Z histórie kapucínov v Bratislave

V júli 1676 predniesol cisár Leopold I. biskupovi Leopoldovi Kolonitschovi z Wiener Neustadt, predsedovi maďarskej dvornej komory, žiadosť aby pripravil všetko potrebné pre uvedenie kapucínov do Bratislavy. Biskupovi sa podarilo získať pre kapucínov kaplnku sv. Kataríny a tiež blízko postavený dom a tak sa mohli už 25. novembra 1676 prisťahovať. V kaplnke sv. Kataríny 35 rokov kázali, spovedali a slúžili sv. omše. Veľmi túžili postaviť si podľa reguly kláštor a kostol. Boh im poslal dobrodinku v osobe Eleonóry Terézie, grófky de Strattmann a Payerbach, ženy tajného radcu jeho veličenstva – grófa Františka de Strattmann. Pôvodne chcela postaviť pre kapucínov na vlastné náklady kostol a kláštor v Payerbach, ale nedostala súhlas ani od passauského biskupa Johanna Philippa, ani od cisárskej vlády. Kapucíni vtedy grófke predniesli prosbu, či by nemohla poskytnúť pomocnú ruku pri výstavbe kláštora v Bratislave. Grófka súhlasila a dala k dispozícii niekoľko tisíc guldenov. Takto mohol infulovaný dómsky prepošt gróf de Volkra 17. decembra 1708 v mene uhorského prímasa – ostrihomského kardinála a arcibiskupa Christiána Augusta slávnostne položiť základný kameň kláštora. Koncom septembra 1709 bol hotový chór s malou vežou, sakristia a priľahlé oratórium.

Prvý raz pozval zvonček kapucínov na vešpery 3. októbra 1709 a na druhý deň 4. októbra slúžil ostrihomský arcibiskup, kardinál Christián August v chóre prvú sv. omšu. Potom slúžil biskup, gróf Csáky pontifikálnu svätú omšu. Na tejto slávnosti bola prítomná aj zakladateľka – grófka Eleonóra Terézia. (V chóre si možno doteraz všimnúť pamätnú tabuľu s nemeckým nápisom – v preklade: „Modlite sa za nehodnú zakladateľku Eleonóru Teréziu. 1709“.) O tri roky neskôr – v roku 1712 sa kapucíni presídlili do novovybudovaného kláštora. V rokoch 1712 – 1713 sa horlivo venovali ošetrovaniu chorých na mor.

Základný kameň kostola položil 20. decembra 1711 už spomínaný gróf de Volkra, ktorý sa medzičasom stal biskupom. V roku 1717 bol kostol sv. Štefana Uhorského hotový a 6. júna ho konsekroval nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy (spolu so štyrmi oltármi: sv. Štefana Uhorského, sv. Františka, sv. Antona Paduánskeho a Panny Márie.)

V roku 1732 dostali kapucíni od mesta záhradu a dva domy. O tri roky neskôr – v r. 1735 bol kostol na spadnutie, pretože povolili základy, stál totiž na bahnitej pôde. Preto nechal ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy, veľký dobrodinca kapucínov, na vlastné náklady od základu zreštaurovať kostol pod podmienkou, že kapucíni prevezmú správu kaplnky sv. Jána Almužníka v Dóme sv. Martina. (Imrich Eszterházy patril totiž medzi najväčších ctiteľov tohto svätca a on sám nechal pre neho v rokoch 1729 – 1732 vybudovať spomínanú kaplnku.) Kapucíni museli časť kostola zrúcať a prizvať si z Viedne vojenského inžiniera Felicea Donata Allia, ktorý v rokoch 1736 – 1737 budovy staticky zabezpečil a kostol dostaval spolu so staviteľom – kapucínskym rehoľným bratom Bertholdom, ktorý v kostole postavil tiež hlavný oltár.

V roku 1737 dokončil ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy stavbu kláštora, pričom nechal postaviť ešte dva trakty so sakristiou a knižnicou. Pri bráne bol postavený nový trakt s piatimi celami pre domácich a cudzích. V záhrade vznikol lazaret.

Dobrodinci pomohli zhotoviť hlavný oltár, dva bočné oltáre sv. Františka a sv. Antona Paduánskeho a tiež oltár sv. Kríža. Na zadováženie barokových oltárov prispel kapucínom aj František Lotrinský. Hlavný oltárny obraz znázorňujúci sv. Štefana ako svojho syna Imricha odporúča pod ochranu Matky Božej namaľoval laický brat Adalricus (alebo tiež Udalricus, Udalrik; avšak podľa najnovších výskumov sa na obraze našiel už ťažko čitateľný podpis „Raphael …?“ – zrejme maliara, ktorý obraz premaľovával – a v spodnejšej vrstve maľby sa pomocou infračerveného žiarenia zistil veľmi ťažko čitateľný podpis asi ako „Küg…?“ Mohlo ísť napr. o civilné meno spomínaného rehoľného brata.) Oltárne obrazy sv. Františka z Assisi a sv. Antona Paduánskeho namaľoval Anton Rosier, ktorý by mal byť podľa niektorých informácií pochovaný v krypte kostola.

