Náročné dedičstvo brata Františka

Nie je jednoduché v krátkosti určiť, aké dedičstvo zanechal František z Assisi. Nebolo to jednoduché ani pre neho samého, keď bol prekvapený prosbou niektorých bratov zo Sieny, ktorí – vidiac, ako sa jeho zdravotný stav rýchlo zhoršuje a obávajúc sa, že sestra smrť čoskoro príde – ho požiadali, aby im zanechal „akýsi pamätník svojej vôle, ktorý by mali mať na pamäti a opakovať“ (AsKomp 59: FF 1587). Zaťažený chorobou a zároveň zasiahnutý touto prosbou im daroval krátke trojité napomenutie – požehnanie, ktoré sám nazval Testament, teda dedičstvo:

„Bratia nech sa vždy milujú a rešpektujú navzájom; nech vždy milujú a zachovávajú svätú chudobu, našu pani; nech sú vždy verní a podriadení prelátom a všetkým klerikom svätej Matky Cirkvi.“

O niekoľko mesiacov neskôr, na prahu smrti, svätec tieto tri požiadavky ešte raz potvrdí a rozvinie, keď v Testamente pripomenie tri základné momenty svojho príbehu, ktoré zanecháva ako vzácne dedičstvo svojim bratom: objavenie osobnej identity spojenej s voľbou chudoby ako evanjeliovej cesty, uskutočnené stretnutím s malomocnými a pohľadom na ukrižovaného Krista (Test 1–5: FF 110–111); podriadenosť Cirkvi ako základný spôsob, ako byť vo svete ohlasovateľom pokoja (Test 6–13: FF 112–115); a napokon dar bratov, s ktorými môže vytvoriť evanjeliové bratstvo (Test 14–23: FF 116–121).

Tieto tri témy, ktoré môžeme zoradiť počnúc chudobou, cez bratstvo až po evanjelizáciu vo svete, nám umožňujú rozpoznať najdôležitejšie oblasti, ktoré František sám odovzdal ako vzácne a zároveň náročné dedičstvo svojej kresťanskej existencie.

Chudoba

Aj keď nie je na prvom mieste v zozname, ktorý svätec uviedol v Siene, chudoba je ním postavená na začiatok rozprávania veľkého Testamentu. Práve v nej treba hľadať – treba to povedať – osobnú identitu, ktorú František prijal ako prvotné objavenie a ktorá zostala základnou voľbou celého jeho života. Treba však hneď dodať, že chudoba, ktorú svätec odporúča, musí byť oslobodená od interpretácie, ktorá by ju redukovala na jednoduché zrieknutie sa vlastníctva a materiálnych dobier, aby bola pochopená skôr v spojení s dvojitým rozvojom.

Prvý spočíva v jej prepojení s ďalšími paralelnými pojmami, akými sú jednoduchosť, pokora a trpezlivosť – teda postoje srdca, ktoré napokon nachádzajú v minorite svoju syntézu. Chudoba, ktorá sa stáva minoritou, bola novým pohľadom Františka na skutočnosť, vďaka ktorému sa oslobodil od trpkosti túžby byť víťazným rytierom, aby zakúsil sladkosť stať sa menším bratom (Test 1–3: FF 110).

Druhý rozmer je priamo spojený s týmto novým vedomím: voľba chudoby sa stáva cestou k milosrdenstvu, pravým a jediným cieľom, ktorý zaručuje a uskutočňuje pravdu „minoritskej“ chudoby. Nie náhodou František, keď v Testamente začína rozprávanie svojho príbehu, nehovorí o tom, že objavil a žil chudobu, ale milosrdenstvo – konečnú skúsenosť tejto voľby, ktorá vznikla po tom, čo opustil pohodlie Assisi a zostúpil dolu medzi malomocných, zdieľajúc ich marginalizovaný život (Test 1–2: FF 110). Vybrať si chudobu – teda jednoduchosť a pokoru života, ktorý sa približuje biede druhých – bolo nevyhnutnou cestou k dosiahnutiu milosrdenstva srdca. Dedičstvo, ktoré František zanechal, keď nás vyzýva milovať chudobu, teda nemá za cieľ urobiť nás chudobnejšími, ale milosrdnejšími, pričom prvé je cestou k druhému. Je isté, že ich oddelenie znamená stratu oboch: chudoba bez milosrdenstva by sa zmenila na modlu a milosrdenstvo bez chudoby by sa zredukovalo na ideológiu.

