sv. František z Assisi

Je pravdepodobne najznámejším a najobľúbenejším svätcom, ktorý aj dnes fascinuje mnohých ľudí, najmä básnikov a maliarov, ako aj všetkých, ktorí sa venujú službe chudobným a ochrane prírody.

Ján Bernardone – tak znelo jeho skutočné meno a priezvisko – sa narodil v Assisi v roku 1181 alebo 1182, keď sa jeho otec Pietro Bernardone, zámožný obchodník s látkami, z obchodných dôvodov zdržiaval vo Francúzsku. Po návrate domov dal synovi meno František (Francesco), pravdepodobne na pamiatku svojej cesty do Francúzska.

František bol predurčený prevziať otcovu obchodnú činnosť. Už od detstva navštevoval školu pri kostole svätého Juraja v Assisi, kde sa naučil čítať a písať a zároveň sa oboznámil so Svätým písmom, predovšetkým s evanjeliami a žalmami. Roky mladosti prežíval bezstarostne v spoločnosti svojich rovesníkov. Zabával sa, zúčastňoval sa hostín a tanečných zábav a pomáhal otcovi v jeho obchodnej dielni. Túžil získať rytiersku hodnosť, ktorá bola pre mnohých zámožných mešťanov najvyšším životným ideálom.

Preto sa roku 1198 zúčastnil povstania obyvateľov Assisi proti vláde kniežaťa Konráda z Urslingenu a roku 1202 vojny medzi Assisi a Perugiou. Počas bitky pri Collestrade padol do zajatia a takmer rok strávil vo väzení. Neskôr sa rozhodol pripojiť ku grófovi Gentilemu, ktorý sa na podnet pápeža Inocenta III. chystal do južného Talianska a na Sicíliu, aby tam ukončil šíriacu sa anarchiu. Na poslednú chvíľu sa však tejto výpravy vzdal. Tradícia hovorí, že tak urobil pod vplyvom tajomného sna, v ktorom počul otázku:

„Komu je lepšie slúžiť – sluhovi alebo pánovi?“

Začiatky Františkovho obrátenia treba hľadať okolo roku 1202. Sám o nich hovorí jednoducho a jasne:

„Pán dal mne, bratovi Františkovi, aby som takto začal konať pokánie: keď som bol ešte v hriechoch, pohľad na malomocných mi bol veľmi trpký. Ale sám Pán ma priviedol medzi nich a preukazoval som im milosrdenstvo. Keď som od nich odchádzal, to, čo sa mi zdalo trpké, zmenilo sa mi na sladkosť duše i tela. A potom som ešte krátko zotrval a opustil som svet.“
(Testament, 1 – 4).

Podľa svätého Bonaventúru predstavovala osobitný okamih Františkovho obrátenia aj tajomná vízia Krista, ktorý mu z kríža prikázal obnoviť Cirkev, upadajúcu do skazy. Tieto dve udalosti – stretnutie s malomocným a videnie Ukrižovaného – si navzájom neprotirečia; naopak, tvoria po sebe nasledujúce etapy jeho procesu obrátenia.

Výzvu Ukrižovaného pochopil František doslovne. Okolo roku 1206 začal viesť pustovnícky spôsob života a venoval sa obnove zničených kostolíkov v okolí Assisi. Náklady na opravy hradil z peňazí otcovej obchodnej dielne. Prudký odpor jeho otca voči tejto zmene života, predovšetkým voči používaniu peňazí z obchodu na pomoc chudobným a obnovu kostolov, vyústil do súdneho sporu pred assiským biskupom. Tam sa František verejne zriekol svojho dedičského práva a otcovi vrátil dokonca aj šaty, ktoré mal na sebe.

Po odchode z Assisi najprv manuálne pracoval v kuchyni benediktínskeho opátstva San Verecondo a potom slúžil malomocným v Gubbiu. Po návrate do rodného mesta sa preňho mimoriadne významným stal deň 24. februára 1208 (pravdepodobný dátum), keď pri bohoslužbe počul evanjelium o vyslaní apoštolov a prijal tieto slová ako osobné povolanie.

Začal žiť v krajnej chudobe a naplno sa oddal putovnému ohlasovaniu evanjelia, pričom sa cítil osobitne povolaný hlásať pokánie. Živil sa z almužien obyvateľov Assisi, o ktoré prosil od dverí k dverám.

František nemal v úmysle založiť v Cirkvi nijaké nové spoločenstvo a nehľadal ani nasledovníkov, ani spoločníkov. Tí však k nemu začali prichádzať už po niekoľkých mesiacoch (1208/1209). Všetci pochádzali z Assisi alebo z jeho okolia a boli svedkami premeny jeho života: assiský mešťan Bernard z Quintavalle, právnik Peter Cattani, Egid z Assisi, kňaz Silvester, roľník Egid, schudobnený šľachtic Morico, Sabatino, Ján z Kaplnky a ďalší.