Oltáre posvätil ostrihomský svätiaci biskup František Zichy 4. augusta 1737. (Keďže štyri oltáre posvätil – zrejme sa tým mysleli oltárne menzy, keďže bolo použité slovo konsekrácia -, ako bolo spomínané vyššie, nitriansky biskup ešte v roku 1717, mohol František Zichy posvätiť oltárne obrazy, ktoré sa zhotovili len neskôr a menzu oltára sv. Kríža.) Tento istý biskup 4. novembra 1743 požehnal tiež oltár Panny Márie v kaplnke.

Na podnet ostrihomského arcibiskupa prišli do Bratislavy v roku 1738 alžbetínky, aby sa venovali ošetrovaniu chorých žien. Provinciál – p. Gelázius z Görz pridelil sestrám jedného spovedníka a jedného exhortátora. Keď sa dostaval na Zuckermandli (časť Bratislavy medzi Hradom a Dunajom) kostol Najsvätejšej Trojice, prevzali kapucíni v roku 1739 jeho správu. Na Bratislavskom hrade muselo denne osem kapucínov vykonávať chórovú modlitbu, keď cisárovná Mária Terézia bývala v Bratislave pri príležitosti Ríšskeho snemu. Aj v zime, keď cisárovná obývala palác prímasa, musel tam jeden kapucín sláviť sv. omšu. V tomto roku na Porciunkulu slávil v kapucínskom kostole pontifikálnu sv. omšu arcibiskup Pataschich z Coloca.

V roku 1746 prevzali kapucíni kázanie v kostole uršulínok. V máji 1747 pri príležitosti blahorečenia kapucínov – Fidela zo Sigmaringenu a Jozefa z Leonessy sa počas deviatich dní denne dvakrát kázalo. (V tomto údaji sa pisateľ kroniky zrejme pomýlil, pretože Fidel zo Sigmaringenu bol blahorečený v roku 1729 a Jozef z Leonessy v roku 1737. Možno myslel na ich spoločné svätorečenie, ale to bolo 29. júna 1746.)

V roku 1748 prevzali kapucíni slávenie sv. omší v kláštornom kostole Notre-Dame. V rokoch 1745-46 namaľoval brat Adalricus pre kostol osem obrazov Utrpenia. V roku 1749 darovali členovia III. rádu sv. Františka 200 guldenov na zachovanie oltára sv. Fidela. Oltárny obraz „Smrť sv. Fidela zo Sigmaringenu“ namaľoval kapucínsky kňaz Norbert z Viedne.

Spomína sa tiež, že grófka Orcelli utvorila základinu na vykonávanie pobožnosti na česť sv. Františka Saleského. Pre túto pobožnosť zložil modlitebnú knižku jeden z kapucínskych kňazov. V máji 1750 prišla cisárovná Mária Terézia so svojím dvorom do Bratislavy. Šesť kapucínov muselo sláviť v nedeľu a vo sviatok a štyri dni v týždni na Hrade bohoslužby. Pri príležitosti sviatku sv. Felixa – 18. mája – bol na bohoslužbe v našom kostole prítomný celý dvor. Pontifikálnu sv. omšu slúžil gróf Imrich Eszterházy, biskup nitriansky (synovec ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho).

7. októbra 1753 zomrel v Bratislave najvyšší veliteľ Georg-Christián Lobkowitz, knieža de Sagan, ktorý bol na vlastné prianie pochovaný v našej hrobke. 30. mája 1757 zomrel v Bratislave ostrihomský arcibiskup – Mikuláš Csáky, uhorský prímas. Príhovor nad zosnulým mal kapucínsky kňaz – br. František.

V roku 1763 bol kostol aj kláštor reštaurovaný. (O stave hrobky kronika nehovorí, ale zrejme pri tejto príležitosti ju kvôli problémom so spodnou vodou zasypali. Nehovorí sa ani o tom, čo sa stalo s pochovanými telami.)
Pri príležitosti Ríšskeho snemu v r. 1764 a 1765 bývala v Bratislave päť týždňov cisárovná Mária Terézia so svojím manželom Františkom Lotrinským. Kapucíni denne slúžili v hradnej kaplnke sv. omše o 7, 8, 9, 10, 11 a 11.30 h a o 17.00 h sa modlili ruženec a Loretánske litánie. V nedeľu recitovali o 16.00 h vešpery a kompletórium.

