„Kniha, ktorú čítam najradšej, je Ježiš ukrižovaný.“
sv. Pio z Pietrelciny, OFMCap
Domovská stránkaVrcholný stredovek priniesol veľké spoločenské zmeny. Rozvoj miest, remesiel a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy, ktorá sa trocha nepresne nazýva meštianstvo. Nová spoločenská skupina stále viac zasahovala do verejného života a neostala bez vplyvu ani na Cirkev. Kým predtým ovplyvňovalo cirkevný život takmer výlučne duchovenstvo a mocipáni, vo vrcholnom stredoveku sa o cirkevné problémy a ich riešenie začali zaujímať i širšie ľudové vrstvy. Vznikli tak rozličné reformné hnutia, z ktorých sa viaceré rozišli s Cirkvou, ako napr. bogomili na Balkáne, valdénski v severnom Taliansku, lyonskí chudobní a albigenci (katari) vo Francúzsku. V takejto situácii vzniklo v Cirkvi významné reformné hnutie, ktoré spájalo vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou Cirkvi.
Inšpirátorom tohto hnutia sa stal syn assiského mešťana, známy v dejinách ako svätý František Assiský.
Sv. František Assiský pochádzal zo stredotalianskeho mesta Assisi. Tam sa narodil roku 1181 alebo 1182. Jeho otec sa nazýval Pietro Bernardone a mal prosperujúci obchod s plátnom. Jeho matka sa volala Jana, prezývaná Pika, a aj svojmu synovi, ktorý sa narodil v otcovej neprítomnosti, dala meno Ján. Otec však nazýval svojho prvorodeného Františkom a toto meno mu napokon ostalo. Vtedajšia rečová podoba mena František znamenala doslovne Francúz a prezrádzala otcovu náklonnosť k Francúzsku, s ktorým Pietro Bernardone udržiaval živé obchodné styky. Niektorí životopisci pripisujú Františkovej matke francúzsky pôvod (z Provensálska), čo by ešte ľahšie vysvetlilo chlapcovo meno i jeho mladícku záľubu v juhofrancúzskych rytierskych spevoch. Okrem Františka mali manželia Bernardonovci ešte aspoň jedno dieťa, a to chlapca, ktorý sa volal Angelo.
V detstve získal František základné vzdelanie v miestnej farskej škole. Podučil sa trocha i provensálsku francúzštinu. Otec sa usiloval vychovať zo syna dobrého obchodníka a čiastočne sa mu to darilo. František sa ukazoval ako schopný obchodník. No na rozdiel od otca nevedel odkladať peniaze. Jeho prirodzená dobrosrdečnosť a romantická povaha ho zvádzali k márnotratnej štedrosti, či už dával peniaze žobrákom, alebo ich míňal pri zábavách s rovesníkmi.
Keď mal František 20 rokov (r. 1202), vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna. František sa s mladíckym nadšením zúčastnil na bojoch. Ale Assisania prehrali a mladý Bernardone sa dostal do zajatia. Po roku ho prepustili ťažko chorého a sklamaného na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života. No túžba po vojenskom hrdinstve ho neopustila, ale viedla ho roku 1204 alebo na jar 1205 na juh do Apúlie.
Avšak František nezašiel ďaleko. Počas zastávky pri meste Spolete mal tajomný sen, v ktorom videl kaštieľ plný zbraní a rytierskych erbov. Pritom počul výzvu, či nechce slúžiť radšej pánovi ako jeho poddanému. František celkom nechápal tieto tajomné slová, ale na každý prípad skoncoval s myšlienkou bojovať hmotnými zbraňami. Vrátil sa do Assisi, kde v opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus: František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!
Mladý Bernardone bral Ježišovu výzvu doslovne a dal sa čistiť a opravovať kostolík, ako vedel. Táto práca sa stala predobrazom jeho neskoršej účasti na obnove Cirkvi. V latinčine a taliančine je totiž pre kostol a Cirkev to isté slovo: ecclesia, la chiesa. Preto Kristova naliehavá prosba sa vzťahovala na Cirkev, hoci v prvej chvíli sa zdalo, že sa týka opusteného kostolíka.
František sa rozišiel s minulosťou v marci alebo v apríli roku 1206. Veľmi sa ho totiž dotýkala bieda chudobných, a preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník Pietro Bernardone rozhodol, že vydedí svojho čudného syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu.
Prostriedkom dosiahnuť čo najúplnejšie spojenie s Bohom a zároveň byť jeho užitočným nástrojom v službe iných sa stala Františkovi chudoba. Sám ju úctivo nazýval Pani Chudoba. Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom nového sveta. Kým človek, ktorý je pripútaný k hmotnému svetu, hodnotí veci podľa toho, ako sú mu užitočné, František v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama osebe. Tým objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu.
Spočiatku nemal František nijaký určitý program. Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi. Boli to svätyne sv. Damiána, sv. Petra a Anjelskej Panny Márie. Najmä posledný spomenutý kostol, nazývaný aj kostolík Porciunkuly, prirástol Františkovi k srdcu a stal sa kolískou ním založenej rehole. Tam sa assiský Poverello (Chudáčik), ako ho nazývali, pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov poputuje svetom a bude ohlasovať Božie kráľovstvo.
Začal kázať v Assisi. Bolo to na jar 1208. Jeho jednoduché, ale oduševnené slová zapôsobili, a to tak, že už po prvých kázňach sa niektorí poslucháči rozhodli pripojiť k nemu. Medzi prvými bol bohatý obchodník Bernardo da Quintavalle, právnik Pietro Cattani a brat Egídius. Keď ich bolo dvanásť, utvorili prvé spoločenstvo Assiských hlásateľov pokánia alebo Menších bratov. Ich útulkom bola chatrč, kde ich František po celý rok pripravoval na povolanie chudobných putujúcich kazateľov. Potom ich poslal na prvú apoštolskú cestu, na ktorej sa zúčastnil aj on.
Po návrate zostavil z evanjeliových textov akési prvé pravidlá nového spoločenstva, ktoré roku 1209 alebo 1210 ústne schválil pápež Inocent III. Tak vznikol nový rád Menších bratov, po latinsky Ordo Fratrum Minorum, skratka OFM. Niekedy v tom čase alebo krátko po tom prijal František diakonské svätenie. Z poníženosti a z úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal diakonom po celý život. Pätnásť rokov, ktoré nasledovali po prvom schválení rehole Menších bratov, bol naplnených starostlivosťou o rozrastajúce sa spoločenstvo a apoštolátom.
Problémy v ráde
Vo svojej reholi musel František neraz zápasiť o zachovanie ideálu obsotútnej chudoby a jednoduchosti, ktorý sa mnohým zdal neudržateľný. Veľkou potechou preňho bol roku 1212 vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), v ktorej spoluzakladateľka Klára z Assisi bola vzorom evanjeliovej chudoby nielen pre svoje spoločníčky, ale aj pre mužských členov rádu. František mal pôvodne veľké výhrady proti budovaniu pevných a hmotne zaistených kláštorov, ako aj proti veľkým štúdiám a cirkevným hodnostiam vrátane kňazstva. Všetky tieto veci si v Cirkvi vážil, ale bál sa, že medzi Menšími bratmi oslabia ideál chudoby a poníženej jednoduchosti. A práve tieto ideály potrebovala Cirkev tak na vnútornú obnovu, ako aj na účinný apoštolát. František musel napokon pristúpiť na isté kompromisy, ktorým sa nedalo vyhnúť. Ale ďalšie dejiny rehole potvrdili, že Poverellove obavy boli odôvodnené.
Veľmi účinný sa ukázal Františkov apoštolát, ktorý pozostával z prákladu dôsledne prežívaného evanjelia a z kázania. Obsahom jeho kázania bol Pokoj a dobro (lat. Pax et bonum), čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu. A jeho výzvy na pokánie a duchovnú obnovu sa naozaj stretli s porozumením všetkých od jednoduchých ľudí až po univerzitných profesorov. Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla Františka k misijným cestám mimo Talianska. V rokoch 1212-14 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. No ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť: raz pre morskú búrku, inokedy pre chorobu. Medzitým počet bratov stále rástol, takže v rokoch 1217-19 mohol poslať viacej skupín do rozličných krajín Európy.
Jemu samému sa konečne v rokoch 1219-20 podarilo dôjsť do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal priamo pred sultánom Al-Malik al-Kamilom. Sultán ho prijal zdvorilo, ale viac František nedosiahol. No napriek tomu sa Františkovou iniciatívou začala nová misionárska éra Cirkvi, ktorá napokon prekonala mohamedánske obkľúčenie kresťanstva. Pravda, viacerí zaplatili za misionársku horlivosť životom. Tak už 16. januára 1220 v Maroku mohamedáni zabili päť františkánskych misionárov. Ich smrť však nezastrašila ďalších hlásateľov evanjelia, ba naopak, viedla k väčšiemu misionárskemu nadšeniu.
Po návrate z Blízkeho východu sa František viac venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracovaniu jej definitívnej ústavy. Vedenie rádu pritom zveril svojim vikárom Petrovi Cattanimu a bratovi Eliášovi. Františkom vypracované rehoľné stanovy sa zachovali v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie (Nepotvrdená regula), sú z roku 1221. Druhé (Potvrdená regula) sú trocha skrátené a stali sa definitívnou konštitúciou Menších bratov. V novembri 1223 ich schválil pápež Honorius III.
Roku 1221 rozšíril František rehoľu Menších bratov o ustanovizeň, ktorá znamenala významnú novotu v Cirkvi. Bol to tzv. Tretí rád, v ktorom sa združovali laickí mužovia a ženy, čo chceli v občianskom živote uskutočňovať Františkove evanjeliové ideály. Zároveň mali účasť na duchovných dobrách Menších bratov. Netreba zdôrazňovať význam Tretieho rádu pre vnútornú obnovu Cirkvi, ktorá tak zasahovala do všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Z Tretieho rádu sv. Františka vyšli mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí, medzi ktorými nechýbali ani členovia panovníckych rodín (napr. sv. Ľudovít Francúzsky a sv. Alžbeta Durínska).
Ako sme už naznačili, na rozdiel od sektárskych reformných hnutí František miloval Cirkev a vážil si jej ustanovizne. Podriaďoval sa vo všetkom cirkevnej hierarchii, ctil si kňazský stav a vážil si teológov, ktorí sa zaoberali Božím slovom. Ale bol by najradšej, keby sa Menší bratia osobne nezaujímali o tieto veci, aby tak nielen názvom, ale aj životom ostali menšími, poníženými bratmi všetkých. No napokon súhlasil so zavedením teologických štúdií v reholi. Prvé rádové učilište teológie vzniklo v Bologni v rokoch 1223-24. Za prvého profesora určil František jedného zo svojich najlepších duchovných synov sv. Antona Paduánskeho.
Starosti a nedorozumenia, ktoré sú sprievodným javom aj tých najlepších ľudských podujatí, neoslabili Františkove úprimné prežívanie evanjelia a jeho spojenie s Bohom. Svedčia o tom niektoré epizódy z posledných rokov jeho života. Tak vo vianočnej noci 1223 spolu s viacerými priateľmi prežíval zvláštnym spôsobom na vrchu Greccio tajomstvo Kristovho narodenia. Jaskyňa, živé zvieratá a jednoduchí veriaci ľudia vytvárali scénu, ktorá bola veľmi blízka betlehemskej. A táto udalosť sa napokon stala aj základom pekného kresťanského zvyku stavať si cez vianočné sviatky v rodine alebo niekde i na verejných priestranstvách Betlehem.
Okrem tajomstva Kristovho narodenia pútalo Františka už od čias jeho obrátenia tajomstvo Kristovho utrpenia a jeho smrti na kríži. Podobne ako vianočný betlehem vznikla z františkánskej spirituality aj pobožnosť Krížovej cesty. No sám František mal účasť na Kristovom utrpení ešte iným spôsobom. Bolo to v septembri roku 1224 za jeho pôstu pred sviatkom sv. Michala. František sa utiahol do samoty na hore Verna neďaleko Arezza. Tam sa postil, rozjímal a usiloval sa čím užšie spojiť s trpiacim Vykupiteľom. Tu sa mu ráno 14. septembra, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, zjavil ukrižovaný Kristus v podobe okrídleného serafína a vtlačil mu do tela znaky svojich rán stigmy. Bol to prvý známy prípad stigiem v dejinách Cirkvi. Krvavé znaky Kristovho utrpenia boli viditeľné na Františkových rukách, nohách a boku tak za jeho života, ako aj po jeho smrti. Keďže boli mnohorako overené a nebolo možné o nich rozumovo pochybovať, Cirkev im čoskoro po Františkovej smrti dala miesto aj v liturgickej úcte.
Zo samoty La Verny sa František vrátil premenený mimoriadnym mystickým zážitkom. No zvláštne milosti ho neušetrili od stále vzrastajúcich telesných bolestí. K utrpeniu stigiem sa pripájali zosilnené bolesti žalúdka, pečene a potupujúca očná choroba, ktorú nezastavili ani drastické zásahy, aké praktizovali vtedajší lekári. Bolo vidieť, že František sa blíži k vrcholu svojej životnej Kalvárie. Napriek tomu sa chcel znova vybrať na apoštolské cesty, ale jeho telesné sily mu to už nedovolili. Preto sa sústredil na povzbudzovanie spolubratov a všetkých ľudí, s ktorými sa mohol nejako dostať do styku. Z tých čias pochádzajú jeho listy Všetkým veriacim a Správcom národov, v ktorých ich povzbudzuje, aby zachovávali Pánove slová, aby podporovali spravodlivosť a aby pestovali úctu k Eucharistii. Už takmer slepý zostavil v Assisi na prelome rokov 1224 a 1225 známu prekrásnu Pieseň brata Slnka, v ktorej dobrorečí Bohu za všetky stvorenia a vyzdvihuje ich užitočnosť a krásu.
V lete 1226 sa František vrátil zo svojej poslednej cesty do Assisi. Bolo vidieť, že je na konci síl. Jeho spolurodáci sa mu usilovali prejaviť čo najväčšiu pozornosť a lásku. Assiský biskup ho ubytoval vo svojom paláci. Tam diktoval František spolubratom svoj Testament. Na konci septembra sa dal preniesť do milovanej Porciunkuly. Tam si dal čítať evanjeliové state o Kristovom utrpení. Bratom venoval ešte posledné napomenutia a požehnania. Napokon so spevom vítal svoju poslednú sestru * telesnú smrť. Zomrel v sobotu 3. októbra večer tak, ako si želel, vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najväčšmi pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi.
Františka slávnostne pochovali 4. októbra v kostole sv. Juraja v Assisi. Celú noc predtým sa okolo jeho tela zhromažďovali veriaci z jeho rodného mesta a okolia. Rýchlo pribehli i mestské stráže, aby ochránili mŕtveho Poverella a Porciunkulu pred priveľmi horlivými ctiteľmi. Pre nezvyčajne živú úctu, prejavovanú zomretému zakladateľovi Menších bratov, a pre množstvo divov, ktoré sa diali na jeho príhovor, pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už dva roky po smrti. O ďalšie dva rody neskôr stála už v Assisi nová bazilika zasvätená sv. Františkovi. Do nej preniesli i jeho telesné pozostatky. Ďalšia nepretržitá úcta assiského Poverella svedčí o tom, že išlo o ozaj mimoriadnu osobnosť. Každý svätý má svojich ctiteľov, ale aj odporcov. No o sv. Františkovi Assiskom sa hovorí, že nikdy nemal a doteraz nemá nepriateľov: nie všetci ho chápu, ale všetci dokonca aj mnohí nekatolíci, ho milujú.
Po smrti sv. Františka Assiského sa rozrástol počet nielen jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva rehole Menších bratov, nazývaná podľa zakladateľa františkáni, dosiahla ku koncu 13. storočia už do 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili ako misionári v nekresťanských krajinách, dokonca až v Mongolsku a Číne. Prostredníctvom významného magistra parížskej univerzity Alexandra Halského, ktorý sa stal františkánom, Menší bratia sa uchytili aj v tomto stredisku kresťanskej vedy a po niekoľko generácií hrali na parížskej univerzite dôležitú úlohu. Najznámejšími predstaviteľmi františkánskej teologickej vedy boli sv. Bonaventúra a Ján Duns Scotus. Na rozdiel od dominikánov, ktorí sa opierali o Aristotelovu filozofiu, františkáni vychádzali viac z Platónovej filozofickej náuky, či už priamo alebo cez sv. Augustína.
Veľká rehoľná rodina Menších bratov časom prežívala vnútorné napätia, ktoré sa sústreďovali najmä na otázku zachovávania chudoby. Podľa stupňa tohto zachovávania, čiže observancie, sa v 16. storočí Menší bratia rozdelili na tri autonómne celky. Od menej prísnych konventuálov, ktorých poznáme pod menom minoriti, sa roku 1517 oddelili prísnejší nekonventuáli, čiže observanti, a napokon roku 1528 vznikla ešte prísnejšia vetva kapucínov. Najznámejší a najpočetnejší sú nekonventuáli, známi aj pod menom hnedí františkáni. Popri mužských vetvách sa rozšíril aj druhý, čiže ženský rád sv. Františka, nazývaný podľa zakladateľky klarisky. Keďže klarisky žili uzavretým kláštorným životom, nedosiahli taký počet ako apoštolsky činní Menší bratia. No ostali obdivuhodne verné pôvodným ideálom sv. Františka a svojou duchovnosťou sa stali požehnaním pre celú Cirkev.
Prirodzene, najpočetnejší je Tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa v rámci Tretieho rádu vyvinulo mnoho mužských a najmä ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu sv. Františka. U nás boli známe a pekne pôsobili Školské sestry sv. Františka, ktoré majú rehoľné domy aj v Spojených štátoch amerických.
Ako zaujímavosť možno dodať, že životný príklad a ideály sv. Františka našli nasledovníkov aj v anglikánskej cirkvi a medzi škandinávskymi protestantmi, kde vznikli františkánske spoločenstvá podobné katolíckym rehoľným komunitám.
František z Assisi nám opäť jasne ukázal Boha Ježiša Krista. Boh nie je pre neho len nejakou prázdnou formulou bez krvi, nie je „tým, čo sa nám bezpodmienečne týka“, nie je „bytím súcna (Sein des Seienden)“., nie je tým, nad čo si nič väčšieho nedokážeme predstaviť“. Pre Františka je Boh Bohom skúsenosti, srdca, lásky, ľudského stretania sa, oddanosti a angažovanosti. Boh vyžaruje do sveta, do dejín, medzi ľudí.
Pred rokmi som pre toto našiel výraznú formulu: „Deus semper minor“ – „Boh je ten, ktorý je vždy a stále menší“. Latinské vyjadrenie je pre mňa dôležité, pretože Boh sám sa nám tu javý ako vnútorný prvok určitého spôsobu života, totiž spôsobu „minority – umenšenia“, to znamená dôslednej solidarity so všetkými, ktorí sa nachádzajú na zatienenej strane života. „Menšiemu Bratovi – fratri minori“ zodpovedá „Deus minor“, Boh, ktorý sa stavia na stranu malomocných, žobrákov, chudobných, chorých, vykorisťovaných a ponižovaných.
Mohol by som to povedať aj ináč: Boha nemôžeme dosiahnúť „samého v sebe a pre neho“, niekde za mrakmi, ale vždy v jeho spojení so svetom, s človekom, s biedou chudobných a malých. Nie je „absolútne“ odpútaný od pozemských dejín, ale môžme ho zakúšať vždy len v jeho vzťahoch k nám. Je síce iný než svet, musíme ho od sveta odlišovať. Nemôžeme ho však od sveta oddeliť. Malomocný, žobrák, obeť dejinného diania, utláčaní a otroci, červík na ceste, odhodený chlieb, zničený les – to všetko je sviatosť (tajomstvo), znamenie, ktoré odkazuje na Božie dejiny s nami a tohoto Boha tu a teraz sprítomňuje.
Božie tajomstvo sa objasňuje v tom, že sa stal človekom, v jeho úplnom rozdaní sa pre ľudí – až k jeho násilnej smrti na kríži. Božie tajomstvo sa ukazuje v každodennej všednosti chleba a vína, ktorou ľudia často pohŕdajú a odkladajú ju, podobne ako to robia s malomocnými, chudobnými a pohŕdanými. Pred Bohom však platí iná stupnica hodnôt, pre neho je práve toto skutočnosťou, tým najvlastnejším, tu chce byť vždy a naveky. Musíme žiť obrátení k tomuto Bohu v kontemplácii i v činnosti, v rozjímaní aj v jednaní.
Samozrejme som teraz stále novými slovami hovoril to, čo František o Bohu veril. Snáď by som to pre seba osobne mal urobiť verejne ešte raz, a to ako svoje vyznanie: Verím, že Boh je živý vzťah: starostlivý Otec, Matka so srdcom plným lásky, priateľ, ktorý všetko i každú vec berie do svojej náruče, zvlášť všetko to, čo uniká ľudskej pozornosti: kameň, ktorý bezmyšlienkovite odkopneme, červíka, ktorého zašliapneme, cudzinca, ktorého odsúvame, človeka, ktorého obetujeme…
Ďalej verím, že Boh sa ukazuje tam, kde je dobrota a láska, vzťah a oddanosť, nežnosť a starostlivosť, pozornosť a osobný príklon… Verím, že Boh je človekom medzi ľuďmi: tým, ktorý nemá prístrešie a klope na dvere, uprchlík, ktorý nemá nič iné než košeľu na holom tele, cudzinec, ktorý nemá kde skloniť hlavu, prenasledovaný a mučený, ktorému berú dôstojnosť, človek bez cti, s ktorým nechceme mať nič spoločného – Ježiš, ktorý hovorí ako ten, ktorému prináleží všetko.