Prví spoločníci predstavovali všetky spoločenské vrstvy vtedajšej doby. František ich posielal po dvoch hlásať evanjelium viac príkladom života než slovami. Bratské spoločenstvo, ktoré sa okolo roku 1209 usadilo v chatrči v Rivotorte, sa po niekoľkých mesiacoch presťahovalo do Porciunkuly – malého kostolíka zasväteného Panne Márii Anjelskej, ktorý František dostal od benediktínov a ktorý bol prvým kostolom, ktorý vlastnoručne obnovil. Porciunkula sa stala symbolom Františkovej chudoby: nechcel ju vlastniť, ale užívať iba na základe prenájmu.

Vznikajúce bratstvo potrebovalo pravidlá života. Mali pozostávať z niekoľkých evanjeliových výrokov o ohlasovaní radostnej zvesti, o povinnosti niesť svoj kríž, nasledovať Krista a zriecť sa každého vlastníctva. Keď počet bratov vzrástol na dvanásť, odišli do Ríma, kde František osobne požiadal pápeža Inocenta III. o schválenie tohto spôsobu života.

Jeho žiadosť vyvolala u mnohých kardinálov vážne pochybnosti pre radikálne chápanie chudoby i pre obavu, že by mohlo ísť o ďalšie heretické hnutie. Napokon pápež Inocent III. roku 1209 tento spôsob života ústne schválil.

Na Františkovo želanie prijalo bratstvo názov Rád menších bratov, hoci spočiatku sa používali aj iné označenia, napríklad Kajúcnici z Assisi.

Keďže bratstvo veľmi rýchlo rástlo (okolo roku 1220 malo už viac ako 3 000 bratov) a život prinášal stále nové otázky, na ktoré pôvodná, veľmi stručná regula neposkytovala odpoveď, počas každoročných stretnutí všetkých bratov – na generálnych kapitulách – sa postupne dopĺňali ďalšie usmernenia a normy. Tie napokon vytvorili rozsiahlejší dokument s 24 kapitolami, kodifikovaný roku 1221.

Keď medzi bratmi vznikli rozdielne názory na poslanie a úlohy bratstva (zahraničné misie? kázanie? život výlučne zasvätený modlitbe a kontemplácii?), František sa ich nesnažil riešiť sám. Spoliehal sa na pomoc Ducha Svätého, ktorý – ako hlboko veril – „dá bratom poznať, čo majú robiť a ako majú postupovať.“

Napokon s pomocou kardinála Ugolina zo Segni a niekoľkých bratov skúsených v písaní (Cesarius zo Spiry, Bonizio z Bologne) pripravil konečné znenie Reguly, ktoré pápež Honorius III. schválil bulou Solet annuere z 29. novembra 1223.

Táto Regula je dodnes základom života všetkých vetiev Rádu menších bratov.

V noci z 24. na 25. decembra 1223 pripravil František v Grecciu vôbec po prvý raz v dejinách jasličkovú pobožnosť. Tento zvyk sa v nasledujúcich rokoch rozšíril po celej Európe a neskôr po celom svete.

Posledné obdobie Františkovho života bolo veľmi bolestné. Neustále ho trápil zápal očí, ktorým ochorel vo Svätej zemi, kam putoval v rokoch 1219 – 1220. Mimoriadne bolestivá liečba očí rozžeraveným železom nepriniesla uspokojivé výsledky.

Potom prišli stigmy, ktoré prijal počas dlhej modlitby v samote na La Verne v septembri 1224, keď mal videnie Krista v podobe šesťkrídleho serafa, ktorý mu prebodol ruky, nohy a bok.

Stigmy boli znakom jeho osobitného vyvolenia Bohom, no zároveň mu spôsobovali veľké telesné utrpenie, ktoré mu sťažovalo chôdzu i držanie akéhokoľvek predmetu v rukách.

Napokon prišlo aj vnútorné utrpenie. František sa cítil neschopný viesť stále rastúci počet bratov. Bol presvedčený, že jeho vlastnou vinou sa stávajú menej horlivými alebo nechápu evanjeliový spôsob života.

Keď vycítil blížiaci sa koniec, požiadal, aby ho odniesli do Porciunkuly. Tam, obklopený bratmi, večer 3. októbra 1226 ukončil svoj pozemský život. V poslednej hodine pred smrťou prosil, aby ho položili na holú zem a vyzliekli. Chcel zomrieť úplne chudobný, bez akéhokoľvek osobného vlastníctva.

Už dva roky po jeho smrti, roku 1228, ho pápež Gregor IX. (predtým kardinál Ugolino zo Segni) vyhlásil za svätého.

Jeho telo bolo spočiatku uložené v kostole svätého Juraja v Assisi, no roku 1230 bolo prenesené do Baziliky svätého Františka, postavenej na tento účel v Assisi, kde spočíva dodnes.

František je autorom týchto spisov: Reguly (v neschválenej verzii z roku 1221 i v schválenej verzii z roku 1223, spolu s ďalšími fragmentmi napísanými v rozličných obdobiach), Testamentu, viacerých listov (okrem iných: Celému rádu, Veriacim, Bratovi Levovi), mnohých modlitieb, najmä chvál, a zbierky krátkych duchovných poučení nazývanej Napomenutia.

br. Roland Prejs, OFMCap

zdroj ofmcap.org