tomáš z Celano svätcovi na pery: "Ja som svoju úlohu splnil. Kiež vás Kristus naučí plniť vašu úlohu" (2Cel 214). Táto veta rozlišuje svätcovu osobnú charizmu od výzvy, ktorá od neho vychádza. Na ceste toho istého evanjelia máme dávať rozličné odpovede, podmienené tým, čím sme mi sami a dobou, v ktorej žijeme. František nám otvára priestor tvorivej slobody, ktorá je ohraničená iba evanjeliom. Je prstom, ktorý jednoznačne a predsa jemne poukazuje na toho, ktorý je jeden i všetko, pre neho samého I pre nás - na Ježiša.

MATURA, Thaddeé OFM: František z Assisi a jeho dnešní nasledovníci


‹‹ späť