Ja verím, že tým som myslený ja, že som provokovaný, volaný menom, poverený k činom, povolaný do spoločnosti všetkých ukrivdených, a že mám byť ako Boh: človek medzi ľuďmi. Verím, že Boh je angažovanosť a dynamika, sila v tých mnohých, ktorí nasledujú Ježiša, že je život, ktorý premáha všetku smrť, Duch, ktorý mení tvárnosť zeme, sila, ktorá sa ponúka za vec mieru a spravodlivosti, za vec malých a chudobných, za všeobecné súrodenectvo všetkých ľudí medzi sebou a za súrodenectvo medzi všetkými tvormi.
A ja verím, že táto sila je vo mne a vo všetkých, ktorí sa zasadzujú a rozdávajú. Že niet žiadnej sily, ktorá by mohla zabrániť živej Božej sile.
Anton Rotzetter OFMCap: Franz von Assisi, Erinnerung und Leidenschaft. Herder 1989, s. 52-54.
Počas celých dejín určití muži a ženy vtláčali kresťanstvu svoju pečať. V rozličnosti svojich osobností i v rozličnosti svojho diela dávali a dávajú i dnes zosobnené obohatenie životu cirkvi, ba celému ľudstvu. František z Assisi je jedným z nich.
Je tomu už viac než sto rokov, hlavne však v posledných šesťdesiatich rokoch, sa preštudovalo všetko, čo sa týka svätého Františka. Do hĺbky sa skúmali literárne pramene, ktoré nás zoznamujú s jeho životom, spisy, ktoré zanechal, duchovný ideál, ktorým žil a ktorý nám odovzdal a mohli by sme sa takmer pýtať, čo skutočne nové by sa o ňom ešte dalo povedať alebo napísať…
Evanjelium nás učí, že v Ježišovi Kristovi sa rodí nové ľudstvo. Listujte vo svojom Novom zákone a zistíte, do akej miery je táto myšlienka novosti základnou myšlienkou tejto premeny judaizmu (židovstva) na kresťanstvo.
V tej dobe XIII. storočia bola určite Európa kresťanská, ale František z Assisi si skoro uvedomil, že v jeho okolí, ale i v ňom samom, „Kresťanstvo“ a kresťanstvo zostarlo, ochabovalo a dokonca blúdilo. On sám potreboval obnovu, obrátenie. Či práve toto nie je zmyslom slov z kríža v San Damiano, adresovaných mladému Františkovi: „Choď a oprav môj dom (Cirkev), ktorý je v troskách?“
Keď František pochopí hlboký, duchovný zmysel tohoto volania, začne s obrátením seba samého. Dlho tápe, dlho hľadá smer svojho nového života, až raz celkom jednoducho – chcel som napísať celkom náhodne – v láskyplnej službe malomocným, v rozjímaní nad stránkou Evanjelia, kde sa rozpráva, ako Ježiš vysiela svojich misionárov – apoštolov, František pochopí, že jeho obrátenie i obrátenie Cirkvi nemôže spočívať v ničom inom, než v návrate, v čistom a prostom návrate k Evanjeliu. V ňom, v človeku znovunarodenom v krste, sa prebúdza nový človek skrze obrátenie. Čo sa potom stane s Ježišovou výzvou: „Choď a oprav môj dom!“
František nemá žiadny životný plán. Jeho ruky sa zamestnajú opravou kostola svätého Damiána, ktorú od neho žiada Ježiš. Jeho ruky, pracujúce so stavebným materiálom, ktoré žobrú o drevo, kameň, potravu, tieto ruky budú raz poznačené ranami Ježiša Krista…
Nemá iný plán ako žiť Evanjelium, tu, vo svojom rodnom meste, kde ho všetci poznajú. Tam káže svojim príkladom, príkladom, ktorý sa sám v sebe stavia proti meštiackemu a rozmarnému životu, ktorý tam prv sám viedol. Príkladom, ktorý popiera, ale bez slovného škandalizovania, bez kritiky alebo odsudzovania, život občanov Assisi, Perugie, Spoleta a iných miest.
Tento život sa zrazu stáva nákazlivým. Podobne, ako si o tri storočia neskôr povie Ignác z Loyoly, hovoria si chlapci a dievčatá: „Prečo by som aj ja nemohol robiť to, čo robí František?“ František nemá plán svojho života, ale stáva sa plánom života pre druhých: pre Bernarda, Silvestra, Rufína, Leva, Kláru, Anežku a pre mnohých iných, ktorí ho pristavujú na ceste, prichádzajú ho navštíviť do Svätého Damiána, k malomocným, k Porciunkule.
A takto bez hluku, bez zasadania komisií a podkomisií, bez zhromaždení, ktoré my tak radi zvolávame, sa rodí Bratstvo, chudobný „kláštor“ sestier, a tí sa spolu s laikmi, žijúcimi vo svete, stanú mohutným hnutím, ktoré dostane meno toho, ktorý sa obrátil prvý, františkánsky rád. František píše vo svojej Záveti: „Keď mi Pán dal bratov…“ Po svojom obrátení si František nepovedal: „Teraz budem obracať druhých, napíšem regulu ako sv. Benedikt a založím veľký rád, ktorý obnoví Cirkev.“
Cirkev? Nešlo predsa o štyri steny kostola sv. Damiána. Keď k nemu prichádzali ľudia, ktorí chceli žiť Evanjelium spolu s ním a ako on, to určite bola dobrá vec, dokonca veľmi dobrá. Ale reformovať Cirkev? Na to predsa nemôže pomýšľať! Pozrite sa na Valdénskych, Albigencov a na Katarov! To by ste chceli reformovať, obnovovať Cirkev ako oni? Veď to sú hluční a vzbúrení popierači, novátorskí a revoltujúci kritici! Ničím takým nebol František. Odmietať a nesúhlasiť s niečím, to áno – ale v chudobe, pokore a poddanosti.
A keď mu Boh dal bratov, a bolo ich okolo Františka dvanásť ako apoštolov, šli do Ríma žiadať pápeža. Čo od neho chceli? Aby schválil novoty, povolil prísne pravidlá a dovolil im stavať sa proti zlým biskupom, zlým kňazom a proti zlým kresťanom? Nič také. Chceli, aby im dovolil žiť podľa evanjelia, a to bez majetku, bez nároku na kapitál, bez klauzúry a bez ochrany proti kniežatám a mestským úradom. Jednoducho žiť Evanjelium, ako je to najlepšie možné.
Ak si kladieme túto otázku, nechceme vyjadrovať pochybnosti, ale doširoka otvoriť brány cirkevných dejín a hlavne dejín Františkánov. Ak ide o nejaký tucet ľudí, je odpoveď kladná a ľahká. Ale keď pôvodné Františkove bratstvo zaplaví celé Taliansko, celkom nutne narazí na problémy ľudských štruktúr. Keď sa skupinka, strhávaná do výšin čistým ideálom, stane spoločnosťou, potom už potrebuje zákony, hierarchiu a iné pevné body než chatrč pri Rivo Torto. Ako viesť Rohožkovú kapitulu, kde sa zišlo päť tisíc bratov z celého polostrova, ale tiež spoza Dunaja, z Porýnia, zo zemí za kanálom a z oboch strán Pyrenejí? Konvertita, ktorý nemal žiadne plány, je nútený sa stať zákonodarcom. K citátom z evanjelií, ktoré tvorili počiatočný zákon z roku 1209, sa musí pridať Regula, zostavená roku 1221 a revidovaná už roku 1223.
Okrem osobných dejín Františka a jeho prvých druhov sa tu začínajú dejiny nesmierne veľkého Františkánskeho bratstva. František bol pokojný disident vo svojom živote konvertitu. Vo svojom živote počas siedmych storočí musí bratstvo neustále bdieť, aby bolo niečím takýmto: vo svojich svätých, v kazateľoch, v ľuďoch, ktorí sú neustále v styku so svetom, ktorí sú nespokojencami vždy vedenými láskou, musí sa stále snažiť prispôsobovať, obnovovať podľa nových myšlienok, podľa zmien mentality a podľa neustálych zmien spoločnosti ako celku.
A tak františkánsky rád, ako vytrvalá nespokojnosť vo svete aj v Cirkvi, bude nespokojný sám so sebou. Z toho vychádzali mnohé reformy, ktoré sa zvonku mohli zdať bojom sporných strán a bojom o vplyv, ale v skutočnosti predstavovali nezničiteľnú vôľu návratu k prameňom, a tým k pôvodnému zámeru a Františkovej vôli: žiť evanjelium doslovne a byť, ako on, bratmi všetkých ľudí.
Willibrord Christiaan van Dijk OFMCap
Ak sa obrátime k Františkovi a čakáme od neho odpoveď, ako by mala dnes vyzerať cesta evanjelia – myslím, že sa musíme rozhodnúť pre niekoľko nutných rozlíšení. Poznáme Františka ako veľkého a omilosteného človeka. Obdivujeme jeho jedinečné a vzorné duchovné dobrodružstvo, stojíme v úžase nad tým, čím žije a aké poznanie získava o Bohu a o človeku. Dojíma nás sústredenie ľudských vlastností v jednom človeku, ktorým František vytvára príklad šťastného zjednotenia ľudských vlastností v dejinách. Hnutie, ktoré od neho vychádza, zostáva s ním spojené citovo sfarbenými putami. V srdciach svojich dedičov nie je žiaden zakladateľ tak živo prítomný.
Tým viac musíme rozlišovať medzi zakladateľom a jeho životným štýlom. František vychádza z Božieho Slova a na základe skúsenosti, ktorú zdieľa so svojimi žiakmi, nám predkladá určitý štýl života. Tento štýl je obsiahnutý v jeho spisoch: v Reguliach, v Testamente a v niektorých listoch, pokiaľ ide o bratov, ktorí žijú v jeho blízkosti; v Liste ku všetkým veriacim, pokiaľ ho chcú nasledovať Laici vo svete. Tento evanjeliom preniknutý životný štýl však nepoukazuje na Františka. František sa necíti byť vzorom a už vôbec nie stredom niečoho.
Existuje podstatný rozdiel medzi Františkom a Ježišom a na to sa niekedy príliš nedbalo. Medzi Ježišom a evanjeliom niet podstatného rozdielu: Ježiš je zároveň predmetom i stredom evanjelia. Ježišov životný program môžeme prijať a žiť ho tým, že vierou príjmeme Ježiša. U svätcov, ktorí nás chcú viesť k evanjeliu, ku Kristovi, k jedinému učiteľovi, tomu tak nie je. Oni sa vždy chápu ako vodcovia, ktorí musia ustúpiť a urobiť miesto Ježišovi. Životný štýl, ktorý nám predkladá František, nemôže mať iný stred, ako Ježiša a evanjelium. František by s hrôzou odohnal všetkých, ktorí by prepadli kultu osobnosti a pripisovali by jeho osobe príliš veľkú dôležitosť.
To ale neznamená, žeby sme obraz a príklad sv. Františka museli zo životného programu vyškrtnúť. Musíme mu iba priznať správne miesto, to znamená až miesto druhé. Inými slovami: musí sa tu predovšetkým a na prvom mieste uplatniť samotný program života: jeho cieľ, jeho veľké smerové osy, jeho požiadavky, jeho najbližší význam. Úcta k sv. františkovi je pritom iba podnetom, svetlom. Sám František nemôže a ani nesmie byť normou. Jeho život sa nedá opakovať. On sám je Františkom z Assisi, my musíme zostať sami sebou, musíme sa dať viesť evanjeliom, ku ktorému nás vedie František.Nesmieme a nemáme ho teda napodobňovať. Nemusíme sa nechať unášať žiadnymi ľútostivými pocitmi, nemusíme mať zlé svedomie a už vôbec mu nemusíme závidieť. František nás iba pozýva hľadieť na Ježiša, ktorý je preňho a pre všetkých ostatných „Cesta, Pravda a Život.“
Nemôžeme pochybovať o vôli sv. Františka odvolávať sa na evanjelium ako na poslednú a najvyššiu normu a to vnútri cirkvi. Platí to osobne pre neho I pre jeho životný program, ktorý nám predkladá. Súhlasím s tými, ktorí sú presvedčení, že spôsob, akým František evanjelium chápe a žije, je nanajvýš správny, obsažný a autentický. Evanjelium a František sú si tak blízko, že ich môžme takmer zamieňať.
Napriek tomu však musíme s pokorou ale jasne a dôrazne rozlišovať medzi životom sv. Františka a jeho životným programom a medzi Kristom a jeho evanjeliom. Nadto ešte musíme oboje vzájomne zrovnávať a na Františka sa kriticky pozrieť z evanjeliového hľadiska, tak ako tomu rozumieme na základe exegetického bádania a na základe duchovného zmyslu cirkvi. Som presvedčený, že vo všeobecnosti jeho životný program súhlasí s evanjeliom, a že František nezostal otrocky viazaný na literu, ako sa tomu obecne verilo.
Život sv. Františka je vec, ktorá sa odohráva medzi ním, medzi Bohom a medzi Františkovou dobou. Ak pozorujeme, ako ním preniká evanjelium, nemôžeme ináč, než sa tomu radovať. Jeho život však nemôžeme chcieť napodobňovať, pretože je to nemožné.
…
Starí a moderní životopisci so samozrejmosťou preháňali. Ak im načúvame, František je samá dokonalosť, vyrovnanosť, neomylný pokrok na duchovnej ceste. Celkom určite existuje akýsi mýtus sv. Františka, ktorý raz budeme musieť analyzovať – podobne ako tomu bolo u sv. Terezie z Lisieux. A ak poznáme hranice a slabosti niektorého človeka (či František sám o sebe nehovorí, že je najväčším hriešnikom a v jeho ústach to nie je prázdne slovo…), potom tým viac vynikne jeho postava. Potom tiež pochopíme pravdu, že v ľudskej slabosti sa zjavuje Božia moc.
Hovorím to s úzkosťou a trasením a nechcem byť žiadnym obrazoborcom. Pravda si to však vyžaduje. Keď Františka príliš idealizujeme, robíme z neho človeka, ku ktorému sa nemôžeme priblížiť, predmet obdivu, ktorý nám však už nemá čo povedať. No ak ho vidíme v jeho rozporuplnej ľudskej situácii, v jeho prednostiach a nedostatkoch, potom mu lepšie porozumieme, keď hovorí, že iba Božie milosrdenstvo zachraňuje človeka. František sa vrhá do nepreniknuteľného a bezpodmienečného Božieho milosrdenstva a to taký, aký je: malý, slabý, hriešny.
Preto patrí Bernardonov syn medzi najväčších ľudí. Jeho mimoriadny príbeh nás pozýva kráčať vlastnou cestou a žiť kresťanskú slobodu v znamení evanjelia. František sa vzhľadom k nám nepovažuje ani za otca ani za učiteľa, ako to vlastne vyžaduje samo evanjelium a rovnako aj on sám takéto tituly vo svojom bratstve výslovne zakazuje. Považuje sa za brata, ktorý dáva podnety a pomáha objaviť vlastnú totožnosť iba v Kristovi. I keď je živou Kristovou ikonou, nie je ňou v zmysle filmového snímku, ktorý zamestnáva náš pohľad a vyžaduje pre seba celú našu pozornosť, ale je ňou v zmysle symbolu, ktorý na okamih upúta náš zrak, ale hneď následne poukazuje smerom ponad seba.
V správe o Františkovej smrti nájdeme slovo, ktoré kladie prvý životopisec Tomáš z Celano svätcovi na pery: „Ja som svoju úlohu splnil. Kiež vás Kristus naučí plniť vašu úlohu“ (2Cel 214). Táto veta rozlišuje svätcovu osobnú charizmu od výzvy, ktorá od neho vychádza. Na ceste toho istého evanjelia máme dávať rozličné odpovede, podmienené tým, čím sme mi sami a dobou, v ktorej žijeme. František nám otvára priestor tvorivej slobody, ktorá je ohraničená iba evanjeliom. Je prstom, ktorý jednoznačne a predsa jemne poukazuje na toho, ktorý je jeden i všetko, pre neho samého I pre nás – na Ježiša.
MATURA, Thaddeé OFM: František z Assisi a jeho dnešní nasledovníci
Honórius biskup, sluha sluhov Božích, milovaným synom, bratovi Františkovi a ostatným bratom z Rehole menších bratov, pozdrav a apoštolské požehnanie. Býva zvykom Apoštolskej stolice prejavovať priaznivú ochotu zbožným prianiam a počestným túžbam žiadateľov. Preto, milovaní synovia v Pánovi, naklonený vaším zbožným prosbám, regulu vášho rádu, schválenú naším predchodcom blahej pamäti pápežom Inocentom, obsiahnutú v tomto liste, Vám pápežskou právomocou potvrdzujeme a ochranou tohto listu zabezpečujeme. Jej znenie je takéto:
1. Toto je Regula a život Menších bratov: Zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista životom v poslušnosti, bez vlastníctva a v čistote. 2. Brat František sľubuje poslušnosť a úctu pánu pápežovi Honóriovi a jeho riadne zvoleným nástupcom a Rímskej Cirkvi. 3. A ostatní bratia sú po-vinní poslúchať brata Františka a jeho nástupcov.
1. Ak niektorí budú chcieť prijať takýto život a prídu k naším bratom, nech ich pošlú k svojím provinciálnym ministrom, lebo len im a nikomu inému nie je dovolené prijímať bratov. 2. Ministri však nech ich starostlivo vyskúšajú z katolíckej viery a cirkevných sviatostí. 3. A ak toto všetko veria a chcú verne vyznávať a až do konca pevne zachovávať 4. a nemajú manželiek, alebo ak sú ženatí a ich manželky už vstúpili do kláštora, alebo so súhlasom diecézneho biskupa im dali dovolenie a už zložili sľub zdržanlivosti a manželky sú v takom veku, že nemôže o nich vzniknúť podozrenie, 5. nech im povedia slová svätého evanjelia, aby šli a predali všetko čo majú a usilovali sa rozdať chudobným (por. Mt 19, 21). 6. Ak by to nemohli urobiť, stačí im dobrá vôľa.
7. A bratia a ich ministri nech sa vyvarujú starať sa o ich časné veci, aby o nich mohli slobodne rozhodnúť, ako im vnukne Pán. 8. Ak by však žiadali o radu, ministri ich môžu poslať k niektorým bohabojným ľuďom, aby podľa ich rady rozdali svoj majetok chudobným. 9. Potom nech im dajú skúšobný odev, totiž dva habity bez kapucne, cingulum, spodky a kaparon až po cingulum, 10. okrem prípadu, že by ministri podľa Božieho vnuknutia uznali niečo iné za vhodné.
11. Po skončení skúšobného roku nech pod poslušnosťou sľúbia, že budú vždy tento život a Regulu zachovávať. 12. A podľa dekrétu pána pápeža im nebude nijako dovolené z tejto rehole vystúpiť, 13. lebo podľa svätého evanjelia: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9, 62).
14. A tí, čo už sľúbili poslušnosť, nech majú jeden habit s kapucňou, a kto by si prial, druhý bez kapucne. 15. A ktorých núti potreba, môžu nosiť obuv. 16. Všetci bratia nech sa s Božím požehnaním obliekajú do skromných odevov a môžu ich opravovať záplatami z hrubého súkna. 17. Napomínam ich však a vyzývam, aby nepohŕdali ľuďmi a neposudzovali tých, čo sa obliekajú do jemných a pestrých rúch a požívajú vyberané jedlá a nápoje, ale skôr nech každý posudzuje seba a pohŕda sám sebou.
1. Klerici nech vykonávajú cirkevné hodinky podľa spôsobu svätej rímskej Cirkvi, okrem Žaltára, 2. z ktorého môžu mať breviáre. 3. Laici však nech sa modlia dvadsaťštyri Otčenášov za Matutínum, za Chvály päť, za Prvú, Tretiu, Šiestu a Deviatu, za každú z nich sedem, za Vešpery dvanásť, za Kompletórium sedem; 4. a nech sa modlia za zomrelých.
5. A nech sa postia od sviatku Všetkých svätých až do Narodenia Pána. 6. Tých však, čo zachovávajú dobrovoľne svätý pôst, ktorý sa začína po Zjavení Pána a trvá nepretržite štyridsať dní, ktorý Pán posvätil svojím svätým pôstom (porov. Mt. 4,2), nech Pán požehná; ktorí ho však nechcú zachovávať, nie sú povinní. 7. Avšak druhý pôst až do vzkriesenia Pána nech zachovávajú. 8. Inokedy, okrem piatku, nie sú povinní sa postiť. 9. Avšak v čase zrejmej potreby bratia nech nie sú povinní tele-sne sa postiť.
10. Radím však, napomínam a vyzývam svojich bratov v Pánovi Ježišovi Kristovi, keď pôjdu svetom, aby sa nehádali, neškriepili o slová a neposudzovali iných, 11. ale nech sú tichí, mierumilovní a skromní, vľúdni a pokorní a nech a každým úctivo hovoria ako sa svedčí (porov. Tit 3, 2 ; 2Tim 2, 14). 12. A nemajú jazdiť na koni, ak ich k tomu nenúti zrejmá potreba alebo choroba.
13. Keď vstúpia do ktoréhokoľvek domu, nech najprv povedia: „Pokoj tomuto domu“ (porov. Lk 10, 5). 14. A podľa svätého evanjelia môžu jesť zo všetkých pokrmov, čo im predložia (porov. Lk 10, 8).
1. Prísne prikazujem všetkým bratom, aby neprijímali peniaze alebo iné platidlá, ani sami, ani cez prostredníkov. 2. Avšak o potreby chorých a o ošatenie ostatných bratov nech sa starajú ministri a kustódi s prispením duchovných priateľov, ako uznajú za vhodné, podľa podmienok miest, časov a studených krajov, 3. pritom však ako bolo povedané, nech vždy dbajú na to, aby neprijímali peniaze, alebo iné platidlá.
1. Bratia, ktorým dal Boh milosť pracovať, nech pracujú verne a zbožne, 2. totiž tak, aby sa vyhli záhaľke, ktorá je nepriateľkou duše, a tak v sebe nevyhasili ducha svätej modlitby a zbožnosti, ktorému majú slúžiť všetky ostatné časné veci. 3. Ako odmenu za prácu nech prijímajú životné potreby pre seba a svojich spolubratov okrem peňazí a platidiel, 4. a to pokorne, ako sa svedčí na Božích služobníkov a nasledovníkov svätej chudoby.
