Povolania

Z jeho príkladu sa postupne zrodili rozličné vetvy františkánskej rodiny – medzi nimi aj kapucíni, ktorí v 16. storočí túžili znovu prehĺbiť jednoduchosť, modlitbu a radosť prvých bratov. Ich túžbou bolo prebúdzať odvahu nasledovať Krista cestou služby, bratskej blízkosti a dôvery v Božiu prozreteľnosť.

Možno aj ty v sebe cítiš jemné volanie – túžbu patriť Kristovi celým srdcom. Možno hľadáš, ako žiť naplno.

Svätý František ti ponúka cestu bratstva. Cestu, kde sa učíš počúvať Boží hlas, deliť sa o život s bratmi a prinášať svetlo do sveta, ktorý túži po nádeji.

Ak cítiš, že Boh ťa volá hľadať viac, urob malý krok.
Klikni na tlačidlo „Urob prvý krok“ nižšie a začni rozlišovať spolu s kapucínmi, kam ťa Pán vedie.

1) Povolanie je spojené so „zmyslom“ nášho jestvovania

Jedna vec je myslieť si, že sme ovocím náhody a „nezmyslu“ („hodení“ do sveta bez dôvodu), a iná veriť a mať vieru, že existuje Boh, Stvoriteľ a Pán všetkého, čo žije; Stvoriteľ a Pán aj môjho života, ktorý ma teda odjakživa poznal a odjakživa má pre mňa krásny plán. Pozri Jeremiáš (1,5): „Skôr, ako som ťa utvoril v lone matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona, posvätil som ťa.“
Povolanie je teda predovšetkým otázkou viery!

2) Kráča rôznymi cestami

Povolanie sa nikdy neopakuje; každý kráča vlastnou cestou, ktorá nie je rovnaká ako u iného. Odhaľuje tak jedinečnosť a originalitu, a to tak Boha, ako aj človeka: Boh nepracuje „na páse“!

3) Je to tajomné a samostatné Božie pôsobenie

Pochádza od Osoby, ktorá zostáva neviditeľná, a vzniká zakaždým veľmi odlišnými cestami. Boh zostáva Tajomstvom, Neuchopiteľným. Rovnako zostáva záhadou, že sa niekto (a iný nie) cíti „pozretý“, „oslovený“, možno až „postrčený“ Bohom. Boh sa mohol pokojne držať bokom – a predsa sa znepokojuje, prichádza k človeku, ide mu v ústrety, klope, oslovuje. V tomto bode však záleží na oslovenom, aby sa priblížil k Tomu, kto ho povolal.

4) Je to dialóg v slobode

Povolanie odhaľuje Božiu túžbu postaviť sa na úroveň človeka, viesť s ním dialóg, osloviť ho. Vyjadruje teda slobodu Boha, ktorý volá, koho chce a ako chce; no zároveň predpokladá slobodu človeka, ktorý sa môže rozhodnúť (alebo nie) odpovedať. Koľkokrát sa v evanjeliových povolaniach vracia to úctivé a úprimné „ak chceš…“? Možno sme si niekedy položili otázku: „Prečo práve ja?“ Zostáva fakt Božej slobody: jeho voľba je neodvolateľná. Marek hovorí: „Vyšiel na vrch a zavolal k sebe tých, ktorých chcel“ (Mk 3,13).

5) Je to osobná voľba

Božia voľba je súčasťou Božieho tajomstva, pretože záhadné je samotné povolanie: prichádza zvláštnymi cestami a je zbytočné premýšľať, prečo volá jedného človeka a iného nie, prečo od jedného žiada jednu vec a od druhého niečo iné. Rovnako je zbytočné túžiť po povolaní iného alebo snažiť sa ho kopírovať. Môžu existovať vzory, na ktoré sa odvolávame, ale konečná voľba je striktne osobná; to, čo z povolania vyplýva, je niečo absolútne jedinečné a neopakovateľné, čo sa má budovať v samote. Ak my sme slobodní odpovedať, on je slobodný volať koho a kedy chce. Povolanie je naozaj miestom stretnutia dvoch slobôd: Božej, ktorá volá, a našej, ktorá odpovedá.

6) Je to volanie po mene

To znamená, že Pán volá konkrétneho človeka uprostred jeho života, jeho osobnosti; volá ho pre to, kým je, so všetkým, čo urobil a čo robí. Boh volá po mene! Je krásne a potešujúce myslieť na to, že aj ja som Bohom poznaný: on ma volá po mene. On o mne vie všetko („Pane, ty ma skúmaš a poznáš“, Ž 139): pozná, čo si myslím, moje túžby, moje city, moju prítomnosť i minulosť – nič vo mne mu nie je skryté. Pozná ma a miluje. Preto ma volá.

7) Je to dar a ponuka lásky

Povolanie nikdy nie je podraz! Niekedy možno máme pocit: „Ak budem dôverovať Bohu, potom ma oklame!“ No povolanie sa rodí zo špeciálneho pohľadu lásky, takmer bez dôvodu, nepochopiteľného, tajomného („Pozrel na neho a zamiloval si ho!“, Mk 10,17–27): je to veľký Dar, privilégium, ktoré môže nechať človeka v úžase a možno aj vystrašeného, ako to bolo u Márie, keď povedala: „Boh zhliadol na poníženosť svojej služobnice.“

8) Je to volanie k láske

Pravé povolanie sa rodí z Lásky a vedie k Láske, k službe a Daru; nikdy nie je „len pre seba“. Povolanie nemá ako hlavný cieľ rozvoj izolovaného jednotlivca, ale celej komunity: osobné povolanie je síce osobným ovocím, no jeho cieľom je dobro všetkých. Ak sa nad tým zamyslíte, aj my dnes ťažíme z povolaní, ktoré formovali Cirkev celé stáročia. Odpovedať na svoje povolanie teda znamená odpovedať na povolanie k dobru pre druhých a chápať, že v miere, v akej pestujeme svoje povolanie, konáme dobro iným. Hovoriť o povolaní teda znamená uznať, že náš život je realita, ktorú máme „hrať“ s jasným vedomím našej zodpovednosti voči ostatným (niečo „pre teba“).