Potvrdenie ich úzkeho spojenia nachádza František, keď pozdvihuje pohľad viery „k tomu, ktorého prebodli“ (Jn 19,37), skúsenosť, vďaka ktorej naplno pochopil svoju evanjeliovú identitu. Zo stretnutia s ukrižovanou tvárou Krista vytryskla z jeho srdca modlitba adorácie a požehnania adresovaná svätému krížu, ktorú recitoval každý deň, odovzdal ju svojim bratom a napokon ju zanechal ako dedičstvo v Testamente (Test 4–5: FF 111). V nej svätec z Assisi pripomína nielen svojim spoločníkom, ale všetkým kresťanom, že keď s vierou pozdvihnú oči k ukrižovanému telu, každý by mal znovu objaviť a kontemplovať cestu chudoby, ktorá sa stala milosrdenstvom, keď Boh – darujúc svojho Syna – daroval svoje srdce našim biedam a ukázal sa ako Otec milosrdenstva. Adorácia a požehnanie, ktoré určujú rytmus tejto modlitby, sú konečným ovocím tejto kontemplácie: od tej chvíle sa František stáva človekom jasotu a radosti, chvály a vďaky, s novým srdcom, ktoré s úžasom a radosťou kontempluje Božiu tvár – toho, ktorý sa z lásky stal „pokorou“ (LRad 28: FF 221).

Klaniame sa ti, Pane Ježišu Kriste, tu i vo všetkých tvojich chrámoch po celom svete a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.

„Láska a zachovávanie chudoby“, ktorá sa stáva minoritou, teda predstavuje prvé dedičstvo, ktorým František pripomína všetkým, že je východiskovým bodom kresťanskej identity, bez ktorého nie je možné ani stretnúť tvár druhých, aby sme im darovali milosrdenstvo, ani kontemplovať a chváliť Božiu tvár, ktorá sa v Kristovi stala milosrdenstvom.

Dar bratov

Druhé dedičstvo, ktoré svätec z Assisi zanechal, treba chápať ako priamy dôsledok predchádzajúceho a týka sa štýlu vzťahov medzi mužmi a ženami, ktorí sa rozhodli žiť spolu podľa logiky evanjelia. Stretnutie s malomocnými a s ukrižovanou Kristovou tvárou umožnilo Františkovi snívať o bratskom svete. Z toho sa rodí priestorovo-časový vzťahov oslobodených od vertikálneho princípu moci podľa feudálnej logiky, no vedených „kruhovosťou“ vzájomnej služby, v ktorej môže vzniknúť rodinný priestor dôvery a zverenia sa. Nie náhodou František vždy pred svoje meno kládol označenie „brat-brat“ (frate-fratello), a tak zdôrazňoval svoj vlastný spôsob myslenia a túžbu po vzťahoch s tými, ktorých mu Boh daroval ako bratov, aby „žili podľa formy svätého evanjelia“ (Test14: FF 116).

V centre jeho bratského projektu teda nestáli ciele evanjelizácie, ktoré by mali so svojimi bratmi dosiahnuť, čo by nevyhnutne viedlo k tomu, že do stredu ich vzťahov by sa dostali nároky štruktúr, starosť o metódy a dosahovanie výsledkov. Naopak, cieľom ich spoločného života bolo zdieľanie života vo forme evanjelia, aby sa tak stalo možným to, čo Ježiš žiada od svojich: aby boli „všetci bratia“ (Mt 23,8). Je dôležitým textovým faktom, že vo svojich spisoch sa František rozhodol používať vždy a jedine výraz „bratstvo“, a nikdy „Rád“, na označenie svojej skupiny, pretože medzi nimi mala vládnuť „rodinnosť“, spravovaná nie náhodou „matkou“ (Reg VI: FF 89) a „služobníkom“ (Reg X: FF 100). Texty, ktoré nám František v tejto súvislosti zanechal, sú mimoriadne aktuálne; vyznačujú sa metaforickým jazykom, miestami paradoxnej povahy, ktorý je ešte aj dnes schopný ponúknuť snívať o svete, v ktorom je „byť bratmi možné“. V tom všetkom totiž išlo o pravdivosť evanjelia, ktoré prijal a pre ktoré uveril, že je možné prekonať pyramídovú logiku moci a premeniť ju na logiku „kruhovú“, oživovanú pozornosťou k vzájomnej službe.