1. Bratia nech si nič neprivlastňujú, ani dom, ani miesto, ani nijakú vec. 2. Ale ako pútnici a cudzinci na tomto svete (porov. 1Pt 2, 11), nech v chudobe a pokore slúžia Bohu, nech s dôverou chodia pýtať almužnu 3. a nech sa za to nehanbia, lebo aj Pán sa na tomto svete stal pre nás chudobným (porov. 2Kor 8, 9). 4. To je tá vznešenosť úplnej chudoby, ktorá vás, mojich najmilších bratov, ustanovila za dedičov a vládcov nebeského kráľovstva (porov. Jak 2,5), na veci vás urobia chudobnými, ale povýšila čnosťami. 5. Toto nech je váš podiel, ktorý vedie do krajiny žijúcich (porov. Ž 142, 6). 6. Toho sa, najmilší bratia, celkom pridŕžajte a pre meno nášho Pána Ježiša Krista na tomto svete nechcite mať nikdy nič iné.
7. A kdekoľvek bratia sú, alebo sa budú zdržiavať, nech sa správajú k sebe navzájom ako domáci. 8. A bez strachu nech jeden druhému vyjaví svoje potreby, lebo ak matka živí a miluje svojho telesné-ho syna (porov. 1Sol 2, 7), či nie o mnoho viac má každý milovať svojho duchovného brata? 9. A ak z nich niekto ochorie, ostatní bratia nech mu slúžia tak, ako by si to sami priali (porov. Mt 7, 12).
1. Keby niektorí z bratov, zvedení nepriateľom, smrteľne zhrešili a išlo by o také hriechy, o ktorých sa bratia dohodli, že sú vyhradené samotným provinciálnym ministrom, menovaní bratia sú povinní obrátiť sa na nich čo najrýchlejšie a bez meškania.
2. Ak sú samotní ministri kňazmi, nech im milosrdne uložia pokánie; ak nie sú kňazmi, nech ho uložia prostredníctvom iných kňazov rádu, ako uznajú pred Bohom za najlepšie. 3. Nech sa nehnevajú a nerozčuľujú pre hriech iného, lebo hnev a rozčuľovanie u nich aj u ostatných prekážajú láske.
1. Všetci bratia musia mať vždy jedného z bratov tejto rehole za generálneho ministra a sluhu celého bratstva a musia ho prísne poslúchať. 2. Keď zomrie, provinciálni ministri a kustódi majú zvoliť nástupcu na svätodušnej kapitule, na ktorú sa provinciálni ministri majú vždy spolu zísť, kam určí generálny minister; 3. a to raz za tri roky, alebo v inej dlhšej, či kratšej lehote, ako to menovaný generálny minister nariadil.
4. Keby však všetkým ministrom a kustódom bolo zrejmé, že generálny minister nestačí na službu pre spoločné blaho bratov, menovaní bratia, ktorým je zverená voľba, sú v mene Pánovom povinní zvoliť si iného za kustóda. 5. Po svätodušnej kapitule jednotliví ministri a kustódi, ak budú chcieť a uznajú za vhodné, môžu ešte v tom roku zvolať bratov na kapitulu.
1. Bratia nech nekážu v biskupstve toho biskupa, ktorý im to zakázal. 2. Nikto z bratov nech sa ne-odváži kázať ľudu, ak ho generálny minister tohto bratstva nevyskúšal a neuznal za schopného, a nebol mu zverený kazateľský úrad. 3. Napomínam a vyzývam bratov, aby v kázňach, ktoré konajú, bola ich reč premyslená a jasná (porov. Ž 12, 7; Ž 18, 31), na úžitok a vzdelanie ľudu. 4. Nech mu kážu o chybách a čnostiach, treste a sláve, a to stručne, lebo Pán hovoril na zemi krátkou rečou (porov. Rim 9, 28).
1. Bratia, čo sú ministrami a sluhami ostatných bratov, nech navštevujú a napomínajú ostatných bratov a pokorne a láskavo ich naprávajú a nech im neprikazujú nič, čo by bolo proti ich duši a našej Regule. 2. Podriadení bratia nech si však uvedomia, že pre Boha sa zriekli svojej vlastnej vôle. 3. Preto im prísne prikazujem, aby poslúchali svojich ministrov vo všetkom, čo sľúbili Bohu zachovávať a čo nie je proti ich duši a našej Regule.
4. A kdekoľvek sa nachádzajú bratia, ktorí by vedeli a poznali, že nemôžu Regulu v jej duchu za-chovávať, môžu a majú sa obrátiť na svojich ministrov. 5. Ministri nech ich príjmu láskavo a dobrotivo a nech sa k ním správajú tak prívetivo, aby mohli s nimi hovoriť a konať ako páni so svojimi sluhami, 6. lebo tak to má byť: aby ministri boli sluhami všetkých bratov.
7. Napomínam však a povzbudzujem bratov v Pánu Ježišovi Kristovi, aby sa chránili všetkej pýchy, márnej slávy, závisti, lakomstva (porov. Lk 12, 15), starostí a znepokojovania sa o tento svet (porov. Mt 13, 22), ohovárania a reptania.
8. A tí, čo nevedia čítať a písať, nech sa nestarajú o to, aby sa to naučili, ale nech pamätajú na to, že nadovšetko majú túžiť po tom, aby mali ducha Pánovho a jeho sväté pôsobenie, 9. aby sa k nemu vždy s čistým srdcom modlili, aby boli pokorní a trpezliví v prenasledovaní a chorobe, 10. aby milovali tých, čo nás prenasledujú, hanobia a tupia, lebo Pán hovorí: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú a o vás zle hovoria“ (porov. Mt 5, 44). 11. „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 10). 12. „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 10, 22).
1. Prísne zakazujem všetkým bratom, aby nemali podozrivé styky alebo reči so ženami, 2. taktiež aby nechodili do ženských kláštorov okrem tých, čo dostali od Apoštolskej stolice osobitné povolenie. 3. A nemajú byť kmotrami mužom alebo ženám, aby pri tej príležitosti nevzniklo pohoršenie medzi bratmi alebo o bratoch.
1. Bratia, ktorí by chceli ísť z Božieho vnuknutia medzi Saracénov a iných neveriacich, nech žiadajú povolenie od svojich provinciálnych ministrov. 2. Ministri však nech dajú povolenie iba tým, ktorých uznali za súcich na toto poslanie. 3. A tiež pod poslušnosťou ukladám provinciálnym ministrom, aby si vyžiadali od pána pápeža jedného z kardinálov rímskej Cirkvi, ktorý by bol správcom, ochrancom a napravovateľom tohto bratstva, 4. aby sme boli vždy poddaní a podriadení svätej rímskej Cirkvi a vytrvali v katolíckej viere (porov. Kol 1, 23), aby sme zachovávali chudobu, pokoru a sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, čo sme pevne sľúbili. Nech teda nikomu z ľudí nie je dovolené túto listinu nášho potvrdenia porušiť, alebo sa jej opovážlivo protiviť. Kto by sa však o to opovážlivo pokúšal, nech vie, že upadne do nemilosti všemohúceho Boha a jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.
Dané na Lateráne 29. novembra, v ôsmom roku nášho Pontifikátu.
1. Pán dal mne, bratovi Františkovi, že som takto začal konať pokánie: kým som bol ešte v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké čo i len pozrieť na malomocných. 2. Sám Pán ma zaviedol medzi nich a ja som im preukázal milosrdenstvo. 3. Keď som od nich odchádzal, to čo sa mi zdalo trpké, pre-menilo sa mi na sladkosť duše i tela. Potom som trochu porozmýšľal a opustil som svet.
4. A Pán dal mi takú vieru, že som sa v kostoloch takto jednoducho modlil: 5. „Klaniame sa ti, Pane Ježišu Kriste, tu i vo všetkých tvojich chrámoch po celom svete a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet“.
6. Potom mi Pán dal a dáva takú dôveru ku kňazom, čo žijú podľa svätej rímskej Cirkvi, kvôli ich sväteniu, že i keby ma prenasledovali, chcem sa k nim utiekať. 7. A keby som mal takú múdrosť ako Šalamún a našiel by som najúbohejších svetských kňazov, na farách, na ktorých pôsobia, nechcem kázať proti ich vôli.
8. Voči nim i všetkým ostatným, chcem mať bázeň, chcem ich milovať a ctiť ako svojich pánov. 9. A nechcem posudzovať ich hriechy, lebo v nich poznávam Božieho Syna, a sú mojimi pánmi. 10. Robím to preto, lebo z najvyššieho Syna Božieho telesným zrakom na tomto svete nič nevidím, iba Najsvätejšie Telo a Najsvätejšiu Krv, ktoré sami prijímajú, a len oni iným vysluhujú.
11. A tieto najsvätejšie tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na vznešených miestach. 12. Kdekoľvek nájdem najsvätejšie mená a jeho slová napísané na nevhodných miestach, chcem ich pozbierať a prosím, aby sa zbierali a uložili na čestnom mieste. 13. A všetkých teológov a tých, čo nám ohlasujú sväte Božie slová, máme si ctiť ako tých, čo nám dávajú ducha a život (porov. Jn 6, 64).
14. A keď mi Pán dal bratov, nikto mi neukazoval, čo mám robiť, ale sám Najvyšší mi zjavil, že mám žiť podľa svätého Evanjelia. 15. A dal som to stručnými slovami napísať a pán pápež mi to potvrdil.16. A tí, čo prichádzali, aby prijali tento život, všetko, čo mohli mať, dávali chudobným (porov. Tb 1, 3) a boli spokojní s jedným habitom, zvnútra i zvonku zaplátaným, cingulom a spodkami 17. a viacej sme nechceli mať. 18. Cirkevné hodinky sme sa my klerici modlili podľa ostatných klerikov, laici sa modlili Otčenáše a veľmi radi sme sa zdržiavali v kostoloch. 19. A boli sme jednoduchí a poddaní všetkým.
20. A ja som pracoval vlastnými rukami a chcem pracovať a veľmi si prajem, aby sa všetci ostatní bratia zamestnávali nejakou počestnou prácou. 21. Tí, čo nevedia pracovať, nech sa naučia, nie z túžby po odmene za prácu, ale pre dobrý príklad a na zahnanie záhaľky. 22. Keby sme nedostali odmenu za prácu, utiekajme sa k stolu Pána a z domu do domu prosme o almužnu. 23. Pán mi zjavil, aby som takto pozdravoval: „Nech ti Pán udelí pokoj“ (porov. Num 6, 26). 24. Bratia nech sa chránia prijímať kostoly, chudobné príbytky a všetko, čo sa pre nich stavia, ak to nie je také, ako sa svedčí na svätú chudobu, ktorú sme v Regule sľúbili. Nech sa tam vždy zdržujú ako cudzinci a pútnici (porov. 1Pt 2, 11).
25. Prísne nariaďujem všetkým bratom, kdekoľvek sa nachádzajú, aby sa neodvažovali ani sami, ani cez prostredníka žiadať od Rímskej kúrie nejaké listiny v prospech kostola alebo nejakého miesta pod zámienkou kázania, ani pri osobnom prenasledovaní, 26. ale kdekoľvek ich neprijmú, nech odtiaľ utečú do inej krajiny, aby tam s Božím požehnaním konali pokánie.
27. A stále chcem poslúchať generálneho ministra tohto bratstva a každého gvardiána, ktorého mi určí. 28. A tak chcem byť v jeho rukách, aby som nemohol ísť alebo konať proti poslušnosti a jeho vôli, pretože je mojím pánom.
29. A hoci som jednoduchý a chorľavý, predsa chcem mať vždy pri sebe klerika, aby sa so mnou modlil Ofícium, ako to obsahuje Regula.
30. A všetci ostatní bratia nech sú povinní prísne poslúchať svojich gvardiánov a podľa Reguly sa modliť Ofícium. 31. A keby sa našli niektorí, čo by nemodlili Ofícium podľa Reguly a chceli by ho nejakým spôsobom meniť, alebo by neboli katolíkmi, všetci bratia, kdekoľvek sa zdržiavajú, keby takého našli, sú pod poslušnosťou povinní zaviesť ho k najbližšiemu kustódovi toho miesta, kde ho našli. 32. A kustód nech je prísne pod poslušnosťou povinný bedlivo ho strážiť vo dne v noci ako väzňa, aby mu neušiel, kým ho osobne neodovzdá jeho ministrovi.
33.A minister je prísne pod po-slušnosťou povinný zaslať ho v sprievode takých bratov, ktorí ho budú strážiť vo dne v noci ako väzňa, kým ho neprivedú k ostijskému biskupovi, ktorý je pánom, ochrancom a napravovateľom celého bratstva. 34. A nech bratia nehovoria: „Toto je iná Regula“, lebo toto je spomienka, napomenutie, povzbudenie a môj testament, ktorý ja, nepatrný brat František, zanechávam vám, svojím požehnaným bratom, preto, aby sme Regulu, ktorú sme Pánovi sľúbili, lepšie po katolícky zachovávali.
35. A generálny minister i všetci ostatní ministri sú pod poslušnosťou zaviazaní k týmto slovám nič nepridávať, ani z nich nič neuberať. 36. A tento spis nech majú vždy so sebou vedľa Reguly. 37. A na všetkých kapitulách, ktoré konajú, pri čítaní Reguly nech čítajú aj tieto slová. 38. A všetkým svojím bratom klerikom i laikom prísne pod poslušnosťou nariaďujem, aby k Regule a k týmto slovám nepridávali poznámky vraj: „Takto sa im má rozumieť.“ 38. Ale ako mi dal Pán schopnosť jednoducho, jasne hovoriť a napísať Regulu i tieto slová, tak ich jednoducho a bez po-známok chápte a so svätou horlivosťou zachovávajte až do konca.
40. A každého, kto toto zachováva, nech v nebi naplní požehnanie Najvyššieho Otca a na zemi požehnanie jeho milého Syna s Najsvätejším Duchom Utešiteľom i so všetkými nebeskými mocnosťami a so všetkými svätými. 41. A ja brat František, váš nepatrný sluha, nakoľko môžem, potvrdzujem vám zvnútra i zvonku toto najsvätejšie požehnanie. Amen.
O tejto vynikajúcej žene – Jakube Frangipani – máme málo správ a určité neistoty ostanú stále. Vieme však to podstatné: vieme o prítomnosti jednej ženy, laičky, v živote sv. Františka. V tejto prítomnosti je zároveň čosi svieže i silné. Svieži je prostý pôvab, pozorná jemnosť, intuícia, ktorá sa rodí skôr v srdci než v rozume. Jej silná osobnosť spôsobila, že jej František dal titul „brat“. Nebol v tom mužský pud prispôsobovať sebe toho druhého, ani exorcizmus pred nebezpečenstvom ženskosti. Bolo to jednoducho preto, že pani Jakuba bola ženou rytierskeho razenia, podobne ako Klára, mala silnú, osvietenú a celkom priamu vôľu.
Pani Jakuba Frangipani sa narodila najskôr pred rokom 1189, a bola teda asi rovnako stará ako František. Jej spoločenské postavenie bolo však odlišné. Po otcovi pochádzala z normandských rytierov, ktorí dobyli Sicíliu. Odtiaľ pochádza priezvisko jej rodiny: Normani.
Rodokmeň manžela pani Jakuby nie je jasný. Pochádzal snáď z gens Flavia Anicia, ktorá siahala až do čias rímskej ríše? Priezvisko Frangipani mu patrilo preto, že rímsky ľud bol kedysi vďačný jednému z jeho predkov, ktorý počas hladomoru v roku 717 zadarmo živil tých najchudobnejších. Nie je však vylúčené, že Gracián Frangipani pochádzal z inej rodiny, z rodiny Imperatore. Doklady, ktoré máme k dispozícii, hovoria o pani Jakube Frangipani de Settesoli.
Dôležité je toto posledné meno. Pripomína nám, že 18. marca 1145, za vlády pápeža Eugena III., kamaldulský opát z Monte Celio v Ríme Peter, predal Cencio Frangipanimu vežu oblúku, ktorá stala na konci starého Circus Maximus a k tomu budovu v rovnakej štvrti, veľkú stĺpovú sieň, pochádzajúcu z rozvalín paláca cisára Septima Severa (193 – 211 n.l.). Tá sa nazývala Septemzonium, Sedem slnečných lúčov – Settesoli…
Veža oblúku v Cirkuse Maximus doposiaľ stojí a je to skromná stavba s akýmsi strážcom. tak tu máme Jakubu, manželku Jakuba Frangipaniho zo Settesoli. Už pred rokom 1217 (okolo tridsiatky) je vdovou a stará sa o dvoch synov, Jakuba-Jána a Graciána. Táto skutočnosť je nám známa na základe notárom overenej listiny, týkajúcej sa pohľadávky u Svätého Stolca, ktorej sa Jakuba zriekla, zaplatila poplatky, aby zabránila dlhému procesu. Nechcela, aby boli jej deti znepokojované a mala odvahu vziať na seba i nepríjemné následky. O Františkovi sa hovorilo v Ríme už od roku 1209 a pani Jakuba to pozorne sledovala. No nevieme nič bližšie o tom, ako František a Jakuba naviazali osobné vzťahy.
Bežne sa ich prvé stretnutie datuje do roku 1212, takže môžeme predpokladať, že vtedy bol František na ceste do Ríma. Toto sa však dá ťažko zosúladiť s inými udalosťami v živote svätého Františka. Preto je pravdepodobnejšie, že sa stretli v roku 1215, kedy bol František v Ríme na Lateránskom koncile. Ak bol už vtedy hosťom pani Jakuby, potom sa už museli poznať skôr, no nevieme, kedy to bolo.
Na jeseň roku 1223 je František v Ríme, aby dosiahol schválenie svojej definitívnej Reguly. Vieme, že bol hosťom rímskych prelátov a snáď navštívil aj pani Jakubu. Ale, ako vysvetliť to, že súčasníci nás informujú, že František daroval pani Jakube baránka, ktorý ju sprevádzal do kaplnky, do jedálne a po celom dome? Zdá sa, že týmto darom chcel František poďakovať za viac, než len za krátky pobyt v jej dome.
Vieme, že pred smrťou nariadil František napísať pani Jakube list, aby ho navštívila a bola pri jeho smrti, ale tiež aby doniesla koláče, ktorými ho v Ríme stále pohostila. To musí znamenať, že ju v Ríme častejšie navštevoval. Vieme teda, že sa navštevovali, ale kedy to presne bolo sa asi nikdy nedozvieme. Vieme tiež, že ich priateľstvo bolo prosté, hlboké a čisté.
Zastavme sa teraz pri príbehu, ktorý súvisí so smrťou sv. Františka. Od svojej stigmatizácie v septembri 1224 sa František už neuzdravil a pred smrťou mal zjavenie o tom, kedy zomrie. Vtedy nadiktoval do Ríma list, ktorý však nikdy nezaradili medzi autentické Františkove spisy. „Mojej pani Jakube, Božej služobnici, brat František, Kristov chudáčik, spojenie v Duchu Svätom a v našom Pánovi. Milá priateľka, musím pre teba poslať a oznámiť Ti, že sa blíži koniec môjho života, ako mi to požehnaný Kristus oznámil. Hneď sa vydal ja cestu, ak ma ešte chceš uvidieť. Vezmi so sebou hrubá plátno na zabalenie môjho tela a všetko potrebné na pohreb. Prosím ťa, prines tiež z tých dobrých vecí, ktoré si mi dala jesť, keď som bol v Ríme chorý…“
Tu text náhle končí. Prečo? Pretože vo chvíli, keď ho František diktoval, bolo počuť dupot mnohých koní pri Porciunkule. Bol to sprievod pani Jakuby, v ktorom bol aspoň jeden z jej synov. O tom, že pani Jakuba bola informovaná, František nevedel. Ženský cit alebo milosť Božia ju upozornili a ona sa vydala na cestu. Priniesla plátno, krásny podhlavník z Damašku, šatku na prikrytie mŕtvej tváre, vosk na sviece pri bohoslužbách,… a pochúťku, ktorú si František prial. Bolo to tiež „lámanie chleba“, tajný recept rodiny Frangipani: vezmete mandle, ktoré jemne roztlčiete v mažiari, pridáte voňavý med, zamiešate a necháte schnúť na slnku alebo na miernom ohni. František už však nemohol nič jesť a tak medu s mandľami pomohol zo sveta Bernard z Quintavalle.
Jakuba takto mohla vidieť rany sv. Františka spolu so synom Jakubom-Jánom Frangipani, ktorý mal vtedy 15 rokov. Neskôr sa stal rímskym prokonzulom a kniežaťom Posvätného paláca a vydal o tom svedectvo. Brat Jakuba sa tiež postarala o všetko, čo bolo potrebné k pohrebu. Bol to pohreb hodný posla Veľkého Kráľa s predtuchou svätorečenia. Keď potom Jakuba odchádza do Ríma, niesla si najcennejšiu pamiatku, podhlavník, na ktorom ležala hlava zomierajúceho Františka. Chcela, aby zostal vo františkánskej rodine a odkázala ho bratovi Eliášovi, v kláštore v Kortone. Je tam dodnes a je tam aj doklad o autenticite.
V Ríme sa Jakuba musela starať sama o rodinné záležitosti. Vieme, že 23. apríla 1230 bol jej syn Gracián už po smrti, pretože Jakuba a jej druhý syn boli opatrovníkmi jeho syna Angela, ktorý však mladý zomrel. Posledný doklad o jej riadení svetských vecí máme z roku 1237. Potom odchádza žiť do Assisi a zdržuje sa v blízkosti Kláry a bratov, ktorí žili s Františkom. Možno sa zúčastnila Františkovho svätorečenia a bola pri jeho uložení do hrobu pod chrámom, ktorý dal postaviť brat Eliáš. Nevieme o tom nič. Vieme však, že v Assisi jej bratia zverili správu almužien, ktoré dostávali. Nemala ľahký život, jej deti zomreli prv než ona a žila dlhšie ako Klára a druhovia svätého Františka. Iste pocítila osamotenosť staroby, i keď bola obklopená úctou tých, ktorí v nej videli živú pamiatku na sv. Františka.
