Bl. Mariano z Turína, kapucín

''Ľudí všetko omrzí, aj reči toho najskvelejšieho rečníka. Nikdy ich však neomrzí príbeh o Ježišovi, Tak tomu bolo včera i dnes - storočia. V Ňom je obsiahnuté všetko." Tak písal o svojom apoštoláte otec Mariano z Turína vo veku 48 rokov, tri roky po svojom vysvätení za kňaza v Ríme 26. júla 1945. Prof. Paolo Rosendu - tak znelo jeho meno pri krste v Turíne, kde sa v roku 1906 narodil - prijali za učiteľa klasickej literatúry do Ríma, po jeho predošlých učiteľských miestach na lýceách v Tolmine, Pinerole a Altari. Tu vyučuje gréčtinu a latinčinu, a keďže si neobnovuje vypršanú pracovnú zmluvu, 7. marca 1945 je zbavený úradu. Utieka sa do kláštora kapucínov vo Fiuggi, tu si oblieka františkánsky habit, zmenil si aj meno, ako to kapucíni zvyknú. Jeho vlastné slová k tomuto znejú: ''zvolil som si meno Mariano aby som aj takto vzdal úctu Tej, ktorej som taký zaviazaný. S radosťou myslím na to, že zakaždým, keď zavolajú moje úbohé meno, zaznie aj niečo o Nej."

Láska

Tento muž mal počas celého svojho života dve veľké lásky - Ježiša a Máriu. A odjakživa, veď už ako malý sa zapísal do knižku Nepoškvrnené počatej, vedeného pátrami jezuitmi v kostole Santi Martiri (Svätých mučeníkov), nachádzajúceho sa v blízkosti jeho turínskeho bydliska. Neprestajný nepokoj ho priviedol k apoštolátu, v službe ktorého ho jeho tvorivá fantázia priviedla na celkom nové cesty sprostredkovania a učenia láske k Ježišovi a Márii. Tu sú jeho slová o apoštoláte: "Apoštolát, to sú magické slová. Ako som sa zapálil pre apoštolát? Ani to neviem celkom povedať. Knihy? Kontakty so skutočnými apoštolmi? Tlač, kongresy, sympóziá, týždne štúdia.

Áno, toto všetko spolupôsobilo, ale predo-všetkým tajuplná milosť.'' V týchto slovách, takých súhrnných, vyslovených so studom a pokorou, je skryté jeho dielo služby v turínskej a rímskej Azione Cattolica. Myslím, že nevyšli ani jedny noviny Azione Cattolica bez toho, aby systematicky neuverejnili nejakú sériu jeho článkov, a málo bolo kongresov a sympózií, na ktorých sa nezúčastnil, alebo nepredniesol príspevok. Napokon škála jeho písomných diel siaha od divadelných kusov (v devätnástich napísal komédiu v troch dejstvách a sám bol jej protagonistom) po biografie, po traktát o Omši alebo o antických kresťanských autoroch, alebo o klasických spisovateľoch "videných pohľadom kresťana".

"Škola apoštolátu"

Keď ho zvolili za predsedu organizácie rímskej mládeže (Gioventú Romana) Azione Cattolica, jedným z jeho prvých počinov bolo vypracovanie konštitúcií "školy apoštolátu" v roku 1938. Do školy a kultúry prináša ten istý nepokoj apoštolátu, príkladom i písaným slovom. V Pinerole všetci vedeli, že prof. Rosanda trávi dlhé popoludňajšie hodiny v kaplnke v Dóme, kde bola sviatosť. Jeho snaha priniesť do kultúry kresťanského ducha bola očividná. Už vo svojej diplomovej práci o prvých rokoch panovania Konštantína (103 -113) naznačuje význam Milánskeho ediktu, píšuc, že: "mal svoju dlhú historickú prípravu, sýtenú slzami a krvou, ktoré sa nikdy v histórií ľudstva nepreliali zbytočne. Malo by to byť znakom zámeru Božskej Prozreteľnosti, na šírenie toho Ideálu, ktorý menil a preukazoval dobro svetu, a ktorý ho mení a činí mu dobro aj dnes".

Ďalej sa venuje písaniu komentárov k dielam klasických spisovateľov pre školy, ktoré píše "s mozgom a srdcom kresťana". Sám píše tieto slová: "Snažil som sa vždy dávať najavo, čo som cítil voči svojim žiakom, či už priamo v škole, alebo prostredníctvom svojich spisov a komentárov k dielam klasických autorov pre stredné školy. Z dôvodov skutočnej potreby štúdia môjho ducha a z dôvodov kresťanského svetonázoru som zhromaždil svoje zistenia - rozličný materiál na revíziu grécko-latinského predkresťanského sveta z pohľadu kresťanstva 20. storočia." A práve v jednom zo svojich článkov v "Credere" potvrdzuje: "My musíme na históriu hľadieť kresťanskými očami, čiže očami Krista. Pretože, a to si dobre uvedomte, veľký skutok toho, kto sa na takéto štúdium ponorí do antického sveta spočíva v tom, vidieť vo všetkých ľuďoch, mysliteľoch, básnikoch a spisovateľoch neuvedomelú prípravu na Krista. Niet ničoho, ani len vzdychu človeka, ktorý by nemal koreň v Slove, "z ktorého bolo všetko stvorené".

Prostriedky apoštolátu

Oheň apoštolátu - ako ho volá páter Mariano - učiť spoznávať a milovať Ježiša, dostal novú platnosť v zasvätenom a kňazskom živote. Mariano potvrdzuje, že" apoštolát sme príliš skomplikovali. Boh je predsa taký jednoduchý! Stačí byť ľuďmi a hovoriť s ľuďmi, ako sa On stal človekom ako my. Možno, že naše slová už nie sú také ostré', pretože sú zabalené do hodvábu. Nie už tak nahé ako v evanjeliu. Je potrebné hovoriť o Ježišovi".

