Naša prítomnosť na Islande

Začiatky

V dňoch od 7. do 15. júna 2004 vtedajší provinciál br. Jozef Timko spolu s br. Dávidom Tencerom navštívili Island na pozvanie p. biskupa J. Gijsena. Cieľom tejto návštevy bolo spoznávanie situácie na Islande a rozhovory o možnosti otvorenia našej misie na tomto ostrove.

Niekoľko slov o ostrove

Island je európsky ostrov, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti severného polárneho kruhu. Jeho rozloha je 103 000 km2, teda je len o niečo menší ako bývalá ČSSR. Na Islande žilo v roku 2004 asi 281 000 ľudí, no v posledných rokoch stále viac imigrantov prichádza na tento ostrov. Väčšina populácie je sústredená na juhozápade v okolí hlavného mesta Rejkjavík. Najpoužívanejší jazyk je Islandčina a Angličtina.

Zvláštnosťou sú polárne dni a noci. To znamená, že v lete slnko prakticky nezapadne a tri mesiace v zime je celý deň tma s výnimkou troch – štyroch hodín, kedy je pološero. Príroda je tu veľmi zaujímavá, takmer bez stromov, počasie viac daždivé ako u nás, s malým výkyvom teploty (v lete + 10 a v zime –5 stupňov). Na ostrove sú ešte aj dnes činné sopky, gejzíry s vrelou vodou, ale tiež aj niekoľko ľadovcov – napr. najväčší v Európe – Vatnajökul. Ľudia sa živia najviac rybárskym priemyslom a turizmom.

Katolícka cirkev na Islande

Zvláštnosťou Islandu je, že prvý obyvatelia boli mnísi, ktorí po príchode terajšieho obyvateľstva vykonali dielo evanjelizácie. V neskorších dejinách prešiel ostrov reformáciou s tým, že od roku 1550 ostala na Islande národná luteránska cirkev. Nová misijná činnosť začala roku 1857 s tým, že katolicizmus bol v tom období štátnymi zákonmi zakázaný. Dnes je Island diecézou so sídelným biskupom a 17 kňazmi z ktorých je jeden Islanďan a jeden Islanďan bohoslovec študuje v Ríme. Okrem toho pôsobí na Islande 5 ženských rehoľných komunít: klauzúrne karmelitánky v Hafnafjordur, sestry z Mexika na Biskupskom úrade, Misionárky lásky v Rejkjavíku, františkánky v Stykkisholmur, činné karmelitánky v Akureyri a Hafnafjordure pôsobia rehoľníčky z Argentíny.

Na Islande žije dnes (2008) už asi 312.000 obyvateľov z ktorých 8.000 sa hlási ku katolíckej cirkvi. V diecéze je 5 farností, ktoré sú odkázané na podporu diecézneho biskupa, aby mohli fungovať. Katolícka cirkev na Islande je plne odkázaná na personálnu a ekonomickú pomoc od iných partikulárnych cirkví. Chýbajú tu prostriedky k riadnemu fungovaniu, ako sú liturgické knihy v islandskom jazyku, dostupnosť kňaza a teda sviatostí a z toho vyplývajúca vzdialenosť kňaza k veriacim. Tiež je tu nedostatok katechétov a laických spolupracovníkov. Hlavným poslaním miestnej cirkvi na Islande dnes je úsilie pokračovať v ohlasovaní Evanjelia tým, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s ňou a je v procese zakoreňovania. Môžeme povedať, podľa terminológie Ad Gentes, že islandská cirkev sa nachádza v „období mladosti“, ktorému predchádzalo obdobie založenia a nového vývoja.

Misijná prítomnosť Kapucínov na Islande

V roku 2004 provinciál vyslal na Island prvého brata, Dávida Tencera a neskôr sa k nemu pridal brat Anton Majerčák. Po dohode s miestnym biskupom, boli bratia hosťami na jednej reykjavíckej fare a ich úlohou bolo pripravovať sa na prácu v islandských misiách. Okrem jazykových kurzov a štúdia jazyka na univerzite mali možnosť spoznávať aj miestnu cirkev, ľudí a kultúru. V roku 2007 diecézny biskup zveril slovenským kapucínom správu farnosti sv. Thorlaka na východe ostrova. Je to zároveň najodľahlejšia farnosť diecézy, asi 600 km pobrežia. Najbližší katolícky kostol od našej farskej kaplnky je severnou cestou cca 300 km a južnou cestou cca 700 km.

Bratstvo tvoria traja bratia. Počas prvého roku fungovania bratstva sme sa zamerali na špecifickú formáciu a síce štúdium jazyka a nadväzovanie kontaktov s miestnymi ľuďmi, nakoľko na území našej misijnej farnosti nebol vyše štyristopäťdesiat rokov katolícky kostol a vzhľadom na miestne podmienky kňaz sem prichádzal veľmi sporadicky. Neexistuje tu žiadne katolícke zázemie. Katolíci, ktorí patria do farnosti nemali možnosť pristupovať k sviatostiam ani navštevovať katolícky kostol. Stredobodom pastorácie sa stala príprava k sviatostiam a nadväzovanie vzťahov a to nie len s katolíkmi.

Vzhľadom na pracovnú dobu miestnych, pastorácii sa venujeme najmä večer a cez víkendy. Pretože územie naše farnosti je rozľahlé, k najodľahlejším ľuďom farnosti sa robia aj viacdenné výjazdy, často v nepriaznivom, ba až nebezpečnom počasí najmä v zime. Kvalita ciest je neporovnateľná so Slovenskom. Vo farnosti slúžime sväté omše na ôsmych miestach, v prenajatých priestoroch alebo u niekoho doma. Na vykreslenie minulý rok (2008) pristúpilo k sviatosti birmovania pätnásť mladých ľudí.

(br. Krišpín)


‹‹ späť