Zomrela vo veku deväťdesiat rokov, asi v roku 1273, pravdepodobne 8. februára. Ohľaduplne ju pochovali v bazilike sv. Františka a keď sa v XIX. storočí upravovala krypta, kde je Poverello pochovaný, preniesli schránku s jej ostatkami do výklenku rovno oproti svätcovmu hrobu. Čítame tam tento jednoduchý nápis: „Hic requiescit Jacoba sancta nobilisque romana.“ „Tu odpočíva Jakuba, svätá rímska šľachtičná.“ Odpočíva skutočne na tom schodisku, kde prechádzajú tisíce pútnikov, ktorí nevedia o jej prítomnosti? Niet tam žiadneho jej obrazu, pokiaľ sladká postava, ktorú Simone Martini namaľoval v spodnej bazilike a ktorá sa považuje za podobu svätej Kláry, nie je podobou pani Jakuby. Na tom nezáleží. František hovorieval, že rozozná len tváre dvoch žien: tej i tej. Ten, kto túto správu zachoval, nehovorí, o koho ide. Tradícia však tvrdí, že je to Klára a Jakuba.
Františkovo priateľstvo s Klárou a Jakubou v sebe skrýva vôňu evanjelia. Je podobné Ježišovmu priateľstvu s Martou a Máriou. Pre rehoľníka Františka sa Jakuba, v rovnakom veku ako on, mohla stať jednako jeho bdelou a pozornou matkou, rovnako aj milujúcou a diskrétnou sestrou. A tak, keď si robíte púť do Assisi, nejdete navštíviť len Františka a Kláru, ale vchádzate aj do spoločnosti prvých bratov: Leva, Angela, Rufína a … Jakuby.
Willibrord Christiaan van Dijk OFMCap | Messager de St. Antoine, október 1994; skrátený preklad
Svätý Jozef, pestún Ježiša Krista, opravdivý ženích Panny Márie.
Oroduj za nás, aj za tých, čo tohto dňa (tejto noci) zomierajú.
Bez poškvrny dedičného hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás hriešnych,
ktorí sa k tebe utiekame, aj za tých, ktorí sa k tebe neutiekajú.
Rozpomeň sa svätý otec František, na všetky svoje dietky,
čo trpia v nebezpečenstvách, ktorým nemôžu uniknúť.
Ty dobre vieš, ako len zďaleka nasledujú tvoje šľapaje.
Daj im silu, aby vytrvali. Urob ich čistými, aby svietili.
Naplň ich radosťou, aby ju smeli požívať.
Vypros, aby Duch milosti a modlitby zostúpil na ne, aby mali pravú pokoru, akú si ty mal.
Aby si strážili svoju chudobu, ktorú si ty miloval.
Aby si zaslúžili lásku, ktorou si ty ľúbil Krista ukrižovaného,
ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Amen.
Pane Ježišu, urob ma tvorcom pokoja,
aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť,
odpustenie, kde sa množia urážky,
jednotu, kde vládne nesvornosť.
Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia,
vieru tým, čo pochybujú,
nádej tým, čo si zúfajú,
svetlo tým, čo tápu vo tmách,
radosť tým, čo smútia.
Daj, aby som sa snažil
skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali,
skôr chápať iných, než aby mňa chápali,
skôr milovať iných, než aby mňa milovali.
Pretože len keď dávame – nadobúdame,
len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých,
len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,
len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.
Amen.
Písať čosi o dejinách františkánov znamená predovšetkým predstaviť osobnosť svätého Františka, sledovať vznik, rast, ochabnutie, boj, to večné navracanie sa k prameňom, boj o život podľa ideálu, pretože toto dobrodružstvo viery zanecháva v človeku trvalý nepokoj po úprimnej odpovedi lásky na lásku.
Ku koncu 12. storočia a v prvých rokoch 13. storočia vládol pocit, že celkové poňatie kresťanského života už nielen že nestačí, ale že potrebuje návrat k tomu, čo robí kresťanstvo kresťanstvom – k evanjeliu v jeho oslobodzujúcej a radostnej plnosti. Práve vtedy sa narodil František z Assisi. Podobný jav sa opakuje aj začiatkom 16. storočia. Ľudia, ktorí oživujú kresťanské myslenie, konštatujú, že humanistická kultúra nie je schopná vniesť do spoločnosti mravnú reformu. Renesančná kultúra, okrem mnohého obohatenia, znamenala aj sploštenie kresťanstva, ktoré čím ďalej tým viac rozkladala myšlienkovo i mravne. Táto mravná reforma — jej program bol prednesený už na koncile vo Viedne a zo všetkých strán bola vznášaná požiadavka na jeho uvedenie do života — však nebola podporená. Toto kumulujúc sa napätie, podporované neriešením problémov sa stávalo výbušninou, ktorá otriasla kresťanskou spoločnosťou až do základov (protestantizmus). Ako vždy, muselo i teraz vzísť opravdivé obrodené hnutie z Cirkvi a ono bolo novým výrazom Božského prvku Cirkvi, ktorý je viditeľným znakom toho, že Boh vedie svoju Cirkev všetkými časmi. Jedným dôsledkom, plodom tohoto hnutia, bola aj kapucínska reforma.
Celé 16. storočie znamenalo pre františkánov obdobie reformných snáh. Zdalo sa, že po roku 1517, keď došlo vďaka pápežovmu zákroku pre k rozdelenie rádu na konventuálov (minoritov) a observantov (františkánov), bude koniec všetkým bojom a rozdielom a že budúcnosť observantského hnutia je zaistená (Observantské hnutie začalo vznikať už v počiatkoch 14. storočia ako reakcia na konventualizmus – uvoľnenie vo veci chudoby a sťahovanie sa bratov do miest, do kláštorov, ktoré mali mníšsky ráz (klauzúra, mlčanie, chórová modlitba, niekedy prehnaný ritualizmus). Observantizmus zdôrazňoval prísnu chudobu, osobnú spontánnu modlitbu, kontempláciu, pustovnícku črtu, apoštolskú pohyblivosť.) Observantské hnutie vzišlo z úsilia po vernejšom zachovávaní františkánskeho života. Týmto činom bolo zároveň ustanovené, aby sa všetky miestne reformy v Taliansku, Španielsku a Francúzsku pripojili buď ku konventuálom alebo k observantom. A tak mnohí horliví bratia prestupovali k observancii, v ktorej dúfali nájsť pochopenie pre svoje túžby.
Generálny predstavení i kapituly sa usilovali o vytvorenie domov, kde by chceli títo bratia žiť, ale tieto pokusy sa už často ani v observancii nestretali s pochopením a tam, kde vznikli často neboli nasledované.. Medzi samými predstavenými nebolo v tomto ohľade požadovanej zhody.
Preto napríklad Reformati rímskej provincie, ktorí mali svoj pôvod v reformátoroch španielských, boli od svojich bratov observantov tak zle prijatí, že sám pápež Klement VII. v bule „In suprema“ doporučil ich predstaveným, aby ich už v ničom neobťažovali. Títo reformati teda žili medzi observantmi, pod právomocou ich rádových generálov. Tento vzťah observancie voči týmto bratom nám dáva nahliadnúť do úsilia, ktoré vyvinula observancia voči novej skupine, ktorá začala vznikať v Marke Ankonskej…
Matúš z Bascio
Marka Ankonská, Toskánsko a predovšetkým samotná Umbria bola svedkom mnohých snáh po vernejšom františkánskom živote. Nikde inde v Taliansku nebol Františkov duch tak živý ako medzi týmto chudobným obyvateľstvom, ktoré žilo v roklinách a malebných údoliach tohoto chudobného kraja. V tomto kraji, na tejto strane Apenin, leží Bascio, rodné mesto brata Matúša, ktorý je mnohými považovaný za iskru kapucínskej reformy. Matúš vstúpil vo svojich 17 rokoch do observantského kláštora v Monte Falcone. Historik spomína, že pri vstupe nemal žiadne vyššie vzdelanie a aj v ráde študoval málo, skôr sa venoval životu modlitby. A tak aj prijal kňazské svätenia. Pozornosť na seba upútal počas morovej epidémie v Camerine roku 1524, kde veľmi obetavo ošetroval chorých. Akonáhle mor ustal, vrátil sa do svojho kláštora a venoval sa ľudovým misiám.
Tým viacej ho priťahovala samota, čím menej ho uspokojoval život v Observancii. Vtedajší minister generál Pavol de Sucino nielenže nepodporoval reformné hnutie, ale prejavil sa voči nemu nepriateľsky, keď vnášal do rekolekčných domov (domy, kde sa viacej usilovalo o chudoba a život modlitby) nepokoj. Niet divu, že takýto život sa v observancii javil bratovi Matúšovi čím ďalej tým menej príťažlivým. Od týchto chvíľ historik vykresľuje Matúša, ako je spaľovaný horlivosťou po chudobe a je obdarený videním akéhosi úboho oblečeného chudáka, ktorý predstavoval Krista. Myšlienka opravdivejšieho života sa stávala u neho stále naliehavejšou, rovnako aj jeho rozhodnutie tento život uskutočniť a v dôsledku toho žiť v prostote a opravdivejšej chudobe, tak ako to požadovala regula.
V tomto čase sa Matúš od jedného brata dopočul, že habit observancie je iný ako Františkov pôvodný habit dochovaný v Assisi. Toto sa stalo časťou jeho nadšenia a nemal pokoja, pokiaľ si takýto habit nezaobstaral. V roku 1525 sa Matúš, oblečený už do nového habitu, vybral bez dovolenia do Ríma. V Ríme sa dostal k pápežovi Klementovi VII., od ktorého chcel žiadal dovolenie nosiť nový habit, žiť pustovnícky život a hlásať Božie Slovo. Pápež vyhovel jeho žiadosti, ale pod podmienkou, že zachová svoj oficiálny vzťah k observantom, a že sa každý rok zúčastní na provinčnej kapitule. Matúš v tomto čase myslel iba na seba… Plný vďačnosti odišiel Matúš z Ríma s ústnym dovolením, začal kázať a verejne nosiť reformovaný habit.
Problémy nastali až na provinčnej kapitule. Provinciálom Marky Ankonskej bol v tom čase Ján de Fano. Keď sa tam Matúš 15. dubna 1525 dostavil, bol už na svete apo-štolský list Klementa VII. o potulujúcich sa rehoľníkoch. Ján de Fano, človek veľmi prísny, energický a zasvätený do veci, dal hneď nato brata Matúša, ako nestáleho a revolucionárskeho ducha uväzniť. Týmto svojím činom konal zhodne s pápežskými výnosmi, ktoré potvrdzovali právo aj násilím sa zmocniť rehoľníkov, ktorí nemali v rukách apoštolské povolenie či povolenie predstavených cestovať. Ján de Fano sám úprimne usiloval o obnovu, no jeho charakteru odporovalo každé chápanie, ktoré sa odchyľovalo od prísneho zákonodarstva. Budúcnosť ho mala presvedčiť, že oficiálne reformy sa len ťažko uskutočňujú a že ostávajú neúčinné.
No meno Matúša bolo už priveľmi známe. Počas už spomínanej morovej epidémie v Camerine si Matúša všimla aj jedna veľmi vplyvná žena – Katarína Cibo, neter Leva X. a Klementa VII., žena veľkého humanistického vzdelania a zároveň hlboko kresťanská, vášnivá obdivovateľka katolíckych reformátorov tej doby. Sama sa často objavovala v Ríme, kde poznala všetky významné osobnosti rímskej kúrie. Keď sa táto žena dozvedela o Matúšovom uväznení, hneď napísala provinciálovi list, v ktorom mu dala na vedomie, že takéto jednanie je opovážlivé proti jej strýkovi pápežovi Klementovi VII., a že ak Matúša neprepustí, bude ho o všetkom informovať. Podobne zasiahla aj u Camerinského gvardiána.
Takto sa dostal Matúš na slobodu, uchýlil sa do Camerína a začal hlásať pokánie s ešte väčšou slobodou ako doteraz. Po čase sa odobral do kláštora sv. Jakuba pri Matelica, malej pustovne, kde býval ešte s jedným terciárom, ktorý obliekol Matúšov habit. Historik Boverius hovorí o dojme, ktorý vyvolával jeho život: Chodil oblečený veľmi úboho a drsne, kázal pokánie a inšpiroval sa programom sv. Františka pre kazateľov. Cez deň kázal, prechádzal dedinami, prosil o almužnu a uspokojoval sa s málom. Ak dostal viac ako potreboval, rozdal to chudobným. Na noc sa uchyľoval do chatrčí alebo stajní pre dobytok, kde sa po krátkom spánku mnoho modlieval. Dojem a účinok, ktorý vyvolával u ľudí, bol veľmi mimoriadny.
Jeho život priťahuje nasledovníkov | Bratia Fossombronovci
Mnohí bratia sa dívali s obdivom na život aký viedol a túžili ho napodobniť, prichádzali za ním a prosili ho, aby mohli ostať s ním. Medzi týmito sympatizantmi boli aj dvaja bratia Fossombrone, Rafael a Ludvík, prvý laik a druhý kňaz.
Ludvík bol kedysi vojakom veľmi ostrej a oceľovej povahy. Vstúpil do noviciátu observantov a zjavne túžil po čo najvernejšom františkánskom živote. Po mnohom naliehaní si vyprosil povolenie žiť v rekolekčnom dome. Ale nakoniec jeho žiadosť nebola uskutočnená. Akonáhle sa však dopočul o Matúšovi a o všetkom, čo sa okolo neho zbehlo, znovu sa obrátil na svojho provinciála Jána de Fano a naliehavo ho žiadal o povolenie života… Provinciál sa otcovsky snažil upokojiť jeho horlivosť. Táto žiadosť bola prednesená v súkromí u provinciála. Opätovne je Ludvík zopakoval pred zhromaždením bratov. Tento jeho postoj ho priviedol do kláštorného väzenia.
Žiadosti písomne spolu s bratom znovu adresovali generálovi (najvyšší predstavený) i kardinálovi protektorovi (ochrancovi rádu), no neúspešne. A tak žiadali osobne Matúša o to, aby sa smeli k nemu pripojiť. No pretože Matúš nemal potrebné dovolenie prijímať spoločníkov, obaja bratia si obliekli nový habit na vlastnú pesť. V tej dobe dorazil do ich provincie aj rádový generál Quinonez, ktoré nariadil zriadenie rekolekčných domov. Napriek tomu sa však obaja bratia uchýlili k reformovaným konventuálom do pustovne Svätých anjelov v Cinguli, ktorí im poskytli azyl. Toto pripojenie sa oboch bratov k Matúšovi, veľmi skoro vyvolalo ťažkú krízu. Predstavení, ktorí chceli zachovať rádovu jednotu, vyhlásili nad nimi exkomunikáciu za to, že bez dovolenia opustili kláštor a vydali sa za nimi do hôr. Len ostrovtip ich zachránil od toho, aby neupadli do rúk svojich prenasledovateľov (Ukryli sa do opustenej búdy a keď sa prenasledovatelia priblížili, začali z vnútra napodobňovať búrlivú vravu opitých zbojníkov. Prenasledovatelia sa naľakali a ušli).
24. apríla 1526 utiekli Fossombronovci ku kamaldulským mníchom v Massaccio, kde sa ich ujal bl. Pavol Justiniani, ktorý ich chránil pred pátraním Jana de Fano a pričinil sa o úspešné vybavenie ich žiadosti v Ríme. Obaja bratia sa vybrali ku Kataríne Cibo, ktorá sa aktívne zúčastnila toho, aby ich záležitosť zvíťazila. Ludvík z Fossombrone, úplne presvedčený o správnosti svojej žiadosti, uháňal do Ríma s odporúčujucimi listinami. V Ríme sa obrátil na kardinála Caraffu, ochráncu rádu. Tento nikdy nebol naklonený voči takýmto jednotlivým snahám. Tu však veľmi skoro spoznal, že dôvodom k odlúčeniu nie je žiadne uvoľnenie, ale skôr pravý opak. Teda podporil ich snahy ako najlepšie vedel a vďaka nemu Ludvík skoro dosiahol svoj cieľ.
Takto získali, vďaka Bohom inšpirovaným osobám pracujúcim na reforme, nariadenie z 18. mája 1526. Vydal ho veľký penitenciár Vavrinec, biskup z Preneste. V dôsledku tohoto nariadenia, opierajúceho sa o pápežskú autoritu, mohli Ludvík, Rafael a Matúš viesť mimo kláštory pustovnícky život v novom habite pod dohľadom camerinského biskupa Giacomo Bargiovanniho. Nariadenie rovnako obsahovalo hrozby na adresu tých, ktorí by ich chceli obťažovať. No tento list im neposkytoval právo prijímať novicov. Nešlo teda o založenie novej rehoľnej rodiny. K listu bolo pripojené aj zrušenie exkomunikácie. Medzitým sa k nim pridal Pavol z Chioggia.
No ani teraz provinciál Marky ankonskej Ján de Fano nerezignoval. Poznal, že ich späť už nedostane, no snažil sa aspoň o zabránenie odpadu druhých. V septembri roku 1527 vydal svoje dielo DIALOGO DELLA SALUTE. Centrálna otázka znela: „Môžeme s kľudným svedomím nasledovať komunitu? “ Jeho odpoveď: „Môžeme a musíme.“ Bola to odpoveď na hájené heslo nespokojných : Sloboda v zachovávaní reguly!
Prezieravý Ľudovít, aby sa vyhol problémom, zveril malé spoločenstvo pod právomoc predstavených konventuálov, ktorí im dali plnú slobodu žiť podľa vlastných predstáv. No z právneho hľadiska bolo ich postavenie veľmi nebezpečné a napadnuteľné. Tento stav pomohla riešiť Katarína Cibo, ktorá sa obrátila na svojho strýca, pápeža Klementa VII. Ten po zrelom zvážení veci vydal bulu RELIGIONIS ZELUS z 13. júla 1528. Táto poskytla mladému spoločenstvu základnú právnu existenciu. Týmto počinom bolo vlastne dosiahnuté založenie kapucínského bratstva. Bula obsahovala tieto body: pustovnícky život podľa reguly sv. Františka , nosenie brady a hábitu so špicatou kapucňou, bratom je dovolené kázať a zostať pod právomocou konventuálov, pričom ale bratia bezprostredne podliehajú vlastným predstaveným. Môžu prijímať vlastných novicov.
Teraz k nim začal prestupovať veľký počet observantov… Bolo treba viacej pustovní a už bolo treba myslieť aj na premyslenú organizáciu. A tak v apríli 1529 bola zvolaná prvá kapitula /zhromaždenie/ bratov v Albacine, maličkej pustovni v stene lesnatého údolia. Tu sa bratia modlili, rozprávali a tak jednoducho, nekomplikovane napísali prvé konštitúcie:
Tieto jednoduché pravidlá zachytávali túto prax života: liturgia hodín a svätá omša boli veľmi jednoduché, nespievané a neverejné. Bratia konali disciplínu (bičovali sa) po spoločných matutíne, boli predpísané dve hodiny modlitby pre tých vlažnejších. Dosť zjavný dôraz sa kládol na mlčanie a samotu. Životospráva bola veľmi chudobná a bratstvo mohlo mať zásoby iba na dva, tri dni dopredu. Sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí. Domy sa stavali mimo obývaných miest a zostávali majetkom dobrodincov. Každý mal mať vo svojej blízkosti dve, tri pustovne. Počet bratov v dome sa pohyboval do 7 až 8 bratov, v dôležitejších domoch až do 12. Predstavení mali usilovne posielať bratov kazateľov do „terénu“…
Aj v týchto pravidlách nachádzame lásku k strohosti života a kontemplácii – klasický prvok každej františkánskej reformy. Je to príťažlivá sila pustovníckeho života, ktorú bolo cítiť aj v živote sv. Františka, ktorý však podstatným určením svojho spoločenstva bol vedený ku správnej rovnováhe. Čo sa u kapucínov hneď od počiatku prejavovalo ako hlboká zrastenosť s ľuďmi a sociálna angažovanosť.
Boj a kríza
V Albacine bol za predstaveného zvolený brat Matúš, ktorý sa ale po „desiatich“ dňoch vedenia spoločenstva zriekol a ďalej žil ako ľudový kazateľ. Po jeho odchode sa služby predstaveného ujal Ľudovít z Fossonbrone.
Ľudovít sa hneď začal usilovať o zdomácnenie bratstva v Ríme, odkiaľ sa mohol bezpečnejšie brániť. V tej dobe sa bratstvo náhle rozrástlo aj dosť početnú skupinu observantov z Kalábrie. Nové problémy nastali v dobe, keď vedenie observantov prevzal Pavol Pisotti, stelesnený nepriateľ každej refomy, ktorý si dal za cieľ „vyhubenie kapucínov“. On získal od pápeža listy, ktoré ho oprávňovali donútiť kapucínov k opätovnej asimilácii medzi observantov, no zároveň bula Religionis Zelus nebola zrušená. Problém navrhol riešiť kardinál Quinonez, ochranca rehole prijatím kapucínov medzi observantov, no s umožnením slobody k ich životu. Toto riešenie bolo ale pod Pisottim nepredstaviteľné…
V tomto čase sa ich ujala ďalšia významná žena. Viktória Colonna, vojvoda z Nocery a iní, ktorí dosiahli u kardinálskej komisie slobodu pre kapucínov, hoci s obmedzením kázania a prijímania bratov z observancie.
