Nový ctihodný Boží služobník brat Nazareno z Puly

Muž hlbokej modlitby a intenzívneho vzťahu s Bohom

Dňa 22. mája 2026 Svätý Otec Lev XIV. splnomocnil Dikastérium pre kauzy svätých na promulgovanie dekrétu o hrdinských čnostiach brata Nazarena z Puly, člena Rádu menších bratov kapucínov a príslušníka Provincie Sardínie a Korziky.

Už 5. mája 2026 kardináli a biskupi počas riadneho zasadnutia toho istého dikastéria uznali, že Boží služobník žil hrdinským spôsobom teologálne čnosti (vieru, nádej a lásku), kardinálne čnosti (statočnosť, spravodlivosť, múdrosť a miernosť) i čnosti vyplývajúce z jeho zasväteného stavu (chudobu, čistotu a poslušnosť). Počas života, v hodine smrti i po smrti ho sprevádzala trvalá povesť svätosti a mimoriadnych znamení. Na jeho blahorečenie je teraz potrebné preukázať mimoriadnu udalosť alebo zázrak získaný na príhovor ctihodného Božieho služobníka.

Brat Nazareno z Puly bol človekom pevného a rozhodného charakteru. Pravdu obhajoval nekompromisne, aj za cenu, že mohol pôsobiť drsne či neprístupne. Bol však zároveň mužom hlbokej modlitby a intenzívneho vzťahu s Bohom, ktorý pestoval a prehlboval každodenným slávením Eucharistie a eucharistickou adoráciou.

Stretnutie so svätým Piom z Pietrelciny a príklad blahoslaveného Mikuláša z Gesturiho zanechali v jeho živote hlbokú stopu. Odovzdal sa Božej láske a prijal pozvanie kráčať „po Božej ceste“, po tej ceste, na ktorej ho Boh povolával k svätosti. Odtiaľ vychádzal v ústrety blížnym skúšaným utrpením, chorobou, chudobou či hriechom, aby ich vypočul, objal a priviedol k stretnutiu s milujúcim a milosrdným Otcom.

Jeho prísny, radikálny a kajúcny spôsob života, bez akýchkoľvek kompromisov, sprevádzaný dennou i nočnou modlitbou, ako aj schopnosť znášať choroby a utrpenie, podporovali jeho autentickú túžbu po evanjeliovej dokonalosti v nasledovaní Krista. Túto cestu najprv žil vo vlastnom živote a následne ju predkladal všetkým – rehoľníkom i laikom.

Giovanni Zucca sa narodil v Pule (provincia a arcidiecéza Cagliari) 21. januára 1911 a pokrstený bol 6. februára toho istého roku. Dňa 23. februára 1922 prijal sviatosť birmovania. Nemal možnosť pravidelne študovať, pretože jeho pomoc bola nevyhnutná pri prácach na rodinnom hospodárstve. Napriek tomu sa mu podarilo ako externistovi získať vysvedčenie o ukončení tretieho ročníka základnej školy.

Dňa 9. decembra 1931 absolvoval odvodovú prehliadku vo vojenskom okrese Cagliari, kde bol uznaný za spôsobilého na vojenskú službu. Do armády nastúpil 13. marca 1932. Slúžil v meste La Spezia a po skončení služby bol prepustený do zálohy. V roku 1935 bol však opätovne povolaný po vypuknutí vojny v Etiópii. Dňa 19. apríla 1936 odišiel do Východnej Afriky, kde zostal aj po skončení konfliktu. Pracoval v miestnej firme a neskôr si otvoril vlastnú obchodnú živnosť.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol znovu povolaný do vojenskej služby. V roku 1941 ho zajali britské jednotky a vo vojenskom zajatí zostal až do ukončenia vojnových operácií. Do Talianska sa vrátil až v roku 1946 vo veľmi zlom zdravotnom stave, keďže počas zajatia trpel viacerými chorobami. Lekári mu diagnostikovali podozrenie na dvanástnikový vred a postamebovú kolitídu.