9) Ponúka záruku

„Ja som s tebou“ – hovorí Boh prostredníctvom proroka Izaiáša: „Povolal som ťa po mene. Si vzácny v mojich očiach, si hodný úcty a ja ťa milujem. Neboj sa, lebo ja som s tebou“ (Iz 43,1–5), čím nám ukazuje veľkú istotu: „Ja som s tebou“! To je vyhlásenie, z ktorého behá mráz po chrbte. Boh, ktorý nás od večnosti miluje, ktorý vstupuje do našej histórie so svojím povolaním, je aj ten, ktorý nás verne sprevádza. Pravda, keď pocítime Božiu túžbu, môžeme sa zľaknúť, pretože odhaľuje naše falošné túžby a zrazí nás na zem, no zároveň nás utešuje a hovorí: „Neboj sa! Ja budem s tebou!“ „Ja ti poviem všetko, čo máš robiť“ (porov. Sk 22,10). Pán nás, keď nás volá, nikdy nenechá samých. Na nás je len urobiť našu časť, všetko ostatné urobí on. Preto sa netreba báť.

10) Vyžaduje si cestu očistenia

Povolanie je Boh, ktorý sa znižuje na úroveň človeka, aby ho povýšil na svoju úroveň. Aby sa to mohlo stať, je potrebné nastúpiť cestu očistenia, pokánia, kde niekedy musíme byť „zhodení“ zo svojej bežnej životnej rutiny. Aby sme našli Božiu vôľu, je vždy potrebné odstrániť zo zeme kamene, ktoré nám bránia priblížiť sa k nemu. A nie je jedným z týchto kameňov dnes aj prehnaný nárast erotizmu, zmyselnosti, pornografie a všeobecne všetkého, čo nás vedie k hľadaniu pohodlných a povrchných uspokojení?

Dobrú cestu všetkým!

Nech je Pán Ježiš vždy našou chválou.

Milí mladí, rozhodovať sa učíme cez skúšky života, ale predovšetkým tým, že si uvedomujeme, že sme boli vyvolení. To je realita, ktorú treba objavovať a rozvíjať. Život sme dostali ako dar – bez toho, aby sme si ho sami zvolili! Naša existencia nevznikla naším rozhodnutím, ale z lásky, ktorá nás chcela. A počas života sú našimi skutočnými priateľmi tí, ktorí nám pomáhajú túto milosť rozpoznať a znovu objavovať cez naše rozhodnutia.

Povedali ste to presne: „Rozhodnúť sa znamená vzdať sa niečoho iného – a to je pre nás prekážkou.“ Aby sme boli slobodní, potrebujeme pevnú oporu – skalu, ktorá nás podrží. Tou skalou je láska, ktorá tu bola skôr než my, ktorá nás prekvapuje a nekonečne presahuje: Božia láska. Pred Bohom sa rozhodovanie nestáva stratou, ale cestou k najväčšiemu dobru.

Odvaha rozhodovať pramení z lásky, ktorú nám Boh ukázal v Kristovi. On nás miloval celým svojim životom, zachránil svet a ukázal, že cesta darovania seba samého je cestou k naplneniu. Stretnutie s Ježišom preto zodpovedá najhlbším túžbam nášho srdca – lebo Ježiš je Božia láska v ľudskej podobe.

Pred 25 rokmi, práve tu, kde teraz stojíme, o tom hovoril sv. Ján Pavol II.:

„Je to Ježiš, koho hľadáš, keď snívaš o šťastí; On na teba čaká, keď ťa nič iné nenapĺňa; On je tou krásou, ktorá ťa priťahuje; On je ten, kto ti dáva smäd po plnosti, ktorý ti nedovolí uspokojiť sa s polovičatosťou; On je ten, kto ťa povzbudzuje zhodiť masky falošného života; On je ten, kto číta vo tvojom srdci tvoje najúprimnejšie voľby, aj keď ich iní chcú umlčať.“

Strach sa tak mení na nádej, lebo vieme, že Boh vždy dokončí to, čo začal. Jeho vernosť vidíme aj v slovách tých, ktorí skutočne milujú, lebo sami zažili, že boli milovaní.

„Ty si môj život, Pane“ – toto môže s radosťou a slobodou povedať kňaz aj zasvätená sestra.
„Beriem si ťa za manželku“ – „beriem si ťa za manžela“ – tieto slová premieňajú lásku muža a ženy na účinné znamenie Božej lásky v manželstve. Sú to radikálne a zmysluplné voľby: manželstvo, kňazstvo a zasvätený život. Všetky vyjadrujú slobodné a oslobodzujúce darovanie seba, ktoré prináša skutočné šťastie.

Nájdite odvahu robiť aj ťažké rozhodnutia a povedzte Ježišovi: „Pane, ty si môj život.“ „Ty si môj život, Pane.“ Ďakujem.

(Z večerného stretnutia so sv. otcom pp. Levom XIV. počas jubilea mladých v Ríme v roku 2025)