Aj u observantov sa vtedy začalo akoby blýskať na nové časy pre horlivejších bratov. V roku 1532 bola uverejnená bula, ktorá im umožňovala vernejšie zachovávanie evanjeliového františkánskeho života. Tragédiou bolo, že Pisottimu sa jej uvedeniu do života podarilo zabrániť… Vtedy sa to stalo, že ku kapucínom sa pripojili najvýznamnejší bojovníci za reformu spomedzi observantov: Bernardín z Asty, veľký vzdelanec a opravdivý františkán, František z Jessi, doktor cirkevného práva, Bernardín z Ochino, najslávnejší taliansky kazateľ tej doby a Ján de Fano, ktorý teraz už ako poctivý a pokorný muž dal svojim „obetiam“ za pravdu.
Kardinál Quinonez a predstavený observancie boli šokovaní… V tomto šoku náhle dosiahli breve (list) z 15. apríla 1534, ktoré zariaďovalo, aby sa prestúpení observanti do 14-tich dní po hrozbou exkomunikácie vrátili k observantom. Kapucínom v Ríme bolo náhle oznámené, aby opustili mesto, na čo sa oni zdvihli od stolov (práve jedli) a bez slova sa odobrali za mestské hradby. Teraz bolo nebezpečenstvo naozaj vážne. Ľudovít sa hneď obrátil na Viktóriu a iných šľachticov o pomoc. Ľudia demonštrovali v prospech bratov, a tak vďaka tomuto ohlasu bolo nariadenie najprv zoslabené a naostatok stratilo platnosť…
Ľudovít sa pokladal za nezosaditeľného. Iste mu reforma ďakovala za mnoho (v tom čase malo bratstvo asi 700 bratov), no teraz sa jeho spôsob vedenia a štýl takmer výlučne pustovníckeho života nepáčil už väčšine bratov. Táto nespokojnosť aj napriek jeho odporu dosiahla zvolanie kapituly. Na kapitule bol za hlavu reformy zvolený Bernardín z Asty. Ľudovít však intrigami dosiahol u pápeža znovuzvolanie kapituly, no aj táto potvrdila v úrade Bernardína. Na to Ľudovít odoprel poslušnosť a bol za hlbokej bolesti bratov vylúčený zo spoločenstva. Bolo to práve v dobe, keď spoločenstvo nastúpilo správnu cestu františkánskeho ideálu, s ktorým sa však Ľudovít, hoci génius, nestotožnil. Zároveň, aby sa zabránilo podobnému nekontrolovateľnému zotrvávaniu v službe predstaveného, bolo prijaté, že úrad generálneho vikára bude trvať tri roky a potom bude zvolaná kapitula. Toto všetko sa udialo v rokoch 1535 až 1536.
Nájdená rovnováha
Konštitúcie ich konečná podoba bola predstavená na kapitule v roku 1536. Môžeme v nich rozpoznať prioritu ducha pred literou, pôvodnú ohnivosť, jednoducho vôľu Františka, aby jeho bratstvo bolo v prvom rade vedené duchom, a nie zákonnými predpismi. Intrigy Ľudovíta však ešte neskončili. Ešte na kapitule v roku 1536 sa odvážil dať návrh, že kapucíni sa majú vzdať kazateľskej a pastoračnej činnosti, aby sa vo svojich pustovniach mohli venovať výlučne modlitbe a ručnej práci. Zároveň s Ľudovítom bol vylúčený zo spoločenstva aj brat Matúš. Pretože po vydaní listu Pavla III. už nesmel nosiť kapucínsky habit, dal prednosť voľnému apoštolskému životu mimo domy spoločenstva. Náhodný a nedobrovoľný iniciátor reformy nemal ani povolanie, ani vlohy, aby ju mohol viesť. Viac vyhľadával voľné rozvíjanie vlastnej osobnosti.
Táto búrka doznievala v dobe Bernardínovho generalátu. Stále sa usilovalo aspoň o právne pričlenenie kapucínov k observantom, bratia boli obžalovávaní u svätej Stolice z luteranizmu veď predsa kázali o slobode ducha, z neposlušnosti biskupom… a iných vykonštruovaných skutočností. Ťažko chorý Bernardín z Asty zvolal v roku 1538 kapitulu. Na nej bol zvolený za hlavu Bernardín z Ochino. Bola to vynikajúca osobnosť. Zapálený františkán, obdivovaný pre svoj strohý spôsob života a vodcovské vlastnosti. V prvých troch rokoch svojej služby bol prijímaný s veľkou vďačnosťou. Na ďalšej kapitule bol znovu zvolený. No od týchto chvíľ nastáva u neho akýsi obrat. Hlboko pozitívna vlastnosť hľadania nových ciest… no on mení svoj život. Cíti, ako sa vzďaľuje životu svojich bratov. Uniká zo spoločenstva, sympatizuje s Juanom z Valdés, jeho kázne začínajú mať luteránsky nádych. Svoj rozhodujúci krok urobil v Benátkach pri kázni, kde verejne protestoval proti podozreniu z bludárstva u svojho priateľa… Už mu hrozilo evidentné nebezpečenstvo, a tak posiela Bernardínovi rádovú pečať a uteká do Ženevy. Ochinov odpad bol pre bratov najväčšou ranou, akoby im bola udrela posledná hodina. Neprajníci slávili víťazstvo. Bratia sa javili ako ich predstavení – bludári a pokrytci. Keď prechádzal Pavol III. Spoletským údolím a videl kapucínske pustovne, povedal: „Skoro nebude ani kapucínov, ani kláštorov.“
V kardinálskom konzistóriu sa ich veci ujal iba kardinál Sanseverino, ktorý radil pred zrušením preverenie obžalovaných bratov. Pápež dovolil. Bola zistená ich pravovernosť a neotrasiteľná vernosť pápežovi. Spoločenstvo bolo zachránené, len im bolo načas zakázané kázať a za predstaveného bol menovaný František z Jesi, ktorý nestál čo do opravdivosti a srdečnej dobroty vôbec za Bernardínom. Po dvoch rokoch bolo opäť bratom dovolené kázať. Ochinov odpad bol predsa len čímsi pozitívny. Nadšenie spájané s jeho menom a úcta, ktorú požíval, znamenali pre prostotu a úprimnosť, ktoré boli tajomstvom účinnosti reformy určité nebezpečenstvo. Ochina nasledovalo niekoľko bratov, niektorí sa vrátili k observancii. To teda, čo sa zdalo byť stratou, vyrovnalo sa očistou, novou silou a nadovšetko novou slobodou…
Na kapitule roku 1546 bol znovu zvolený za generálneho vikára mladej reformy Bernardín z Asti, ktorému treba ďakovať za to, že reforma úspešne premohla počiatočnú tiesnivú situáciu a stala sa hnutím veľkej sily. Po tejto línii verne pokračoval jeho nástupca Eusebius z Ancony (1552 – 1558). Všetky ťažkosti zo strany observancie však ešte neboli prekonané. Roku 1551 obnovil pápež Július III. breve Pavla III., ktoré zakazovalo prestup observantov ku kapucínom. To však prispelo k prehlbujúcej sa priepasti medzi oboma spoločenstvami. Kapucínov čias Bernardína z Asty ešte spájalo povedomie a atmosféra spolunáležitosti s observantmi. Mali pred očami, že reformy observancie bola ich vlastným úmyslom. No nasledujúce generácie kapucínov sa začali pokladať za novú vetvu na františkánskom strome… Ďalšie nebezpečenstvo, ktoré sa prekonalo, plynulo zo snáh Pavla IV. o zjednotenie kapucínov s konventuálmi.
Generálna kapitula r. 1552 rozhodla zostaviť nové konštitúcie, ktoré sa však svojou vyumelkovanosťou väčšine nepáčili. Dôležitejšie však bolo, že vypustením viacerých častí rozladili mnohých bratov: vzdanie sa exempcie miestného ordinára, záväzok odovzdávať kláštor raz do roka dobrodincom s prosbou o opätovné zverenie bratom, zbieranie almužien pre chudobných, starostlivosť o postihnutých morom, záverečné napomenutia predchádzajúcich konštitúcii. To všetko však znamenalo koniec hrdinskej doby počiatkov…
Predkladaná zbierka textov odzrkadľuje v približne stovke na informácie bohatých dokumentov vznik kapucínskej reformy, jej vonkajší a vnútorný vývoj, jej cestu cez Alpy a dejiny založenia nemecky hovoriacich provincií. Pozýva nás na prechádzku dejinami v zrkadle prameňov.
ČÍTAŤ KNIHU TUK správnemu pochopeniu textu tohto Nekrológu je treba zdôrazniť, že ide o historicky prvý skompletizovaný nekrológ našej Slovenskej provincie. Keďže doteraz našej provincii takýto dokument chýbal, obsahuje v sebe aj rôzne nejasnosti, či nepresnosti a samozrejme sa nedá hovoriť o jeho dátovej úplnosti.
Za základné pramene tohto prvého skompletizovaného nekrológu slovenských kapucínov slúžili dva dokumenty: Nicrologium Baziniense OFMCap. Prov. Austriaco Hungaricae 1769, transscriptum 1870 a Nekrológ bratov kapucínov pochovaných na Slovensku. Stručné životopisy tohto nekrológu pochádzajú z rozličných prameňov.
Nekrológ je zostavený podľa dní v roku. Na prvom mieste je uvedené rehoľné meno, (priezvisko uvádzam v pôvodnom znení, bez súčasnej slovenskej transkripcie) zosnulého brata a názov miesta pôvodu. Keďže sa jedná o preklad z latinčiny, nedal sa vždy presne dešifrovať súčasný názov daného mesta, alebo obce. V takomto prípade je uvedené latinské pomenovanie napísané kurzívou.
V niektorých prípadoch je uvedená aj národnosť. V prípade, kde je uvedená Maďarska národnosť, môže sa jednať len o tzv. politickú a nie etnickú národnosť.
Ďalej si v niektorých prípadoch všimnete kurzívou napísané latinské skratky a za nimi čísla. Prvá skratka, aet. ph. poznačuje fyzický vek, ktorého sa brat dožil a druhá skratka, R. znamená, koľko rokov prežil v Ráde. Potom nasleduje meno miesta kde brat zomrel a je pochovaný. Tu je na mieste pozastaviť sa pri skutočnosti, že ak je označené meno mesta, kde stojí budova nášho kláštora, znamená to, že brat je pochovaný v kláštornej krypte. Inak je vždy udaný aj cintorín, alebo miesto, na ktorom brat leží. Na záver je uvedený rok úmrtia a pochovania. Tento systém je zostavený podľa spôsobu zápisu v hlavnom prameni tohto diela, teda Nicrologium Baziniense z roku 1769.
Nekrológ kapucínov na Slovensku obsahuje mená bratov zomrelých na území dnešného Slovenska a tiež bratov, (členov bývalej Rakúsko-Uhorskej provincie, do ktorej naše územie kedysi patrilo), pochádzajúcich z dnešného Slovenska, ale zomrelých a pochovaných mimo súčasných hraníc Slovenska.
V ponickom kláštore, dňa 18. októbra 2005
br. Jakubrafael Patay, OFMCap.
1. január
P. Ján Evanj. Palko zo Szombathelya, aet. ph. 60 R. 38, v Bratislave 1856
2. január
P. Šimon zo Žiliny, aet. ph. 61 R. 40, v Budíne 1860
3. január
Fr. František Vingling, v Pezinku 1800
Fr. Modest Šumichrast zo Skalskej Novej Vsi, v Bratislave 1860
4. január
P. Ján Evanj., študent teol. v Bratislave, v Bratislave 1805
Fr. Modest, Maďar, laik, aet. ph. 76. R. 38., v Bratislave 1860
P. Felicián Krebes z Prievidze, misionár, v Amerike, aet. ph. 65 R. 47, 1876
6. január
P. Kazimír Hasák z Pezinka, aet. ph. 85, 61 neosacerdos, R. 67, v Bratislave, poch. na
Ondrejskom cintoríne v Bratislave. 1939
7. január
P. Amand Szuszky, Maďar, Th.Lic., aet. ph. 65 R. 45, v Budíne 1873
P. Florid Pecsovics, Maďar, aet. ph. 65 R. 42, v Budíne 1874
8. január
P. Markvard zo Suchej, v Pezinku 1779
9. január
P. Honestus, Maďar, v Bratislave 1780
11. január
P. Cyril z Banskej Bystrice, vo Veľkom Varadíne 1780
P. Tacianus z Veľkého Karlovca, (Carei – Nagykároly – RO), v Košiciach 1794
P. Hypolit Chrenko z Trnavy, Maďar, aet. ph. 50 R. 32, vo Viedni 1873
P. Viktor Kapsa z Holiča, aet. ph. 34 R. 18, v Tate 1909
12. január
P. Tibor, Slovák, v Bratislave 1743
Fr. Leopold z Bratislavy, v Budíne 1790
13. január
P. Honorát z Bavorska, v Bratislave 1721
15. január
P. Oktavián z Rajca, v Bratislave 1822
P. Protáz z Bratislavy, v Budíne 1825
Fr. Medard Solner z Castej, vo Veľkom Varadíne 1902
17. január
P. Hugolín zo Štýru, v Bratislave 1746
P. Bazil z Ginsen, v Bratislave 1798
Fr. Pavol Füle z Tomášova, vo Veľkom Varadíne 1867
18. január
P. Jozue Deissensis, actuarius domus, v Pezinku 1767
19. január
P. Ján Gualbert z Bratislavy, v Bratislave 1790
P. Daniel Pavlík z Vinosadov, v Topoľčanoch, poch. na cintoríne v Pezinku 2005: Brat Daniel, Vladimír Štefan Pavlík sa narodil 26. 8. 1931 v Trlinsku – Vinosadoch, okres Pezinok na Slovensku. Bol siedmym dieťaťom silno veriacej rodiny miestneho mlynára. Od detstva navštevoval kapucínsky kostol v Pezinku. Do noviciátu vstúpil 15. augusta 1948 v Pezinku. 20. augusta 1949, po ukončení noviciátu a zložení jednoduchých sľubov, ktoré zložil 15. 8. 1949 odišiel na štúdiá do Bratislavy. Tam ho zastihol aj máj 1950. Nasledovali roky prenasledovania, násilia a väzenia. Bol odsúdený na šesť a pol roka. Vecné sľuby zložil 8. 12. 1957 do rúk pátra Vojtecha Rajnera v Bratislave. Kňazskú vysviacku prijal 8.septembra 1962. Od roku 1968 pôsobil v diecéznej pastorácii v Senci; v Topoľčanoch v rokoch 1969 – 70; v Cíferi v rokoch 1970 – 71; v Závade v rokoch 1971 – 1990; v Borskom Mikuláši 1990 – 97; v Hornom Trhovišti v rokoch 1997 – 2002. Posledné roky života strávil v Topoľčanoch na odpočinku.
21.január
P. Kazimír zo Švajciarska, v Bratislave, pochovaný v kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici v Bratislave 1705
22.január
P. Ursinus Riedavský, v Bratislave 1776
P. Konrád z Bernova, v Pezinku 1786
P. Sebastián z Keresztúru, aet. ph. 53 R. 33, v Bratislave 1845
23. január
P. Kalixt Biely z Lipnice na Orave, aet. ph. 66, R. 42, v Bratislave 1874
24. január
P. Florián Orišek z Pezinka v Uhorsku aet. ph. 44 R. 24., v Punitovci 1877
P. Pius Maszár z Budatína, 50, 31, vo Veľkom Varadíne 1878
P. Rudolf Lichtenecker z Bratislavy, exprovinciál, aet. ph. 85 R. 67, v Bratislave 1896
25. január
Fr. Filip Petráni zo Štefanova, v Osijeku 1865
26. január
Fr. Dominik Hlušek z Moravského Svätého Jána, v Scheibbsi 1890
27. január
P. Hubert z Bratislavy, v Móre 1779
29. január
P. Engelbert z Linca, v Bratislave 1780
1. február
P. Abdon z Divína, v Budíne 1812
2. február
P. Benjamín z Bratislavy, aet. ph. 34 R. 18, v Bratislave 1839
Fr. Demeter z Korytnej, aet ph. 57 R. 31, v Máriabesnyõ 1848
4. február
Fr. Severín, Cech, Laik, v Pezinku 1784
P. Titus Hanusek z Limbachu, exprovinciál, aet. ph. 74 R. 55, v Bratislave, pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1917
8. február
P. Meinradus z Pasova, v Bratislave 1718
P. Kolumbus z Bratislavy, v Bratislave 1759
P. Tadeáš z Častej, aet. ph. 70 R. 47, v Máriabesnyõ 1855
9. február
P. Vunibald z Častej, aet. ph. 70 R. 48, v Pezinku 1829
10. február
P. Alexián z Viedne, v Bratislave 1791
P. Leonard z Vištuku, v Budíne 1791
P. Michal z Pezinka, v Bratislave 1825
Fr. Michal Hacker z Limbachu, pochovaný na cintoríne, v Pezinku 1964
11. február
P. Bonaventúra zo Stolicného Belehradu (Székesfehérvár), aet. ph. 61 R. 39, v Bratislave 1837
12. február
Fr. Zachej zo Sirlingenu, laik, v Pezinku 1773
Fr. Konrád Skopal Samariensis, laik, aet. ph. 51 R. 30, v Pezinku 1865
P. Dezider František Alberty, 70 rokov, z toho 49 v ráde, †2025, pochovaný na cintoríne vo Viničnom. Narodil sa 15. 4. 1954 v Bratislave. Do rádu vstúpil 4. 10. 1976. Doživotnú profesiu zložil 4. 10. 1978 na privátnom byte v Karlovej Vsi do rúk P. Šebastiána Jaďuďa. Kňazskú vysviacku prijal 11. 11. 1978 v Čenstochovej (Poľsko) z rúk Mons. Štefana Barelu. V rokoch 1991 – 1997 bol vikárom provincie. V rokoch 1998 – 2000 bol farským administrátorom v Plaveckom Mikuláši. Vo vonkajšom apoštoláte slúžil ako duchovný Tretieho rádu sv. Františka, zvlášť v kňazskej starostlivosti o terciárov tzv. solitárov. Od roku 2018 bol menovaný za misionára Božieho milosrdenstva. Posledné roky svojho života strávil v kláštore v Pezinku.
14. február
P. Jaroslav zo Senca, v Máriabesnyõ 1786
P. Benedikt Wild z Bratislavy, v Pezinku 1997: Brat Benedikt František Wild sa narodil 13.10.1923 v Bratislave. Do noviciátu vstúpil 2.8.1942, časné sľuby zložil 3.8.1943 a vecné 3.8.1946. Za kňaza bol vysvätený 15.5.1947, ale už o tri roky bol internovaný do komunistických lágrov tzv. PTP. V r. 1961 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený spolu s troma pátrami a bol označený ako údajný organizátor skupiny. Po roku 1968 sa dostal do pastorácie ako kaplán v obci Preselany a neskôr ako farár v Brodskom. Poloslepý a chorý sa po páde komunizmu vrátil do kláštora v Pezinku, kde veľa a ochotne pomáhal v spovedaní. Po krátkom a veľkom utrpení podľahol v Bratislave na nevyliečiteľnú chorobu. Bol vzorom pokory, lásky a zmierlivosti v časoch nastupujúcich hlavne generačných nezhôd po príchode slobody pádom komunizmu.
15. február
P. Václav z Budína, v Bratislave 1791
P. Sergius, Moravan, v Bratislave 1809
P. Dismas z Veľkého Varadína, v Bratislave 1822
P. Michal Zvarik zo Žiliny, Maďar, aet. ph. 73 r. 55, vo Veľkom Varadíne 1884
16. február
P. Augustín Cygnopolitan, v Bratislave 1758
17. február
P. Soter z Perneku, exgvardián, v Máriabesnyõ 1785
19. február
Fr. Hieronym z Poysdorfu, laik, v Bratislave 1770
P. Sergius, Moravan, v Bratislave 1809
20. február
P. Žigmund Petrišic z Bratislavy, aet. ph. 65 R. 43, v Gmundene 1859
21. február
P. Fabián z Velkého Biela (Magyarbél – SK), v Budíne 1785
P. Šimon Cserny z Pezinka, guard. act. aet. ph. 62, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1907
25. február
P. Koloman z Bratislavy, aet. ph. 50 R. 30, v Tate 1829
28. február
Fr. Sofoniáš Krasnanský, v Pezinku, poch. v Pezinku na cintoríne 1937
1. marec
P. Kalixt z Pasova, v Bratislave 1783
3. marec
P. Zefirín z Bratislavy, v Bratislave 1806
4. marec
P. František z Pezinka, v Osijeku 1810
P. Modest Šumichrast, v Bratislave 1860
Fr. Euzébius Pecho, aet. ph. 75 R. 51, v Máriabesny 1924
Fr. Bernard Pomykal zo Sniny, v Badíne, poch. na cintoríne pri kláštorom kostole v Kremnických Baniach, 2003: Brat Bernard, Ján Pomykal sa narodil 24.6. 1977 v Snine na východnom Slovensku. Detstvo strávil s rodinou v Belej nad Cirochou, (okr. Snina). Po postuláte, ktorý strávil v Hriňovej – Raticovom Vrchu bol 17. 9. 1997 prijatý do kapucínskeho noviciátu v Ponikách. Po zložení jednoduchých sľubov (1998) v Kremnických Baniach sa začal pripravovať na kňazské povolanie štúdiom teológie v Žiline a Ponikách, (resp. na TI v Badíne). Vecné sľuby zložil 23. júna 2001 v Ponikách. Vynikal životom modlitby, jednoduchosťou, dobrotou, milosrdenstvom a veľkou láskou. Bol vzorom obetavosti pre všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Bol veľkým ctiteľom Matky Božej a s ružencom v rukách i na perách odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi krátko po ťažkej autonehode 4. marca 2003 pri obci Badín (okr. B. Bystrica).