Keď sa v roku 1766 na Bratislavský hrad nasťahoval uhorský palatín – knieža Albert zo Saska-Tešínska so svojou manželkou Kristínou – dcérou Márie Terézie, cisárovná nariadila, aby kapucíni vyššie uvedeným spôsobom denne slávili na Hrade sv. omšu. V tom istom roku prevzali kapucíni slúženie sv. omší v Pálffyho paláci.

V roku 1768 si vyprosil gróf Anton Grassalkovics jedného kapucína ako domáceho kaplána, ktorý mal v jeho paláci v Bratislave slúžiť sv. omšu a sprevádzať ho na cestách. (Táto budova stojí dodnes a slúži ako prezidentský palác. Je v ňom kaplnka sv. Barbory.) V roku 1775 praskol vežový zvon. Syndicus (ekonóm kláštora) Ján Ernest Kristelli zaobstaral nový zvon, ktorý posvätil biskup gróf Révay na česť sv. Františka a sv. Donáta.

Storočnica uvedenia kapucínov do Bratislavy sa slávila 25. novembra 1776 a síce v kaplnke sv. Kataríny. Sv. omšu slúžil mestský farár – kanonik Stephan de Burinay a kázeň predniesol p. Wolfram. Uhorský prímas Jozef Batthyány poveril v roku 1779 kapucínov, aby vykonali misie, a to: p. Peter v Bratislave – v nemčine; p. Justinián v novohradskej župe – v maďarčine a p. Peter-Pavol v nitrianskej župe v slovenčine. V tom istom roku – 21. októbra – prišiel do Bratislavy na vizitáciu generál kapucínov – ARP Erhard z Rackersburgu. Tiež v tom istom roku dostal kostol nové lavice z dubového dreva.

V roku 1780 prevzali kapucíni z poverenia prímasa vyučovanie katechizmu v Dóme sv. Martina, u alžbetínok a na Zuckermandli. V roku 1770 zakázal cisársky dekrét zväčšovať počet členov v jednotlivých kláštoroch. V roku 1784 bol zriadený na Bratislavskom hrade ako aj vo Viedni generálny seminár, do ktorého bolo prijatých tiež 22 kapucínskych teológov z Uhorska. Ale už v roku 1794 bolo kapucínom znovu dovolené zaviesť študijný dom.
Vojenský chlieb, ktorý kapucíni dostávali od roku 1711 pre chudobných, im bol v roku 1814 odňatý. O päť rokov neskôr ho dostali znova, ale bol započítaný do dotácií. Okrem toho museli kapucíni zaopatriť vojenskú nemocnicu. (Od roku 1785 bola vojenská nemocnica v neďalekom kláštore trinitárov.)

V roku 1854 sa kapucíni stali kooperátormi v novozriadenej farnosti Najsv. Trojice (bývalý kostol trinitárov) a načas prevzali aj správu kostola sv. Mikuláša pod Bratislavským hradom. Z podnetu ostrihomského arcibiskupa a so súhlasom provinciála Irenea boli zavedené v rokoch 1853-1858 slovenské kázne. Od roku 1856 do roku 1860 bol so súhlasom cisára prestavaný kláštor. (Ako pamiatka na túto prestavbu je na začiatku bočnej chodby kostola umiestnená tabuľa s latinským nápisom – v preklade: „Hľa! Otváram pokojamilovným bránu k týmto serafínskym celám, ktoré boli s Božou pomocou vybudované z vrodenej lásky kráľa Františka Jozefa“.) V dňoch 5. – 8. júna 1893 bol v Bratislave na vizitácii generál ARP Bernard Andermatt.

V roku 1895 prebehla reštarurácia kostola. V tom čase bolo v bratislavskom kláštore aj štúdium teológie.
Pisateľ viedenskej kroniky pri tomto bode končí správu o bratislavskej kapucínskej komunite slovami: „Predtým aj teraz si kapucínov ľud váži a ctí“.

Literatúra
1. Záznamy o bratislavskom kapucínskom kláštore z viedenského archívu.
2. Series functionum episcopalium – archívny dokument o činnosti nitrianskych biskupov. Je na Biskupskom úrade v Nitre. Našla sa v ňom správa o konsekrácii bratislavského kapucínskeho kostola a oltárov.
3. prof. ThDr. Anton Bagin a Doc. ThDr. Jozef Krajči: Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy; SSV v CN Bratislava 1988.

(Záznamy z viedenského archívu preložil br. Pavol Šajgalík. Pamätné nápisy v chóre a na bočnej chodbe preložil br. Vojtech Rajner.)

