Eliáš: „Zostali sme sirotami“

Brat Eliáš otvára najdramatickejší list františkánskych dejín slovami: „Skôr než začnem hovoriť, vzdychám — a právom“ (ListE 2: FF 306). Je 4. október 1226: František zomrel. Eliáš, ktorý budoval baziliky a viedol Rád, sa ocitá v situácii, keď musí oznámiť správu, ktorej sa všetci obávali. A nehľadá silné slová ani lacné útechy: „Zostali sme sirotami, bez otca“ (ListE 2: FF 306).

V tejto otvorene prejavenej krehkosti je niečo hlboko ľudské. Muž organizácie a rozhodovania teraz prosí bratov, aby plakali spolu s ním. Nebojí sa ukázať svoju zmätenosť. Nemá strach dovoliť, aby sa bolesť stala priestorom spoločenstva. V čase, akým je ten náš, keď ten, kto vedie, musí pôsobiť vždy pevne a neochvejne, môže byť jeho zraniteľnosť už sama osebe výzvou: aj v slabosti možno viesť, aj s chvením možno slúžiť.

Kým však bol František pre svojich prvých bratov? Eliáš to vyjadruje obrazom, ktorý dodnes zraňuje i utešuje: bol „svetlom poslaným od pravého Svetla“ (ListE 2: FF 306). Svetlom poludnia, bez tieňov. Nie preto, že by bol bez slabostí, ale preto, že ním úplne prenikal Niekto Iný. František žiaril preto, lebo sa mu počas dní svojho života podarilo stať sa priezračnosťou. Naučil sa nič si nenechávať pre seba.

Vo svete, ktorý sa bojí ukázať a pestuje zóny tieňa, nám jeho spôsob bytia pripomína, že sloboda prechádza svetlom, nie skrývaním.

V srdci listu sa nachádza zjavenie, ktoré nikto neočakával. „Keď som toto povedal, oznamujem vám veľkú radosť“ (ListE 5: FF 309), píše Eliáš: František niesol stigmy. Dva roky v tichosti uchovával Kristove rany. Nie zo strachu, ale z duchovnej diskrétnosti. Nechcel, aby sa pozeralo na neho; chcel, aby sa skrze neho pozeralo ďalej. Rany neboli trofejou, ale príliš posvätnou intimitou na to, aby boli vystavované.

Aj tu nachádzame vzácne poučenie: nie všetko musí byť ukázané. Sú veci, ktoré sa uchovávajú iba pred Bohom.

Eliáš rozpráva aj o tom, že toto vyčerpané telo — poznačené pokáním, chorobami a pôstami — sa v smrti stalo nádherným: tvár bola jasná a údy pružné ako u dieťaťa. Je to veľkonočné tajomstvo zjavené v tele človeka: čo život spotreboval, smrť navracia do jeho pôvodnej podoby. František zomiera ako syn a vracia sa ako syn vo svojej najpravdivejšej kráse.

A predsa Eliáš nechce, aby sa smútok stal zúfalstvom. „Boh, otec sirôt, nás poteší“ (ListE 4: FF 308), píše. Existuje plač, ktorý očisťuje, a plač, ktorý ochromuje. Ten, ktorý sa rodí z lásky, je pravdivý; ten, ktorý verí, že všetko je stratené, je klamárom. „A ak plačete, bratia, plačte nad sebou samými“ (ListE 4: FF 308), hovorí Eliáš. Pretože my, uprostred života, sme ešte v smrti; František však prešiel do života.

Napokon list zanecháva jednoduchú, no rozhodujúcu úlohu: modliť sa. A zveriť sa veľkému hrnčiarovi, aby tvaroval nové hlinené nádoby. František bol malou krehkou nádobou, a predsa schopnou niesť živú vodu. Jeho smrťou sa nádoba jeho obdivuhodného človečenstva rozbila, no hrnčiar môže vytvoriť ďalšie. Nie kópie, nie náhrady, ale nové podoby, cez ktoré môže pravé Svetlo znovu prenikať a formovať postavy nového človečenstva.

Osemsto rokov neskôr list brata Eliáša stále prehovára. Pripomína nám, že stratou treba prejsť, nie sa jej vyhnúť. Že svetlo prechádza cez priezračnosť. Že najposvätnejšie veci sa uchovávajú v tichu. Že smrť nie je koncom. A že aj my sme povolaní nechať sa formovať bez strachu stať sa poddajnou hlinou v Božích rukách.

František zomrel, no jeho svetlo naďalej žiari, pretože v skutočnosti nikdy nebolo jeho: bolo to Božie svetlo, ktoré cez neho prenikalo a osvecovalo svet. Otázka, ktorá dnes zaznieva aj nám, je jednoduchá: chceme sa aj my stať hlinenými nádobami v rukách Najvyššieho? Chceme sa nechať naplniť a premieňať, aby skrze nás mohla živá voda prísť k tým, ktorí sú smädní?

Brat Eliáš začínal vzdychom vychádzajúcim zo srdca, no jeho list sa končí nádejou. Aj my sme v tomto výročí smrti svätého Františka povolaní k tomuto prechodu: od plaču k dôvere, od straty k prísľubu. Evanjelium nie je niečo, čo treba iba uchovávať, ale živé Slovo, ktoré si žiada priestor v našom živote.

br. Roberto Pasolini, OFMCap
Kazateľ pápežského domu

preklad článku uverejneného v časopise San Francesco Vive 02/26

Ilustračný obrázok: Giotto et alii, La ricognizione delle stimmate (Bazilika sv. Františka, Assisi)