P. Magnus z Hornu, v Bratislave 1755
6. marec
P. Mikuláš Tolentínsky z Bratislavy, v Bratislave 1826
7. marec
P. Oliver, Rakúšan, v Bratislave 1782
P. Markvard zo Zohora, v Pezinku 1808
8. marec
P. Pulcherius, Cech, v Bratislave 1772
P. Rembert Grecenský, v Bratislave 1778
10. marec
P. Matúš Achberger zo Sv. Jura v Uhorsku, aet. ph. 35 R. 16, v Senci 1875
11. marec
P. Angelus Szüts z Taty, aet. ph. 70 R. 52, v Bratislave 1851
12. marec
P. Paulián z Pezinka, v Osijeku 1826
13. marec
Fr. Angelín Petrák, Maďar, aet. ph. 50 R. 38, v Tate 1873
14. marec
P. August Krizsán z Taty, aet. ph. 77, R. 59, v Bratislave 1880
15. marec
P. Fridolín z Nitry, v Bratislave 1790
P. Archangel Wild z Bratislavy, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1996: Brat Archangel Viktor Wild sa narodil v Bratislave – Rači 12.7. 1921, do noviciátu vstúpil 2.8.1942. Časné sľuby zložil 2.8.1943 a vecné 3.8.1946. Za kňaza bol vysvätený 15.5.1947. Po 4.5.1950 bol internovaný a neskôr narukoval do PTP. Do pastorácie sa dostal až po dubčekovskej jari. Pôsobil aj na Morave v Olomouckej arcidiecéze ako farár vo Fryštáku. Po návrate na Slovensko pôsobil ako farár v Pezinku – Grinave. Prejavoval lásku a sympatie k mladej generácii bratov z tajnej formácie v 70-80 tych rokoch bez ohľadu na osobu. Nebál sa byt odlišným od tých, čo len kritizujú a práve vtedy prejaviť lásku slovom i príkladom.
16. marec
P. Ján Pavol z Banskej Štiavnice, v Tate 1793
P. Ján Krstiteľ Pšenčík, aet. ph. 42 R. 20, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1907
17. marec
P. Reštitút z Rábu (Gyr), v Bratislave 1827
P. Alojz Horváth z Prieval, aet. ph. 89 R. 72, v Bratislave, poch. na cintoríne v Pezinku 2006: Brat Alojz, Karol Horváth sa narodil 13. januára 1917 v obci Prievaly, (okr. Senica). Pochádzal a bol vychovaný v kresťanskej rodine spolu so siedmimi súrodencami. Po základnej škole odišiel do kapucínskej „Serafínskej školy“ v Bratislave, odkiaľ navštevoval gymnázium. V roku 1933 vstúpil do Rádu a 2.8.1934 zložil prvé sľuby. Nakoľko vo vtedajšej provincii neboli patričné školy na prípravu kňazstva, bol poslaný, aj s ostatnými, do francúzskej parížskej kapucínskej provincie, ktorá mala v tej dobe štúdium filozofie v Holandsku v Brest – Eisden. Štúdium dokončil v Olomouci na Morave. Tam 2.2.1938 zložil vecnú profesiu a 29.6.1940 bol vysvätený na kňaza. Po návrate na Slovensko žil v bratstve v Pezinku, kde ho ako gvardiána v apríli 1950 zastihla „Barbarská noc“. V roku 1952 bol spolu s ďalšími bratmi internovaný v českých Králíkách, odkiaľ bol prepustený v roku 1956. V roku 1961 bol odsúdený na tri roky. Počas uvoľnenia v 1968 bol zaradený do Pezinka ako kaplán pri kapucínskom kostole. V tomto období sa stal vikárom Generálneho komisára. Počas normalizácie pôsobil ako farár v Moste pri Bratislave a v Marianke. Od roku 1989 sa znovu vrátil do pezinského kláštora, kde v rokoch 1997 – 2001 zastával úrad gvardiána. Posledný rok svojho života prežil v bratislavskom bratstve. Zomrel 17.3.2006 po ťažkej chorobe v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Bol vzorom zodpovednosti a húževnatosti. Zodpovedne pristupoval ku svojím rehoľným a kňazským povinnostiam a ležalo mu na srdci dobro bratov a provincie.
18. marec
Fr. Samson z Trebíca, v Bratislave 1814
19. marec
P. Konrád Neoforensis, v Bratislave 1824
P. Bernard Pastírik z Teplicky nad Váhom, aet. ph. 34 R. 10, v Bratislave 1844
P. Roger Tomka z Víglašskej Huty, aet. ph. 63 R. 43, v Osijeku 1872
21. marec
P. Leoncius z Bratislavy, v Bratislave 1732
23. marec
P. Celzus Horváth zo Skalice, gvardián, aet. ph. 67 R. 47, v Pezinku, pochovaný na cintoríne v Pezinku 1910
24. marec
P. Ján Mária z Poysdorfu, v Bratislave 1786
Fr. Hilár Hollek z Pezinka, v Bratislave 1878
25. marec
P. Hilár Hollek z Pezinka. ThLic., aet. ph. 78, R. 55, v Bratislave 1878
P. Matúš Vanček z Vinosadov, aet. ph. 77 R. 55, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 2004
26. marec
P. Elektus, Madar, v Bratislave 1763
P. Bernard z Corleone, v Bratislave 1819
P. Aichard z Viedne, vo Viedni (al. v Bratislave) 1820
P. Larius z Banskej Bystrice, vo Veľkom Varadíne 1826
P. Gašpar Jurášek, bývalý gvardián, aet. ph. 82 R. 69, vo Viedni 1926
27. marec
Fr. Konrád Neoforensis, študent teológie, v Bratislave 1824
28. marec
P. Adolf zo Salzburgu, v Bratislave 1769
Fr. Virgil Kiss z Košútov, laik, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1915
29. marec
P. Áron z Holiča, farský kaplán v Holiči; v Holiči 1808
30. marec
P. Berínus z Schenkenfelden, v Bratislave 1789
31. marec
Fr. Agapít z Bavorska, v Bratislave 1738
P. Metod Janovský z Dolného Badína, aet. ph. 83 R. 63, v Bratislave, poch. na Martinskom cintoríne, (sektor XIII.) v Bratislave 2006: Brat Metod Ján Janovský sa narodil 1.1.1923 v Dolnom Badíne, okres Krupina. Bol druhým dieťaťom z desiatich súrodencov. V roku 1942 vstúpil do noviciátu v Pezinku a 3. 8. 1943 zložil svoje prvé sľuby. V Pezinku študoval filozofiu a v následných teologických štúdiách pokračoval v Bratislave, kde aj zložil vecné sľuby 3.8.1946 a 15.5.1947 bol vysvätený za kňaza v kapucínskom kostole v Bratislave. 3.5.1950 nočným prepadom štátnych orgánov a bezpečnostných zložiek bol brat Metod odvezený do tzv. sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku a zadelený na manuálne práce. 26.4.1961 tajnou políciou zatknutý a 3.8.1961 Krajským súdom v Bratislave odsúdený na deväť rokov väzenia nepodmienečne. V júli 1965 mu bola udelená milosť prezidenta a z väzenia bol prepustený. Od 1.12.1968 ho prijali do pastoračnej služby a menovali ho kaplánom farnosti Najsvätejšej Trojice a za správcu kapucínskeho kostola v Bratislave. Potom do roku 1990 vystriedal viacero farností, ako nebezpečný pre režim. Od roku 1996 do smrti bol spovedníkom v kláštore kapucínov v Bratislave. Brat Metod veľmi horlil za pravosť a identitu kapucínskeho povolania a za autentické ohlasovanie Evanjelia Božiemu ľudu.
3. apríl
P. Inocent z Košíc, v Bratislave 1762
P. Maturín z Bratislavy, v Budíne 1771
P. Novacián z Bratislavy, v Pezinku 1773
4. apríl
P. Eberhard, Maďar, gvardián, v Bratislave 1729
6. apríl
P. Agrikola Palatínsky, v Bratislave 1768
P. Ignác Terušek, aet. ph. 51 R. 32, v Osijeku 1876
7. apríl
P. Vít z Bratislavy, v Bratislave 1799
9. apríl
P. Odorik Szilasy zo Skalice, aet. ph. 53 R. 34, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1895
10. apríl
Fr. Peregrín Nuszko, aet. ph. 64 R. 35, v Tate v Uhorsku 1892
11.apríl
P. Metod Varallensis, aet. ph. 51 R. 31, v Pezinku 1845
12. apríl
P. Ladislav z Trencína aet. ph. 55 R. 31, v Bratislave 1832
13. apríl
P. Adrián z Gmundenu, v Bratislave 1806
P. Peregrín zo Žiliny, aet. ph. 27 R. 10, v Pezinku 1841
P. Leo Csepka, Maďar, ThLic. aet. ph. 70 r. 49, v Tate 1873: Brat Leo, Martin Cepka sa narodil 13. novembra 1803 v Chropove, okr. Skalica. Študoval v Skalici, Vacove a Gyöngyösi. Vstúpil do Rádu a dostal meno Leo. Teológiu študoval v Budíne. 19. 4. 1828 zložil vecné sľuby a 27. 8. 1828 bol vysvätený na kňaza. Štúdium teológie dokončil v ratislave. Bol profesorom filozofie, biblika, morálnej teológie a zaoberal sa slovanskou filológiou. Ako gvardián pôsobil v Bratislave, vo Viedni, v Pezinku a v Tate. Napriek tomu, že mu štátne i rehoľné úrady uvádzali politickú uhorskú, resp. maďarskú národnosť bol silným slovenským národovcom. Jeho život bol zasvätený službe mladým a národu. Keď r. 1848 stíhali L. Štúra, s ktorým sa priatelil, musel aj on z Bratislavy ujsť a ukryť sa v kláštore v Scheibbsi v Rakúsku. Tam bol v rokoch 1849 – 50 profesorom teológie. Učil aj Františka Vítazoslava Sasinka. Bol publikačne činný v slovenských periodikách, hojne podporoval Maticu slovenskú, ktorej bol členom a bol patrónom slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Patril medzi popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia.
15. apríl
P. Mikuláš z Budína, aet. ph. 44 R. 21, v Bratislave 1833
16. apríl
P. Dalmácius zo Žiliny, v Móre 1785
P. Onezimus z Bratislavy, v Móre 1789
19. apríl
P. Sindulfus z Topoľčian, v Bratislave 1796
Fr. Virgil z Bavorska, laik, aet. ph. 60 R. 18, v Bratislave 1856
20. apríl
P. Šimon Lischaviensis, v Pezinku 1791
22. apríl
P. Rogát z Pasova, v Bratislave 1730
P. Peter Pavol z Petronell – Carnuntum, v Bratislave 1824
P. Hermenegild Rada, zo Žiliny v Uhorsku, aet. ph. 67 R. 49, v Máriabesny 1881
Fr. Peregrín Bošmanský z Častej, poch. na cintoríne, v Častej 1966
23. apríl
P. František Jozef z Viedne, v Bratislave 1758
P. Eliáš Padalík, v Budapešti 1901
25. apríl
Fr. Izidor, Cech, kveštár v pezinskom kláštore, zomrel počas kveštu; poch. u františkánov v Trnave 1761
Fr. Lazar Graecensis, laik, v Bratislave 1772
P. Placidus z Komárna, v Máriabesny 1796
P. Lazar z Dolian, (niekdajší Ompitál), v Budíne 1815
26. apríl
P. Ján Pavol Škutil zo Skalice, v Boonton, NY, USA 1933: Brat Ján Pavol, František Škutil sa narodil 2. júna 1872 v Skalici. Po absolvovaní filozofických a teologických štúdií bol vysvätený na kňaza. Pôsobil v Pezinku. R. 1906 sa vysťahoval do USA. Usadil sa v mestečku Boonton, neďaleko New Yorku, kde založil a vybudoval farnosť sv. Cyrila a Metoda. Podporoval dobročinné podujatia Slovákov v Amerike i vo vlasti. Šíril a zakladal výchovné náboženské spolky pre deti a mládež žijúce mimo rodiny. Bol literárne činný ako spisovateľ pre deti a mládež i ako publicista. Bol jedným z popredných organizátorov duchovného a kultúrneho života Slovákov v Amerike.
27. apríl
P. Laurián Noller zo Šoprona, exprovinciál, v Bratislave 1808
P Raynerius Bernard Horsting z Aarnheimu v Holandsku, v Bratislave, poch. na Martinskom cintoríne, (sektor XIII) v Bratislave 1949
28. apríl
P. Romuald Oenipontanus, v Bratislave 1752
P. Gerváz Šoška zo Žiliny, aet ph. 71 R. 59, v Pezinku 1865
29. apríl
P. Cyril Závadský zo Žiliny, gvardián aet. ph. 56 R. 38, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1867
30. apríl
Fr. Gerhard z Viedne, klerik, v Bratislave 1747
P. Celestín z Taty, v Pezinku 1825
2. máj
Fr. Konštanc zo Salzburgu, laik, v Bratislave 1759
P. Vojtech z Veľkých Levár,v Móre 1810
P. Ladislav Rajner z Pezinka, v Bratislave, poch. na cintoríne v Pezinku 2000
4. máj
P. Paschalis z Lozorna, v Bratislave 1772
P. Anaklét zo Skalice, aet. ph. 43 R. 22, v Mantove 1859
P. Barnabáš Orbán z Taty, aet. ph. 65 R. 44, v Bratislave 1864
P. Polykarp Snobal, aet. ph. 83 R. 65, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1927
5. máj
P. Benedikt Piaček z Borinky, ph. 65 R. 44, v Pezinku 1863
Fr. Reparát z Linca, aet. ph. 81 R. 50, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1913
6. máj
P. Cecil, Slovák, v Bratislave 1768
P. Maximus z Kremsa, v Bratislave 1772
Fr. Tobiáš z Tyrolska, laik, v Bratislave 1789
7. máj
P. Jozef Polák z Oreského pri Radošovciach, aet. ph. 77 R. 60, v Belušských Slatinách, poch. na cintoríne v Oreskom 1952
8. máj
P. Markvard, Slovák, v Pezinku 1779
P. Hermolaus z Bratislavy, v Bratislave 1794
Fr. Valerián Dörflensis, v Pezinku 1835
9. máj
P. Sostenes Taczensis, v Bratislave 1795
10. máj
P. Ursinus z Troppau, v Bratislave 1794
P. Adrián Klinko z Ivanky pri Nitre, Madar, exprovinciál, aet. ph. 64 R. 45, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1873: Brat Adrián, Štefan Klinko sa narodil 29. októbra 1809 v Ivanke pri Nitre na dnešnom Slovensku. Do kapucínskeho rádu vstúpil r. 1828. Roku 1833 bol vysvätený na kňaza. Roku 1842 sa stal rektorom kapucínskeho teologického učilišťa v Bratislave a od roku 1854 tu bol aj slovenským kazateľom. V roku 1854 bol na provinciálnej kapitule v Bratislave zvolený za provinciála Rakúsko – Uhorskej provincie. Hoci bol najvyšším predstaveným spomínanej provincie, nezabúdal na svoj slovenský pôvod aj keď sa musel hlásiť k politickej uhorskej národnosti. Bol veľmi činným provinciálom, tiež literárne. Pod jeho vedením vykonali kapucíni nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku veľa záslužnej práce na poli sociálnom, kultúrnom i osvetovom. Od roku 1870 žil na odpočinku v Pezinku, kde odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.
11. máj
P. Edmund Tobiasch zo Znojma, Moravan, aet. ph. 60 R. 39, v Bratislave, poch. na
Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1889
12. máj
P. Beánus z Viedne, v Bratislave 1771
Fr. Štefan Franko, 54 rokov, z toho 27 v ráde, †2017, pochovaný na cintoríne vo Valaskej Belej. Narodil sa v Bojniciach 9. 1. 1963. Do rádu vstúpil 7. 9. 1990 a večnú profesiu zložil 20. 8. 1994. Obetavo a zodpovedne slúžil ako kostolník v kapucínskom kostole v Bratislave.
13. máj
Fr. Florid z Budína, laik, v Bratislave 1737
P. Hilár Párik z Bratislavy, v Timmins, Ontario, Kanada, poch. v Montreali – Pointe – aux
Trembles, Kanada 1977: Brat Karol – Hilár, Štefan Párik sa narodil 28. augusta 1918 v Bratislave. Po stredoškolských štúdiách vstúpil v Pezinku do Rádu a prijal meno Hilár. Teológiu študoval v Bratislave, pokračoval v Paríži a dokončil na Slovensku. Kňazskú vysviacku prijal r. 1943. Pôsobil v Bratislave. Najdramatickejšou udalosťou jeho života bola noc zo 17. na 18. 4. 1947, keď mu pripadla úloha zaopatriť a na šibenicu sprevádzal odsúdeného prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Z väznice vyniesol známy Posledný odkaz Dr. Jozefa Tisa slovenskému národu. Za tento čin mu hrozilo zatknutie, preto v máji 1947 ilegálne opustil Slovensko. Spočiatku sa zdržiaval v Paríži a v Ríme. R. 1948 odišiel na misie na Arabský polostrov. V polovici 50. rokov bol zo zdravotných dôvodov premiestnený do kanadského Timmins. Tam si zmenil pôvodné rehoľné meno Hilár na Karol. Pôsobil v sociálnej sfére pre prisťahovalcov, ako pedagóg a publicista a ako umelec – maliar. Udržoval živé kontakty so slovenskými krajanmi v Kanade.
14. máj
Fr. Ursicín, Slezan, laik, v Pezinku 1771
P. Vojtech Rajner z Pezinka, v Bratislave, poch. na cintoríne v Pezinku 1999: Brat Vojtech, Rudolf Rajner sa narodil 9. decembra 1919 v Pezinku. Po maturite na bratislavskom gymnáziu v roku 1938 vstúpil do noviciátu. Vecné sľuby zložil v Olomouci v r. 1942. V r. 1944 sa stal gvardiánom v Bratislave. Po „barbarskej noci“ 14. 4. 1950 bol jedným zo štyroch kapucínov, ktorých štátna bezpečnosť ponechala v kláštore kvôli službám v kostole. Prenasledovanie prišlo neskôr: r. 1952 nastúpil na trojročné „sústredenie“ v Králikách (Česká republika), po ňom pracoval päť rokov ako robotník v Bratislave. R. 1961 ho zatkli a odsúdili na štrnásť rokov väzenia. R. 1968 bol ako posledný rehoľník pustený na slobodu. Súhlas ku kňazskej pastorácii dostal až o 11 rokov neskôr. V r. 1989 sa medzi prvými kapucínmi začlenil do riadneho rehoľného života. Po určitom čaše mu podlomené zdravie nedovoľovalo slúžiť sv. omše verejne. Bol však horlivým spovedníkom. V tejto službe pokračoval aj vtedy, keď bol už pripútaný na invalidný vozík. Zomrel pri slúžení sv. omše.