Dňa 1. augusta 1947 bol definitívne prepustený z vojenskej služby a zamestnal sa v miestnej dopravnej spoločnosti S.I.T.A. Jeho telesný aj psychický stav však nebol uspokojivý. Bol hospitalizovaný na oddelení nervových a duševných chorôb nemocnice v Cagliari, kde mu diagnostikovali formu nervového vyčerpania. Zároveň prežíval neistotu ohľadom svojho životného povolania a rozišiel sa s dievčinou, s ktorou bol zasnúbený.

Postupne začal pociťovať príťažlivosť k zasvätenému životu a aj vďaka stretnutiu so svätým Piom z Pietrelciny dozrel k rozhodnutiu vstúpiť do Rádu menších bratov kapucínov. Dňa 23. decembra 1950 preto požiadal o prijatie ako rehoľný brat a bol prijatý ako kandidát v kláštore v Cagliari. Dňa 23. septembra 1951 prijal kapucínsky habit a dostal rehoľné meno brat Nazareno. Následne začal noviciát pod vedením pátra Innocenza z Neoneli. Dňa 24. septembra 1952 zložil dočasné rehoľné sľuby a približne o tri roky neskôr, 29. novembra 1955, slávnostné večné sľuby.

Bol poverený službou almužníka, ktorú vykonával najprv v Sassari, potom v Iglesias a od roku 1958, po smrti brata Mikuláša z Gesturiho, dnes blahoslaveného, v Cagliari. Pri vykonávaní tejto služby si veľmi rýchlo získal veľkú obľubu medzi obyvateľmi Cagliari. Mnohí sa naňho obracali so žiadosťami o radu a modlitbu a pripisovali mu osobitné charizmy, najmä schopnosť uzdravovania.

Neustály prílev veriacich však spôsoboval určité ťažkosti pre bežný chod kláštorného života. Preto 28. augusta 1973 provinciálny minister sardínskych kapucínov páter Bonaventura Margiani udelil Božiemu služobníkovi povolenie tráviť určitý čas mimo kláštora, v hospodárskej usadlosti jeho zosnulého brata v lokalite Piccareddu pri Pule.

V roku 1977 bol brat Nazareno preložený do kláštora v Sorse. Neskôr však musel bratovu usadlosť opustiť pre rodinné okolnosti. Jeho sestra Emanuela mu preto navrhla, aby si postavil malý domček na pozemku v lokalite „Sa Guardia de su Preidi“, neďaleko odbočky na Is Molas a približne dva kilometre od rodnej Puly. Stavebné práce sa začali v roku 1982 a trvali približne jeden rok. Po ich dokončení sa brat Nazareno presťahoval do nového príbytku, kde naďalej prijímal veriacich. Od roku 1988 sa jeho oficiálnym kláštorom opäť stal kláštor v Cagliari.

Začiatkom roku 1990 sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil. Predovšetkým žalúdočné ťažkosti, ktoré ho trápili už od mladosti, mu takmer úplne znemožňovali prijímať potravu. Lekárske vyšetrenia následne odhalili rakovinu žalúdka. V auguste si navyše zlomil stehennú kosť, čo si vyžiadalo operáciu, po ktorej nasledovala ďalšia chirurgická intervencia v novembri.

Jeho stav bol už veľmi vážny. Napriek tomu brat Nazareno počas období, keď bol prepustený z nemocnice, naďalej prijímal veriacich, ktorí za ním prichádzali. V zime roku 1992 nastalo definitívne zhoršenie zdravotného stavu a po ďalšej hospitalizácii zomrel 29. februára 1992.

Pohreb sa konal 2. marca a predsedal mu mons. Ottorino Pietro Alberti, arcibiskup Cagliari. Posledná rozlúčka sa niesla v znamení mimoriadne veľkej účasti veriacich, čo bolo výrečným svedectvom úcty a povesti svätosti, ktorú brat Nazareno po sebe zanechal.

zdroj: ofmcap.org