Keď teda František odovzdáva ako druhé dedičstvo Testamentu úctu a vzájomnú lásku medzi bratmi, akoby tým pripomínal slovesá, ktoré často používal a ktorých význam veľmi dobre poznal pre uskutočnenie bratského priestoru podľa evanjelia: „neprivlastňovať si, ale vracať“. Ako syn obchodníka si svätec dobre uvedomoval, aké dôležité je jednak vyhýbať sa tomu prvému, aby sa každodenné vzťahy nestali priestorom konkurencie a súperenia, a jednak dosiahnuť to druhé, vďaka ktorému by vzťahy zostávali nezištné, pretože by boli usporiadané podľa pokornej a trpezlivej vzájomnosti, rešpektujúcej odlišnosti a citlivej na krehkosť. Teda v projekte, ktorý nám František zanechal ako dedičstvo, voľba byť menšími bratmi, ktorí hľadia na Krista – na neho, chudobu premenenú na milosrdenstvo – znamená predovšetkým vytvárať miesta rodinnosti, v ktorých vládne dôvera usilujúca sa premieňať krehkosť druhého na priestor milosrdenstva a jeho odlišnosť na príležitosť pre dialóg a úctu.

Podriadenosť Cirkvi

Z tohto bratského a rodinného vzťahu sa rodí a rozvíja posledné dedičstvo, ktoré František zanecháva svojim bratom: byť verní a podriadení prelátom a Cirkvi. Stojíme tu pred prechodom od života v kláštore k vydaniu sa do sveta ako svedkovia evanjelia. Ide o moment, v ktorom mali „rozšíriť“ to, čo žili medzi sebou, a predĺžiť to medzi ľuďmi. To sa malo uskutočniť na viacerých sociálnych úrovniach: počnúc Cirkvou ako inštitúciou, prechádzajúc k ostatným kresťanom a napokon smerujúc ku všetkým ľuďom. Voči každému a vždy mali bratia zostať verní evanjeliu a zároveň byť „podriadení“ všetkým. Išlo teda o to byť tou soľou a tým svetlom, pokorným a jednoduchým darom evanjelia, ktorý je odovzdaný cirkevným, spoločenským, politickým i medzináboženským štruktúram, aby všetkým pripomenul dobrú zvesť o Tom, ktorý prišiel medzi nás ako „verný“ láske Otca a ako „podriadený“ – ako baránok – aby nás oslobodil od zla. Sila takéhoto svedectva spočíva teda vo vernosti evanjeliovej voľbe podriadenosti, ktorá nie je iba odsúdením každého zneužitia a násilia páchaného v mene náboženských právd, politickej a ekonomickej moci alebo kultúrnej nadradenosti, ale zároveň predstavuje spôsob, ako znovu premýšľať vzťahy medzi ľuďmi, aby boli spravodlivé, teda skutočne ľudské. Práve v tomto kontexte vernosti evanjeliu, ako vernosti podriadenosti, ktorú si zvolil Kristus, sa nachádza aj implicitné jadro tohto štýlu evanjelizácie: byť pre všetkých nástrojom pokoja (Test 23: FF 121). Bratia by sa stali nástrojmi pokoja len vtedy, ak by uplatňovali presný spôsob prítomnosti:
„Keď idú do sveta, nech sa nehádajú ani sa nepúšťajú do sporov slovami a nech nesúdia druhých; nech sú mierni, pokojní a skromní, tichí a pokorní a hovoria čestne so všetkými, ako sa patrí“ (Reg III, 11: FF 12).

Práve preto, že sú „menší bratia“, nemajú uplatňovať moc pravdy, ktorá by uniformovala a rušila rozdiely, ale majú byť pokornou a pokojnou prítomnosťou, schopnou vyvolať medzi ľuďmi rešpekt a dialóg – podmienky nevyhnutné pre podporu pokoja v Cirkvi, v spoločnosti i vo svete.

Dnes viac než kedykoľvek predtým vnímame, že cesta tichých a pokorných sŕdc, akým bol Ježiš (Mt 11,29), je jedinou cestou, ktorá môže viesť ľudí k tomu, aby s úprimným srdcom a čestnou mysľou hľadali cesty pokoja a potom nachádzali možné odpovede na zvládanie zložitosti sveta, ktorý je dnes mimoriadne pluralitný a stále vystavený riziku násilia.

Záver

František nám v skutočnosti zanechal „dedičstvo evanjelia“, pripomínajúc absolútnu hodnotu srdca, ktoré je chudobné a pokorné, jednoduché a „menšie“. Len z neho môže vyrásť predovšetkým bratský život založený na službe a vzájomnom milosrdenstve a následne aj ohlasovanie evanjelia, ktoré je vierohodným svedectvom dobra a pomáha ľuďom túžiť po pokoji, hľadať ho a nachádzať.

br. Pietro Maranesi, OFMCap
františkánsky teológ

preklad článku uverejneného v časopise San Francesco Vive 02/26

Ilustračné obrázky: fotoarchív kapucínov na Slovensku; Giotto – Allegorie dei tre voti (Bazilika sv. Františka, Assisi)