15. máj
Fr. Remíg Wurka z Pezinka, vo Viedni 1905
16. máj
P. Eleazar Nell z Veľkého Karlovca, (Carei – Nagykároly – RO), exprovinciál, v Bratislave 1800
17. máj
P. Fruktuóz z Traismauern, v Bratislave 1770
P. Liberát Vejerensis, v Bratislave 1772
Fr. Albert z Viedne, laik, v Bratislave 1806
P. Paschalis Závadský zo Žiliny, aet. ph. 59 R. 39, v Osijeku 1860
18. máj
P. Sekundián z Eisenstadtu, (Kismárton – A), v Bratislave 1758
Fr. Nazárius z Tyrolska, laik, v Bratislave 1771
Fr. Valerián, laik, aet. ph. 26 R. 6, v Pezinku 1835
P. Pacifik Albrecht Solnensis, Madar, aet. ph. 46 rel. 27, v Tate 1875
19. máj
Fr. Kvirín, Rakúšan, laik, v Bratislave 1798
20. máj
Fr. Damián Fule z Tomášova, v Osijeku 1917
24. máj
P. Maurinus z Bratislavy, Jubil., v Bratislave 1803
26. máj
P. Septimus zo Senca, v Pezinku 1820
P. Eleazar Chvála zo Studienky, aet. ph. 81 R. 59, v Budapešti 1891
28. máj
P. Teofríd z Kremsa, v Pezinku 1788
29. máj
P. Makárius z Waidhofen a. Th., v Bratislave 1771
P. Kazimír z Viedne, v Bratislave 1748
30. máj
P. Bartolomej z Galanty, vo Velkom Varadíne 1796
P. Marcelián, Cech, aet. ph. 49 R. 23, v Bratislave 1851
31. máj
P. Zozimus z Dlhých Strážov, v Móre 1803
P. Melichar z Maduníc, gvardián, ph. 42 R. 23, v Tate 1841
Fr. Lukáš Kraus z Pezinka, klerik, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1960
1. jún
Fr. Gorgon Gajdoš z Velkej Mane, v Báci, pochovaný v Báci 1960
2. jún
P. Nestor z Neusiedl a. See, (Nezsider –A), v Bratislave 1820
4. jún
P. Largus z Banskej Bystrice vo Veľkom Varadíne 1826
Fr. Emilián Hornyanszky z Nitry, laik, Madar, aet. ph. 68 R. 46, vo Viedenskom Novom Meste 1884
5. jún
P. Jób z Pezinka, v Bratislave 1784
6. jún
P. Marián z Pezinka, aet. ph. 69 R. 50, v Osijeku 1856
7. jún
Fr. Homobonus Farkaš, aet . ph. 56 R. 38, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1926
8. jún
P. Natanael Scharsensis, v Bratislave 1747
11. jún
P. Martin z Bratislavy, v Budíne 1833
12. jún
P. Jakub z Viedne, v Bratislave 1752
13. jún
Fr. Demeter z Hornstein, klerik, v Bratislave 1730
15. jún
P. Peter Krstiteľ z Bratislavy, v Móre 1819
P. Severus Köptsensis, v Bratislave 1820
16. jún
P. Alojz Tropler z Bratislavy, gvardián, aet. ph. 69 R. 53, v Bratislave 1869
18. jún
P. Michal Angelus, Madar, v Bratislave 1772
Fr. Hieronym Príkaský zo Skalice, študent filozofie, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1894
19. jún
P. Chryzogón z Modry, v Bratislave 1785
20. jún
P. Korbinián z Hernlein, v Bratislave 1770
22. jún
P. Ján Nepomucký, Cech, v Pezinku 1762
Fr. Ondrej Radványi z Hrabušíc, aet. ph. 55 Rel. 29, v Bratislave, poch. na Ondrejskom
cintoríne v Bratislave 1940
23. jún
Fr. Pius Radic z Taty, laik, aet ph. 82 R. 57, vo Viedenskom Novom Meste 1865
24. jún
P. Felix Anton z Bratislavy, v Tate 1794
29. jún
P. Gabriel z Bratislavy, v Bratislave 1810
P. Dionýz Kraupa z Pezinka, aet. ph. 32 R. 16, v Pezinku 1897
30. jún
P. Sekundus z Pezinka, v Bratislave 1784
6. júl
P. Damián z Féllu, Madar, aet. ph. 73 R. 55, v Bratislave 1858
P. Bernardín zo Skalice, gvardián, aet. ph. 52 R. 36, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1931
7. júl
P. Archelaus z Poysdorfu, v Bratislave 1772
8. júl
Fr. Donát z Viedne, laik, v Bratislave 1732
P. Augustín z Badenu, v Bratislave 1805
P. Jakub Steiger z Linca, Rakúšan, aet. ph. 33 R. 15, v Bratislave 1875
P. Pavol Vavrík z Bratislavy, poch. na cintoríne v Pezinku 1994
9. júl
P. Ján Krstitel z Banskej Štiavnice, aet. ph. 79 R. 55, vo Viedni 1856
10. júl
P. Inocent z Taty, aet. ph. 62 R. 44, v Bratislave 1870
P. Vojtech Pešava, pochovaný v Skalici 1904
11. júl
P. Fruktuóz z Rajca, aet. ph. 33 R. 10, v Bratislave 1831
P. Adrián Mózer z Budaörs, Madar, v Králíkach (CZ), poch. v krypte kostola v Králíkach 1952
P. Ján Chryzostom Kľúčnik zo Skalice, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1956
13. júl
P. Leoncius z Bratislavy, v Bratislave 1743
P. Protáz Lanczenthalensis, v Bratislave 1771
Fr. Koloman Köpesiensis, laik, v Bratislave 1794
14. júl
Fr. Alexius, Cech, laik, v Bratislave 1773
16. júl
P. Inocent z Budína, v Bratislave 1772
P. Celestín Stamph., v Bratislave 1802
17. júl
Servícius zo Závodu, v Koválove, poch. v Koválove 1806
18. júl
Fr. Bernard z Ringersheimu, laik, v Pezinku 1809
19. júl
P. Florencián z Tyrolska, v Bratislave 1764
20. júl
Fr. Rochus Gere z Mostu pri Bratislave, vo Viedni 1886
21. júl
P. Masseo z Kremsa, v Holíči 1777
22. júl
P. Klement z Modry, v Bratislave 1735
P. Mellitus z Gmundenu, v Bratislave 1755
23. júl
P. Augustín Dantner z Bratislavy, aet. ph. 76 r. 60, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1882
Fr. Sabín Reha z Bratislavy, v Báči, poch. v Báči 1960
25. júl
P. Kájus z Bratislavy, v Bratislave 1784
27. júl
Fr. Otokar Majtán zo Žiliny, v Osijeku 1894
28. júl
P. Hierotej, Slovák, v Pezinku 1747
Fr. Mansvét z Viedne, laik, v Bratislave 1765
P. Salvátor z Viedenského Nového Mesta, v Bratislave 1789
29. júl
P. Lucinián, Slovák, zomrel pri kvešte, pochovaný vo farskom kostole v Senici 1753
P. Zenobius zo Skalice, v Hatvane 1784
30. júl
Fr. Krišpín Hrnek z Chropova, vo Viedni 1871
31. júl
Fr. Alojz z Tyrolska, laik, aet. ph. 55 R. 29, v Pezinku 1829
Fr. Krišpín Hrnek, Madar, aet. ph. 28 R. 8, vo Viedni 1871
2. august
P. Benignus z Bratislavy, v Tate 1825
4. august
Fr. Ján Chryzostom z Bratislavy, diakon, v Bratislave 1835
5. august
P. Kleofáš z Bratislavy, v Bratislave 1792
Fr. Pankrác, Moravan, laik, v Pezinku, pochovaný v Malom Bieli, (Németbél – SK) 1795
7. august
Fr. Alexander Garay z Komárna, v Máriabesny 1912
8. august
P. Elizeus z Viedne, v Bratislave 1796
9. august
Fr. Barlaam Huljak z Rajca, vo Viedni 1888
10. august
P. Nikander z Budína, v Bratislave 1754
P. Alexius z Komárna, v Bratislave 1791
11. august
P. Ján Adamus z Modry, v Pezinku 1802
15. august
P. Laurián Lembacensis, v Bratislave 1755
Fr. Leonard z Péterváradu (SCG), aet. ph. 58 R. 28, v Bratislave 1849
P. Angelus Senáši z Novej Vsi nad Žitavou, poch. na cintoríne v Pezinku 1991
17. august
Fr. Juniper Mantaanensis, v Bratislave 1807
18. august
P. Zefirín z Trnavy, v Bratislave 1777
19. august
Fr. Timotej zo Salzburgu, klerik, v Bratislave 1731
P. Mikuláš Junek zo Žiliny, aet. ph. 42 R. 25, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1906
20. august
P. Expeditus z Pasova, v Bratislave 1809
21. august
P. Bernardín z Pezinka, aet. ph. 48 R. 24, vo Veľkom Varadíne 1853
Fr. Bernard Rajak z Bátorových Kosíh, aet. ph. 62 R. 32, vo Veľkom Varadíne 1880
22. august
P. Hieronym Pernecký z Kuklova, v Osijeku 1882
23. august
Fr. Urban z Bratislavy, laik, aet. ph. 59 R. 36, v Tate 1839
24. august
P. Roman z Ybbsa, v Bratislave 1757
P. Hartman z Handlovej, v Pezinku 1826
25. august
P. Béda zo Steyra, v Bratislave 1741
27. august
Fr. Inocent z Vörösváru, laik, v Pezinku 1800
P. Augustín Filipovič z Jarnej, v Strečne, poch. na cintoríne v Pezinku 1995: Brat Augustín, Andrej Filipovič sa narodil 2. júla 1923 v obci Jarná, dnes súčasť Cífera, okres Trnava. Do Rádu vstúpil r. 1947. Vecné sľuby zložil 8. 12. 1958. Na kňaza bol vysvätený na Štedrý deň r. 1970. Počas komunistickej totality vystriedal viacero civilných zamestnaní v Bratislave. Pracoval aj na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Tam vyvíjal intenzívnu pastoracnú cinnost medzi vysokoškolskou mládežou. 8. 7. 1990 sa stal prvým gvardiánom novozriadenej kapucínskej komunity v Žiline. Popritom vykonával aj pastoračnú činnosť v nedalekej Bitarovej. V priestoroch bývalej materskej školy v areáli Sirotára v Žiline zriadil sociálno – pastoračné centrum Fidélio. V Žiline založil aj Kolpingovu rodinu. Zomrel počas ťažkej autonehody pri Strečne.
29. august
P. Silvester z Kruchfthenien, v Bratislave 1823
30. august
Fr. Klement z Prahy, laik, v Pezinku 1784
Fr. Bernardín z Tyrolska, v Pezinku 1787
1. september
Matej Kláštorský, v Bratislave, poch. v kláštornej záhrade v Bratislave 1777
2. september
P. Nikodém Burensis, študent filozofie, v Pezinku 1778
3. september
P. Nikázius Haslinger z Linca, Rakúšan, aet. ph. 35 rel. 15, v Bratislave 1877
4. september
P. Kassián Szedlák z uhorského Pezinka, aet. ph. 79 R. 63, vo Veľkom Varadíne 1892 P. Hubert Müller z Plaveckého Petra, v Bratislave, poch. na Martinskom cintoríne, (sektor XXVII) v Bratislave 2000: Brat Hubert sa narodil 21.1.1924 v Plaveckom Petri. Po štúdiách na lesníckej škole v Banskej Štiavnici pracoval ako robotník, oženil sa v (1959) a mal dve dcéry Evu a Máriu. Žena ho opustila a neskôr ovdovel. Medzitým sa začal zaujímať o rehoľné povolanie a 4.10.1971 vstúpil do tajného noviciátu, 4.10.1972 zložil časné a 4.101978 vecné sľuby. V Poľsku bol 11.11.1978 tajne vysvätený za kňaza. Po páde komunizmu sa stal nemocnicným kaplánom v Podunajských Biskupiciach u sestier sv. Kríža, zastával aj funkciu definítora. Bol veselej povahy a mal dar podchytiť vo viere tápajúcich a vrátit ich na cestu viery a do Cirkvi. Na sklonku života veľa trpel chorobami, na ktoré podľahol na spomienku sv. Rozálie z Viterba.
7. september
Fr. Korbinián z Linca, klerik, v Bratislave 1729
Fr. Tobiáš z Castej, laik, aet. ph. 63 R. 44, v Scheibbsi 1844
8. september
Fr. Amadeus Pucho z Nových Zámkov, v Tate 1902
9. september
P. František Anton z Hainburgu, v Pezinku 1781
P. Marek Jokensis, v Bratislave 1783
P. Barlaam Hulják, Madar, aet. ph. 84 R. 67, vo Viedni 1888
11. september
Fr. Archangel zo Schwechatu, laik, v Bratislave 1814
12. september
P. Justinián z Eserdingu, v Bratislave 1735
Fr. Anton, Flám, laik, v Bratislave 1823
Fr. Leopold, Moravan, laik, aet. ph. 51 R. 28, v Bratislave 1830
14. september
P. Silver zo Salzburgu, v Bratislave 1751
15. september
Fr. Imrich z Veľkého Biela, (Magyarbél – SK), vo Veľkom Varadíne 1792
16. september
P. Nivard z Bratislavy,v Gyri, pochovaný u františkánov v Gyri 1774
18. september
Fr. Polykarp Renger zo Skalice, študent filozofie, aet. ph. 18 R. 2, v Skalici 1849
19. september
Fr. Emil, Moravan, laik, v Bratislave 1766
20. september
Fr. Rochus zo Steiningen, laik, v Pezinku 1783
21. september
P. Palmác Novovilanský, v Bratislave 1761
P. Anastáz z Tvrdošoviec, v Pezinku 1820
22. september
P. Salvín z Tábora, v Bratislave 1780
P. Justus, aet. ph. 89 R. 70, v Bratislave 1830
23. september
P. Pacifik z Viedne, v Pezinku 1746
P. Optacián z Ginsenu ,v Bratislave 1775
24. september
Fr. Krescens Uhorský, laik, v Bratislave 1758
P. Beno z Badendorfu, v Bratislave 1798
P. Prokop z Lomnice, aet. ph. 45 R. 23, v Gmundene 1847
P. Gracián Szabó z Veľkých Ulian, aet. ph. 77 R. 57, v Scheibbsi 1863
26. september
P. Rajmund z Ulian, aet. ph. 56 R. 39, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1869
27. september
P. Jeremiáš, Slovák, v Bratislave 1752
P. Jozef Foglár z Taty, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1890
30. september
P. Odilo z Kremnice, vo Welse 1780
P. Apolinár zo Sv. Jura, v Tate 1792
P. Valér z Bratislavy, v Linci 1803
Fr. Dismas z Bratislavy, laik v Bratislave 1810
1. október
P. Klétus z Linca, v Bratislave 1791
P. Maximilián Speidl z Bratislavy, aet. ph. 65 R. 47, vo Viedni 1863
6. október
Fr. Sebald z Linca, laik, v Bratislave 1754
Fr. Urban Thier z Bratislavy, v Gmundene 1912
7. október
P. Gerard, Slovák, v Bratislave 1754
P. Apolinár Longoloysensis, v Pezinku 1771
8. október
Fr. Albán zo Schwechatu, laik, v Bratislave 1797
9. október
P. Livinus z Castej, administrátor farnosti v Dubovej 1807
P. Aurel z Wappoltenreich, aet. ph. 34 R. 10, v Bratislave 1861
Fr. Ivan, Cech, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1935
10. október
Fr. Emerám z Weiren, laik, v Bratislave 1736
P. Metod z Bratislavy, v Pezinku 1787
12. október
P. Tomáš Bielik, vikár, býv. gvardián, aet. ph. 73 R. 54, v Budapešti 1923
13. október
Fr. Alexius z Rišnoviec, laik, v Bratislave 1822
14. október
Fr. Hyacint Koštial z Rybian, poch. v Rybanoch 1981
16. október
P. Romuald z Pápy, v Bratislave 1809
18. október
Fr. Hyacint z Pezinka, Cech, v Bratislave 1795
Fr. Saturnin Belik, aet. ph. 45 R. 30, vo Veľkom Varadíne 1891
19. október
P. Amand z Budína, v Bratislave 1778
P. Róbert Kniczky, Madar, aet. ph. 43 R. 26, v Máriabesny 1889
Fr. Július Nipling zo Zsambéku, v Bratislave 1915
P. Agatho Hollý, aet. ph. 49 R. 31, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1926
20. október
P. Filip Néri z Bratislavy, v Mödlingu 1774
P. Vivián z Rábu, (Gy\r – H), v Bratislave 1784
P. Sennen z Bratislavy, v Tate 1795
P. Cézar z Grinavy, v Osijeku 1808
21. október
P. František Mária z Bratislavy, v Bratislave 1799
P. Albert z Kremsa, v Pezinku 1800
23. október
P. Ábel z Kremnice, aet. ph. 44 R. 25, v Bratislave 1841
26. október
P. Jakub z Veľkých Ulian, aet. ph 77 R. 54, v Bratislave 1853
28. október
P. Vavrinec z Viedne, v Pezinku, odvezený „in Rubra Arce“, poch. vo Viedni 1800
30. október
P. Vojtech z Trnavy, aet. ph. 53 R. 31, vo Viedenskom Novom Meste 1837
Fr. Gregor z Klagenfurtu, aet. ph. 47 R. 29, v Bratislave 1860
3. november
P. Kvído z Pezinka v Bratislave 1794
P. Václav Prileszky z Podvlku, (Podwilk na Orave – PL), aet. ph. 85 R. 57, v Máriabesny 1874
4. november
P. Prokop Pospíšil, kaplán u Pálffyovcov na hrade Červený Kameň pri Častej, okr. Pezinok, aet. ph. 75 R. 55, hrad Červený Kameň 1914
Fr. Demeter Molnár z Mostovej, v Budapešti 1895
5. november
P. Frederik z Viedne, v Bratislave 1717
Fr. Akkurs z Pätkostolia, (Pécs – H), v Bratislave 1804
6. november
P. Abundius z Kuklova, v Bratislave 1803
7. november
P. Barlaam Hasprunkensis, v Pezinku 1819
10. november
P. Oktávius z Viedne, v Bratislave 1788
12. november
Fr. Mansvét z Malého Biela, (Németbél – SK), aet. ph. 21 R. 4, v Bratislave 1846
P. Matúš Achberger zo Sv. Jura, v Senci 1875
13. november
P. Deodát z Lakšára, v Pezinku 1796
14. november
Fr. Benedikt z Urbina Jendrassák z Pekelníka, (oravský Pekielnik – PL), v Bratislave, poch.
na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1912
18. november
P. Ursicín zo Steinbruggu v Bratislave 1755
P. Bernard Spiek z Viedenského Nového Mesta, aet. ph. 34 R. 5 v Bratislave 1832
20. november
P. Tacián z Bratislavy v Bratislave 1777
P. Kazimír z Bratislavy v Bratislave 1803
Fr. Žovita z Bratislavy v Bratislave 1803
22. november
P. Donulus z Bratislavy v Bratislave 1783
P. Astérius z Bavorska v Bratislave 1807
Fr. Protáz z Ružomberka vo Veľkom Varadíne 1810
23. november
Fr. Dávid Gerlický z Mostovej, v Máriabesny\ 1886
24. november
P. Ján Chryzostom Handreich, aet. ph. 69 R. 49, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1891
25. november
P. Klarencius zo Skalice, miestny kaplán v Somolanke 1785
26. november
P. Jozef Kalazánsky Jeneskaviensis, v Pezinku 1808
28. november
P. Hermenegild z Pasova, v Bratislave 1745
30. november
P. Honestus z Linca, v Bratislave 1735
1. december
P. Chryzológ zo Šterús, vo Viedni – meste 1792
4. december
P. Teofil, Slovák, v Bratislave 1744
P. Maxencius, Cech, v Pezinku 1774
P. Ferdinand Mária z Komárna, v Mosonmagyaróvári 1783
5. december
Fr. Matúš Wingelbauer, klerik, aet. ph. 20 R. 2, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1880
6. december
P. Albert Litzenmayer z Bratislavy, vikár, aet. ph. 65 R. 43, v Bratislave, poch. na Ondrejskom cintoríne v Bratislave 1891
7. december
P. Olympius Aschaviensis, v Bratislave 1752
Fr. Remíg Kokeš, Cech, pochovaný na cintoríne v Pezinku 1964
P. Michal Pätoprstý z Viničného, pochovaný vo Viničnom 1985: Brat Michal, Matej Pätoprstý sa narodil 21. decembra 1910 vo Viničnom pri Pezinku. Po ukoncení gymnázia vyštudoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Promoval v decembri 1936. Od marca 1939 vykonával povolanie sudcu v Bratislave. V rokoch 1952 – 58 bol vo väzbe v Ruzyni, v uránových baniach v Jáchymove a v Mírove. Od roku 1968 sa mohol vrátiť k právnickému povolaniu. Do Rádu vstúpil tajne. Vecné sľuby zložil pravdepodobne v roku 1978, alebo 1979. Krátko nato bol v Poľsku vysvätený na kňaza. V dobách komunistického útlaku pracoval na duchovnej obrode národa svojím literárnym, hlavne prekladateľským dielom. Do slovenčiny preložil množstvo diel z teologickej i odbornej literatúry
a tiež z diel z františkánskej spirituality. Preložil taktiež mnohé životopisy svätých. 8. december P. Nemezián z Tyrolska, v Bratislave 1814
9. december
Fr. Celestín, Moravan, laik, v Bratislave 1722
P. Ján Podhájsky z Ražnan, v Bratislave, poch. na Martinskom cintoríne v Bratislave (sektor XIII) 1998: Brat Ján Podhájsky sa narodil 28.8.1937 v obci Ražnany. Po štúdiu medicíny sa stal najprv zubným lekárom. Po štúdiu teológie v diecéznom seminári sa stal kňazom 11.6.1978 a ten istý deň sa uvádza ako jeho tajný vstup do noviciátu kapucínov. Časné sľuby zložil 27.1.1982 a vecné 26.1. 1985. Podporoval finančne tajné štúdiá podzemnej Cirkvi. Pôsobil ako farár v Tisovci až do r.1981, kedy zo zdravotných dôvodov odišiel do kláštora v Pezinku. Spolu s františkánom, P. Fidélom Jurčovičom v roku 1995 pripravil oficiálne znenie Reguly sv. Františka pre všetky tri rádové vetvy na Slovensku. Bol to významný skutok pre život všetkých Menších bratov na Slovensku. Taktiež spolu so sestrami kapucínkami zostavil slovenské direktórium pre kapucínov a klarisky kapucínky. Vynikal ako dobrý kazateľ, ale na sklonku života dokázal v tichosti trpieť a modliť sa. Posledné roky života prežil sužovaný.
10. december
P. Marsilius zo Spiša, vo Veľkom Varadíne 1788
P. Cyril Kozár zo Sv. Beňadika, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1987
13. december
P. Honestus z Lipnice, vo Velkom Varadíne 1792
P. Kandidus Solnensis, aet. ph. 33 R. 13, v Móre 1840
P. Gaudencius Paraszt z Bratislavy, v Tate 1898
Fr. Teobald Schlägel z Galanty, v Móre 1914
P. Šebastián Jaďuď zo Seliec, exprovinciál v Pezinku, poch. na cintoríne, v Pezinku 1998: Brat Šebastián, Peter Jaďuď sa narodil 11. októbra 1923 v obci Selce, okr. Krupina. Po ukončení gymnázia, ktoré absolvoval v Bratislave vstúpil 2. 8. 1942 do Rádu. Vecné sľuby zložil 3. 8. 1946. Kňazskú vysviacku prijal 15. 5. 1947. V rokoch 1949 – 1950 vyučoval dogmatickú teológiu na reholnej teologickej škole. Po Barbarskej noci 3. 5. 1950 bol internovaný v koncentračných táboroch vo Svätom Beňadiku, v Malackách, Podolínci a v Oseku u Duchcova. Od 8. 12. 1950 do 5. 5. 1954 bol v PTP odkiaľ prešiel do civilného zamestnania. Od r. 1954 tajne organizoval teologické štúdium pre kapucínskych, neskôr aj pre nerehoľných klerikov. V ilegalite pripravil asi 50 kňazov, ktorých potom vysvätili v Poľsku. V tomto období sa venoval aj tajnej príprave rehoľných sestier a členov III. rádu sv. Františka. Pre ťažkú chorobu býval v rokoch 1957 – 61 v charitných domoch v Báči a v Jasove. Dna 15. 7. 1961 ho zatkli a väznili na Pankráci, v Bratislave a vo Valdiciach. Po prepustení na amnestiu 6. 1. 1964 býval v charitných domoch v Rúbani, vo Vrbovom a v Pezinku stále pod prísnym dohľadom Štb. Stál pri zrode Slovenskej provincie menších bratov kapucínov a od r. 1987 do r. 1997 bol provinciálom. Bol príkladom charizmatického kňaza svätého života.