Spracované podľa záznamov o bratislavskom kapucínskom kláštore z viedenského archívu. Záznamy sú chronologicky usporiadané a doplnené.

Z histórie kapucínskeho kostola sv. Štefana

V júli 1676 predložil cisár Leopold I. biskupovi Leopoldovi Kolonitschovi z Wiener Neustadt žiadosť, aby pripravil všetko potrebné pre uvedenie kapucínov z vtedajšej rakúsko-uhorskej provincie do Bratislavy. Biskupovi sa podarilo získať pre kapucínov kaplnku sv. Kataríny na dnešnej Michalskej ulici a tiež blízko postavený dom a tak mohol 25. novembra 1676 biskup Tomáš Pálfy uviesť kapucínov do Bratislavy.

V kaplnke sv. Kataríny 35 rokov kázali, spovedali a slúžili sv. omše. Veľmi túžili postaviť si podľa reguly kláštor a kostol. Boh im poslal dobodincu v osobe Eleonóry Terézie, manželky tajného radcu jej veličenstva, ktorá im poskytla niekoľko tisíc guldenov. Koncom septembra 1709 bol hotový chór s malou vežou, sakristia a priľahlé oratórium a 4. októbra 1709 už slúžil ostrihomský arcibiskup – kardinál Christian August v chóre prvú sv. omšu. V chóre si možno doteraz všimnúť pamätnú tabuľu s nemeckým nápisom, ktorý v preklade hovorí: Modlite sa za nehodnú zakladateľku Eleonóru Teréziu. 1709.

O tri roky neskôr – v roku 1712 – sa kapucíni presídlili do novovybudovaného kláštora. Základný kameň kostola položil 20. decembra 1711 biskup Otto Chrystoforus Ján Volkra. O šesť rokov neskôr bol kostol sv. Štefana Uhorského hotový a 6. júna 1717 ho konsekroval nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy. V roku 1735 bol kostol na spadnutie, pretože povolili základy; stál totiž na bahnitej pôde. Preto ho ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy, veľký dobrodinec kapucínov, nechal na vlastné náklady od základu zreštaurovať. Kapucíni museli časť kostola zrúcať a prizvať si z Viedne vojenského inžiniera Felicea Donata Allia, ktorý v rokoch 1736 – 1737 budovy staticky zabezpečil a kostol dostaval spolu s architektom Františkom Portenhauserom a so staviteľom – kapucínskym rehoľným bratom Bertholdom, ktorý v kostole postavil tiež hlavný oltár.

V roku 1737 František Portenhauser, pod dohľadom ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho, rozšíril stavbu kláštora o dva trakty: sakristiu a knižnicu. Dobrodinci, medzi nimi aj František Lotrinský, pomohli zhotoviť hlavný oltár, dva bočné oltáre sv. Františka a sv. Antona Paduánskeho, ktoré namaľoval Anton Rosier, žiak Rafaela Donnera. Oltár Svätého kríža dal pre Tretí rád zhotoviť gróf Karol Zichy.

Hlavný oltárny obraz znázorňujúci sv. Štefana so svojím synom Imrichom, ako odporúča svoju korunu pod ochranu Božej Matky, namaľoval brat Adalricus z Viedne. Na zhotovenie oltára sv. Fidela zo Sigmaringenu, kapucínskeho mučeníka darovali členovia III. rádu sv. Františka 200 guldenov. Oltárny obraz v roku 1749 namaľoval kapucínsky kňaz Norbert z Viedne. V roku 1779 dostal kostol nové lavice, v rokoch 1819 – 1824 bol vybudovaný chórus, na ktorom Juraj Klökner postavil nový organ.

Kláštor bol niekoľkokrát prestavaný. Ako pamiatka na prestavbu z rokov 1856 – 1860 je na začiatku bočnej chodby kostola umiestnená tabuľa s latinským nápisom vo forme chronogramu. V roku 1860 bola upravená fasáda kostola bratislavským staviteľom Ignácom Feiglerom do dnešnej podoby.V rokoch 1867 – 1895 bola opravená krypta, ktorá bola neskôr zasypaná a dnes nepoznáme ani jej vchod. Podľa dostupných údajov by v nej malo byť pochovaných viac ako 200 ľudí; medzi nimi napríklad maliar Anton Rosier a knieža Georg Christian Lobkowitz de Sagan. Zariadenie kostola bolo prispôsobené novým liturgickým požiadavkám v rokoch 1969 – 1971.

Po násilnom zastavení činnosti kapucínov, v roku 1950, (komunistickým režimom) začal kláštor chátrať. Po obnovení slobody sa vďaka dobrodincom podarilo začať s rozsiahlou renováciou kláštora i kostola.