14. december
Fr. Ferdinand Fülöp z Veľkého Biela, v Bratislave, poch. na cintoríne v Pezinku 2003
17. december
P. Odilo z Bratislavy, aet. ph. 79 R. 53, v Linci 1842
P. Anaklét Waltl, aet. ph. 61 R. 41, v Muráni 1927
18. december
Fr. Kleofáš Moguntinus, laik, v Bratislave 1776
P. Cézar z Viedenského Nového Mesta, v Bratislave 1779
Fr. Sebald z Bratislavy, v Táte 1792
P. Redemptus, Slezan, v Bratislave 1795
19. december
P. Cyriak zo Senca vo Velkom Varadíne 1794
P. Ján Riecky z Cerveného Kamena, bývalý viceprovinciál, v Žiari nad Hronom, poch. na Martinskom cintoríne (sektor XIII.) v Bratislave 1998: Brat Ján Mária Vianney Marián Riecky sa narodil 2. februára 1928 v obci Červený Kameň, okres Ilava. 14. augusta 1947 vstúpil do Rádu kapucínov v Bratislave. Začal teologické štúdiá, ktoré musel po dvoch rokoch pod komunistickým nátlakom prerušiť. V civilnom živote si štúdiá doplnil. Vo väzení bol 1. mája 1962 vysvätený za kňaza. Od roku 1968 mohol zastavať farskú pastoračnú službu. Od roku 1981 až do roku 1987 pôsobil ako prvý a jediný viceprovinciál Slovenskej viceprovincie kapucínov. V rokoch 1987 – 1991 bol menovaný za vikára provincie. V rokoch 1990 – 96 žil v kláštore v Holíči, kde pracoval ako farár v Holíci a neskôr v Kopcanoch. V roku 1996 bol menovaný za duchovného správcu kláštora Klarisiek kapucínok v Kopernici. 19. decembra 1998 tu utrpel ťažký úraz, následkom ktorého zomrel v nemocnici v Žiari nad Hronom.
20. december
P. Udalrik Prisacensis, v Bratislave 1762
21. december
P. Dávid Laureacensis, v Bratislave 1795
22. december
P. Rupert z Viedne, v Bratislave 1721
Fr. Bernard z Offidy z Bavorska, laik, v Bratislave 1811
P. Dezider Reindler z Brucku, aet. ph. 89 R. 68, v Bratislave 1836
23. december
P. Reginald z Magyaróváru, v Bratislave 1757
P. Honórius Mihál z Prieval, v Beckove, poch. v Lakšárskej Novej Vsi 2004: Brat Honórius, Ján Mihál sa narodil 19. júla 1917 v Prievaloch – Šandorfe. V roku 1930 odišiel študovať do Prahy, kde vstúpil do kapucínskeho noviciátu. Študoval v Prahe a v Holandsku. Štúdiá ukončil v Olomouci, kde bol vysvätený na kňaza. Ďalšie štúdiá absolvoval v Rakúsku. Pôsobil ako prefekt študentov a ako katechéta v Bratislave. Po Barbarskej noci bol do 25. marca 1952 ponechaný v kláštore. Následne bol internovaný v Králíkách. 19. 5. 1960 bol zatknutý a odsúdený na šesť rokov väzenia vo Valdiciach. V r. 1963 bol prepustený a pracoval ako robotník. Od r. 1966 začal pôsobiť v pastorácii v Nových Zámkoch a neskôr ako správca farnosti v Lakšárskej Novej Vsi až do 27. októbra 1997, keď dostal porážku. Posledné roky života strávil pripútaný na lôžko v charitných domoch v Pezinku a Beckove.
24. december
P. Kamil z Taty, aet. ph. 71 R. 52, v Bratislave 1863
P. Henrich Záhradník, gvardián, aet. ph. 61 R. 53, v Osijeku 1890
26. december
P. Ján z Košíc, v Bratislave 1780
P. Matej z Urminiec, aet. ph. 54 R. 32, v Máriabesny 1847
27. december
P. Agatangel z Prievidze, Slovák, gvardián, v Bodajku 1753
28. december
P. Ildefons zo Skalice, aet. ph. 62 R. 45, vo Viedni 1866
Fr. Tobiáš Mangyis z Ecsegu, Madar, aet. ph. 54 R. 27, v Bratislave 1879
30. december
Fr. Lazar z Viedne, laik, v Bratislave 1794
P. Dávid z Rovného, aet. ph. 49 R. 28, v Pezinku 1835
P. Fidél Supek z Michala nad Žitavou, poch. v Michale nad Žitavou 1984
Na Slovensko prišli prví kapucíni v r. l674 do Pezinku. V roku l676 prišli do Bratislavy a o nejakých osemdesiat rokov neskôr do Holíča, kde boli potom Jozefom II. zlikvidovaní. Do Pezinku prišlo na pozvanie ostrihomského arcibiskupa a na žiadosť nitrianskeho biskupa asi l2 kapucínov. Prišli sem ako protireformačná misia. V tom čase bolo v Pezinku iba 6 katolíckych rodín a fara bola prenesená do Grinavy. kapucíni prišli do gotického farského kostola, ktorý stojí blízko terajšieho kláštora. Až o niekoľko rokov neskôr, v r. l7l9 – l720, si kapucíni vybudovali kostol a kláštor v podobe, akú má dnes. Pôvodný kláštor, ešte predtým ako bývali kapucíni na fare, stál na konci terajšej veľkej kláštornej záhrady. Bol vybudovaný ako veľký obdĺžnikový dom, aký sa vtedy používal na sklad či sýpku. V r. l950, keď likvidovali bratov Kapucínov a ostatné rehole, tam ešte stál. To bol pôvodný kláštor, celkom na spôsob kamaldulských kláštorov. Dole boli izby, kde sa pracovalo, hore na poschodí spávali. V celom dome sa nekúrilo, život tam musel byť veľmi prísny.Po dvoch rokoch prišli kapucíni aj do Bratislavy. Pôsobili v kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici. Je to malá gotická jednoduchá kaplnka, ktorá stojí dodnes.
Skoro v tom istom čase prišli do Pezinku aj Jezuiti, ktorí si tu založili gymnázium. Kapucíni sa venovali zasa kázaniu, misiám, spovedali a spravovali faru. V priebehu 100 rokov Pezinok už bol pekne rekatolizovaný. Po čase sa do farnosti vrátil i farár. V kláštore už bolo najmenej 20 pátrov Kapucínov. Určitý čas tam bola prednášaná aj filozófia a teológia. Pôsobil tu i Viktor Sasinek, ktorého spisy sa zachovali dodnes. Dňa 12. septembra 1683 sa pred Viedňou rozhodlo nie len o osude Uhorska, ale aj celej strednej Európy. Pápež na cisárovu žiadosť vyhlásil tento pamätný deň, keď sa spojeným armádam podarilo zvíťaziť nad tureckou presilou, za sviatok a zasvätiť ho menu Panny Márie, Ochrankyne Uhorska. Správa o víťazstve sa rozšírila na všetky strany. Oči Európy sa upreli na Viedeň, ktorej heroizmus, patetizovaný do barokového meradla, vyvolal hlboký obdiv v celom západnom svete. Viedeň bola akoby zbožštená. Všetko čo pochádzalo z Viedne, začalo mať punc dokonalosti.
Táto veľká premena vtisla Viedni i jej dvoru celkom nový zmysel a príťažlivosť. A bola príčinou, že aj uhorská šľachta zaznamenala zmenu. Miesto starých magnátskych rodín, ktoré v tomto čase vymierajú, nastupovala v tomto storočí nižšia šľachta, ako rodiny Palffy, Apponyi, Illézházy, Esterházy, Erdody a Csáky, ktoré za svoje povýšenie vďačili predovšetkým viedenskej dynastii. Z tejto väčšinou protestantskej šľachty sa vytvorila loyálna dvorná strana. Bol to prenikavý úspech protireformácie, pôsobením ktorej väčšina týchto evanjelických rodov v 17. stor. konvertovala na katolicizmus.
Stopy nedôvery a zdržanlivosti medzi dvorom a uhorskými šľachticmi sa podarilo odstrániť až obratnej politike Márie Terézie, ktorá častými rádmi, vyznamenaniami aj hodnosťami vedela uhorskú šľachtu zlákať do podmanivého ovzdušia Viedenského dvora a z novej generácie vychovať dokonalých barokových gavalierov. Mecenáši cirkevného umenia už teda nie sú v 18. stor len cirkevní hodnostári, ale aj šľachta, ktorá štedrými darmi kláštorom a kostolom napodobňuje príklad viedenskej veľkolepej dvornej kultúry cisársej Viedne, a tak dokazuje svoje náboženské cítenie. Bratislava i potom ostáva hlavným mestom Uhorska. To spôsobilo, že to bola predovšetkým ona, z Uhorských miest najbližšia ríšskemu hlavnému mestu, ktorá ťažila najintenzívnejšie z Viedenskej kultúry. Pravda, jej meradlo bolo menšie a jednoduchšie. Pretože nebola sídelným mestom, iba mestom administratívnych úradov.
Nové španielske rehole, ktoré zaplavili Viedeň a vtlačili jej úplne katolícky ráz, dostali sa do Bratislavy v druhej polovici 17. stor., aby dokončili to, čo sa arcibiskupom a jezuitom ešte celkom nepodarilo. Tak sa tu roku 1672 usadili Milosrdní bratia, ktorých meno vyjadruje ich charitatívne poslanie, a čoskoro po nich roku 1676, tu začali misionársku a kazateľskú činnosť Kapucíni, teda rády, ktoré pôsobili vo Viedni už dávno predtým. Súčasne však prichádzali s nimi do Bratislavy aj tie rehole, ktoré prišli do Viedne len nedávno, od vtedy ako starostlivosť o španielske dedičstvo a túžba po vytvorení svetovej ríše prinútila dvor k novému záujmu o španielských poddaných. Sú to jednak Uršulínky, ktoré prišli do Bratislavy roku 1672, aby sa ujali katolíckej výchovy dievčat, a bieli Španieli alebo Trinitári. Po dĺhšej prestávke, roku 1739 prišli sem aj Alžbetínky, známe svojou samaritánskou činnosťou medzi chudobnými vrstvami mestského obyvateľstva, a roku 1747 sama cisárovná sem uviedla francúzsky školský rád kanonistiek de Notre Dame, čím sa chcela postarať o jemnejšiu výchovu mladých šľachtičiek, dcér uhorských magnátskych poľnohospodárov a bojovníkov.
Ako sme už spomenuli, Uršulínky zdedili roku 1672 kostol, ktorý odobrali evanjelikov pri hradnom múre. Zásluhou grófky Františky Nádasdy, ktorá vstúpila do rádu a priniesla mu značné veno, postavili si mníšky vedľa kostola roku 1677 nový kláštor. Stavba, ktorej základný kameň povätil sám Viedenský biskup Kollonich, bola dokončená roku 1687 a hneď nato sa do nej reholnice nasťahovali. Ostatné rády obsadili veľké pozemky v zeleni pred mestskými záhradami, kde súčasne svojími kostolmi nahradili staré farské kostoly. Na trhovisku medzi Laurinskou a Michalskou bránou si postavili kláštor milosrdní bratia. Stavba, ktorú podporoval barón Ján Maholányi, bola začatá roku 1692, ale dokončená až po 36 rokoch. Blízko nich na Uhoľnom trhu (dnes Župnom námestí) pri Michalskej bráne sa usadili kapucíni a trinitári. Prví obsadili miesto pri Prepoštskej záhrade a tam postavili v rokoch 1708 až 1711 kláštor. Kostol im tu vysvätil roku 1717 nitriansky biskup Erdödy. Tieto stavebné práce im umožnil predovšetkým knieža Imrich Esterházy, ostrihomský primas, ktorý sa zaslúžil aj o stavbu kláštora trinitárov a alžbetiniek.
Trinitári si postavili kostol s kláštorom neďaleko Kapucínov na starom svätomichalskom cintoríne. Základný kameň kostola posvätil roku 1717 biskup Erdödy. Kostol bol postavený priamo na zvyškoch starého farského kostola sv. Michala. Roku 1727 bol dokončený nielen nový kostol, ale aj susedný kláštor, ktorý začali stavať iba roku 1721. Je to miesto bývalej budovy SNR. V 19. stor. dala Bratislavská župa poškodenú budovu kláštora zbúrať a roku 1844 sa stavia na jej mieste župný dom. Vypracovaním projektov bol poverený Ignác Feigler st., ktorý stavbu aj podľa svojich návrhov uskutočnil.
Na takúto veľkolepú cisársku Viedeň boli napojený (azda len vďaka jej obsahovej neúprimnosti a teatrálnosti všetkých jej životných prejavoch) celý rakúsky vidiek, južná Morava, Praha a západné Uhorsko.
Rehole, ktoré zaplavili Viedeň, sa teda pod týmto silným vplyvom začali usidľovať aj v Bratislave.
Kapucíni sem prišli v roku 1676. Priviedol ich panovník Leopold I. Dvorská komora, teda v dnešnom ponímaní ministerstvo hospodárstva a financií Habsburskej monarchie, kúpila na zabezpečenie ich provizórneho pobytu v Bratislave dom na Michalskej ulici, ktorý stál vedľa kaplnky sv. Kataríny. Dvadsiateho piateho novembra 1676, na deň sv. Kataríny, dal Nitriansky biskup Tomáš Pálffy túto kaplnku slávnostne do opatery bratov Kapucínov. Stala sa tak ich prvým kostolom v Bratislave. Tu pôsobili 35 rokov. Medzičasom, keďže nimi obývaný dom na Michalskej ulici sa stal pre stále sa zväčšujúcu komunitu príliš malým, zakúpili aj dom na druhej strane kaplnky.
Kapucíni na Slovensku patrili pod Viedenskú provinciu až do konca 1. svetovej vojny. Po 1. svetovej vojne prišlo k rôznemu triedeniu. Keď po porážke Rakúsko – Uhorska poodchádzali bratia do Maďarska, na Slovensko prišlo pomáhať niekoľko bratov-kňazov z Holandska. Založili serafínsku školu a začali organizovať študentov. Tento stav trval až do roku 1934, kedy boli kapucíni na Slovensku pričlenení k Českej provincii.
Neskôr, za Slovenskej republiky bolo štátom nariadené, aby sa každá provincia osamostatnila. Vizitátor z Ríma, viedenský provinciál, nariadil osamostatnenie a zriadenie noviciátu a teologickej školy pre kapucínov na Slovensku. Zároveň povolal slovenských pátrov, ktorí ešte pôsobili v cudzine a takto začal existovať slovenský komisariát, ktorý bol zriadený ako prvá samostatná cirkevná jednotka. Po prvej svetovej vojne sa česká provincia usilovala o znovupričlenenie kláštorov slovenskej provincie pod jej správu. Ale nakoniec sa to nepodarilo.
Ďalší vizitátor – Belgičan páter Róbert Bentain – zariadil, že kapucíni na Slovensku zostali naďalej ako samostatný slovenský komisariát, ktorého predstaveným bol menovaný on sám. Slovenský komisariát existoval až do roku 1950, kedy sa pátrovi Róbertovi počas likvidácie kláštorov podarilo posledným lietadlom letiacim do Belgicka utiecť. Za svojho nástupcu ustanovil pátra Vojtecha Rajnera. Ten však riadil komisariát už len krátky čas. Po násilnej a úplnej likvidácii kláštorov komunistickou štátnou mocou už len v utajení…
Štyridsaťročné prenasledovanie rehoľníkov na Slovensku začalo pre kapucínov 3. mája 1950. Bratia sa modlili matutínum (sviatok sv. Moniky) o 0.10 hod. v chóruse v Bratislave. Zrazu sa nahrnuli do kostola asi päťdesiati muži v uniformách žandárov i v civile. Chvíľu sa pozerali ako sa modlia a naraz silný muž v civile zakričal: „Dosť! Z nariadenia vlády ste odtiaľto premiestnení.“ V chóruse bolo asi 12 až 15 bratov, v celom dome 30. Ku každému sa pridali dvaja z tých, čo prepadli kláštor a viedli každého do svojej cely. V priebehu dvadsiatich minút si mohli bratia zbaliť do kufríka najnutnejšie veci, zhromaždiť v refektári a nakoniec ich odviedli na dvor do troch autobusov, ktoré tam stáli pripravené. Všade bola tma, ticho, námestie bolo prázdne.
V kláštore nechali len predstaveného a troch bratov. V Pezinku ostali traja kapucíni (Sahulčík, Horváth a Klúčnik). Ostali tam ešte skoro dva roky, potom však aj ich odviedli do tábora v Králikoch (Čechy). Boli deportovaní v marci 1952. Ostatných rozdelili tak, že do dvoch autobusov vzali klerikov a odviezli ich rovno na stavbu priehrady v Púchove (Nosice). Ostatných bratov odviezli do koncentračného tábora vo Sv. Beňadiku. Tam už boli sústredení Františkáni, Verbisti, Piaristi a Lazaristi. Kapucínov umiestnili medzi Františkánov. Každý mal na zemi dva štvorcové metre. Všetci boli natlačení jeden vedľa druhého a bratia si mohli pod hlavu dať len kufrík. Ráno všetkých vyviedli do veľkej záhrady, kde bola zima.
Debatovalo sa, čo bude ďalej. Dali im monterky a chodilo sa pracovať. Tam sa dalo aspoň najesť a bratia Františkáni zohnali aj nejakú salámu. Po štvrtej hodine po obede bolo voľno, všetci sa mohli modliť a zúčastniť sa sv. omše. Kontakt s Bratislavou sa však nepodarilo nadviazať. Potom začalo rozdeľovanie. Niekoľkých bratov transportovali do Malaciek. Malo to byť „preškolenie“, ktoré končilo na fare. Bolo však neúspešné. A tak asi o dva mesiace ich naložili do autobusu a zaviezli do tzv. kárneho tábora v Podolinci. Bolo to 8. septembra 1950. Život v tábore bol ťažký hlavne tým, že spojenie s vonkajškom bolo úplne nemožné.
Vtedy tam bolo asi 100 žandárov a príslušníkov ŠTB a asi 600 rehoľníkov – Jezuiti, Saleziáni, Františkáni, Verbisti, Redemptoristi, Dominikáni, Kapucíni. Život v kláštore – tábore v Podolinci sprevádzali mnohé ťažkosti, strava bola veľmi biedna. Až na druhý rok sa trochu zlepšila, keď dovolili prijímať balíky a návštevy. Tým sa zlepšila aj izolácia väzňov. Pracovalo sa málo a o budúcnosti kolovali rôzne fámy, ako deportácia do Ruska, alebo práca v baniach. Bolo to však len psychologické pôsobenie, ktoré malo navodiť atmosféru strachu, čomu z času na čas napomohli aj žandári, keď niekoho zbili. Po prepustení z tábora v Podolinci v novembri 1951 niektorých bratov povolali do PTP Mimoň. Bol to niekdajší nemecký vojenský tábor – Walhala – pre frontových vojakov, ktorých tu posielali prežiť „pekné“ chvíle s nemeckými dievčatami.
Novicov z kláštora vyhnali a klerici museli ísť pracovať na stavby priehrad. Nasledovala služba v PTP. Bratia slúžili na rozličných miestach Čiech a Slovenska až do konca roku 1953. Tých, čo zostali v Bratislavskom kláštore do roku 1952 odviezli do pracovného tábora Králiky. V roku 1961 prebehol s bratmi osobitný súd. Boli odsúdení na 1 až 14 rokov. Posledný kňaz odchádzal z väzenia v máji 1968: bol to páter Vojtech, ktorý si odsedel 8 rokov. No ovocie utrpenia nedalo na seba dlho čakať. Niektorí bratia – kňazi začali slúžiť v diecézach, vo farnostiach. Iní museli ostať v podzemí, pretože zakrátko nastal čas ďalších 21 rokov perzekúcií, až do roku 1989. Napriek hrozbe väzenia pribudli ďalší noví bratia, ktorí boli tajne vysvätení.
Okrem tradičného pôsobenia na farách a v kostoloch súbežne vznikali malé skupinky, spoločenstvá mladých, chodilo sa na púte, stretávalo sa na bytoch a na chatách, chodilo sa do prírody. Duchovné cvičenia boli často spojené s výletmi do krásnych slovenských hôr či s lyžovačkou. Nebol to len krycí manéver pred komunistickou štátnou bezpečnosťou, bolo to čosi prirodzené, spontánne. Bola v tom veľká súdržnosť s jednoduchým ľudom, nikto vtedy nerozlišoval kňaza, terciára, laika: robotník – kňaz pracoval spolu s robotníkom – neveriacim, rehoľník i otec rodiny jedli pri jednom stole. Kapucín pôsobil ako farár, robotník.
Vidieť tu teda dva výrazné aspekty: na jednej strane chátrajúce kláštory a bratia rozptýlení, trpiaci – často i vo väzení, na druhej strane nové povolania, nový duch priťahovaný práve tou skrytou bolesťou a obetou…
Mimo kláštora počas týchto ťažkých rokov zomreli títo bratia: Jozef Polák – kňaz (1952), Adrián Mózer – kňaz (1952), Krizostom Kľúčnik – kňaz (1956), Lukáš Kraus – klerik (1960), Gordon Gajdoš – brat (1960), Sabín Reha – brat (1960), Michal Hacker – brat (1964), Remíg Kokeš – brat (1966), Hilár Párik – kňaz (1977), Hyacint Košťál – brat (1981), Fidél Supek – kňaz (1984), Cyril Kozár – kňaz (1987), Michal Pätoprstý – kňaz (1988).
V bratislavskom kapucínskom kostole bola 8. januára 1990 po „nežnej revolúcii“ v novembri 1989 menšia slávnosť. Provinciál rehole Šebastián Jaďuď predstavil pri sv. omši mladých kňazov a bratov kapucínov, ktorí sa sem dostali po dlhých rokoch skrývania a čakania. V kázni poznamenal: „Dnes tu slúžia sv. omšu tí, o ktorých ani rodičia dlho nemohli vedieť, čím sú.“ Okrem toho výrazne spomenul, že mu pred tromi rokmi Sv. Otec osobne povedal: „Len robte tak ďalej, robte, čo môžete a dôverujte, že ostatné doplní Pán Boh.“
Cesta k duchovnému otcovstvu a materstvu