Prostriedky, ktorými si pomáha, sú tlač, film, rozhlas, televízia, vyberá si najvhodnejší čas a miesto, preto napríklad hovorí: "Prečo sa kázne nevysielajú po večeri, kedy majú ľudia prevažne čas na ich sledovanie? Prečo sa Jak zriedka káže na otvorených priestranstvách, na štadiónoch, v parkoch tým, ktorí za žiadnych okolností nechcú chodiť do kostola? A prečo sa tak málo káže o vznešenej postave Ježiša? Veď kresťanstvo nieje ani tak doktrína, ako osoba... podstata kresťanstva je osoba Ježiša.'' A predsa bol presvedčený, že aj apoštolát slova je "úbohý prostriedok" v porovnaní so svätou Omšou, pretože: "nie božské slová Ježiša spasili svet, ale jeho smrť na kríži, ktorá tajomným spôsobom znovu prebieha v každej sv. omši".

So svojou pravidelnou televíznou reláciou dosiahol páter Mariano maximálnu odozvu, veď sa hovorilo o miliónoch divákov. Ako osobnosť, prihovárajúcu sa pozdravom:" Pokoj a mier Vám všetkým!" ho poznali najmä v rokoch od 1955 do 1972, čo sú hraničné roky jeho televíznych vystúpení. Relácie, ktoré viedol, boli vlastne tri. Prvé vysielanie bolo: "La Pošta di Padre Mariano". V roku 1958 začína vysielať: "In famiglia" (V rodine) a v novembri toho istého roku sa objavuje s 10 minútami kresťanského slova pre deti v rámci televízneho vysielania pre školy (Telescuola).

3. novembra 1959 prichádza s novým vysielaním pod názvom: "Kto je Ježiš? Hľadanie moderného človeka". V roku 1965 iniciuje v rozhlasovom vysielaní Radiocorriere rubriku odpovedí na listy divákov. Len v plánoch ostal ďalší projekt s názvom: "Predstavujem Vám Svätého Pavla", ktorý nemohol z rôznych dôvodov zrealizovať. V roku 1967 dostáva ponuku viesť svoje vysielania aj v španielskej televízii.

Rozhlas a televízia

Začína s vystupovaním vo Vatikánskom rozhlase (Rádio Valicana) a neskôr na rozhlasových staniciach RAI. Ale v jeho srdci rástla túžba po „oveľa väčšom, kolosálnejšom podujatí, ktoré by oslovilo milióny ľudí. Je potrebné vytvoriť v Taliansku kresťanský rozhlas, ktorý by v každej dennej hodine prinášal do celého Talianska Božie slovo. Chceme to dokázať s pomocou Panny Márie, podľa ktorej ho chceme aj pomenovať". Toto "Rádio Mária" vzniklo len nedávno, mnoho rokov po smrti pátra Mariana v roku 1972. Vo svojej snahe o dokonalý apoštolát po ňom túžil už v roku 1951. kedy 1. februára píše vyššie citovaný list jednej sestričke, kapucínke z Turína, s prosbou, aby sa modlila za jeho realizáciu.

A Pán skutočne vyslyšal tieto modlitby, avšak svojim spôsobom. Páter Maríano predvídal využitie televízie pre apoštolát, a hovorí o tom v jednom zo svojich vysielaní vo Vatikánskom rozhlase zo dňa 7. apríla 1954: "Akým jazykom sa má hovoriť v apoštoláte? Jazykom svojej doby. Dnes je to jazyk 20. storočia, s nadzvukovými lietadlami, mikrofilmami a športom. Nesmieme prísť vždy neskoro. Apoštol sa predsa nemôže skryť do ulity. ponechajúc zlo vonkajšieho sveta zlu. ale sa mu musí snažiť predchádzal svojim ohlasovaním dobrej zvesti''. A priamo od mikrofónu pozval všetkých, aby ešte v ten deň napísali listy na Generálne riaditeľstvo talianskej televízie v Ríme, so žiadosťou o televízne vysielanie pôstnej doby v budúcom roku, povediac:'' Vy všetci sa stanete apoštolmi, pretože vďaka jednoduchému listu znásobíte Božie slovo, ktoré bude pomocou televízie v pôsobivej forme prístupné obrovskému množstvu ľudí".

A skutočne, 1. januára 1955 o 11,30 sa začalo prvé vysielanie: "Il Posta di Padre Mariano". Jeho apoštolát sa skončil s jeho posledným vystúpením v televízii 7. marca 1972. 27. marca nasledujúceho roku zomrel na primitívnu neopláziu pečene. 16. februára 1985 boli jeho telesné po/ostatky prenesené na cintorín kapucínskeho kostola na ulici Via Vittorio Veneto 27 v Ríme. v ktorom prežil dlhé obdobie svojho života. 5. júla 1988 bola ustanovená diecézna komisia, ktorá mala za úlohu preskúmať všetko potrebné pre proces blahorečenia. Táto komisia svoju prácu ukončila 11. mája 1991. Čoskoro sa začne proces svätorečenia.

Kto mal to šťastie a radosť a mohol si prezrieť všetky tie listy papiera, ktoré po sebe zanechal páter Mariano, vie, ako starostlivo zbieral, triedil a vyberal materiály pre každé vysielanie, s profesionalitou vyberal dokonca hudbu, obrázky a rámy. Aj v televíznych štúdiách bol taký skromný. až riskoval, že napokon skončí v komparze, keď si ho nejaký zamestnanec televízie pomýli so štatistom.

Miestom, kde sa pripravoval na svoje vystúpenia, bol oveľa viac chór, miesto modlitieb bratov, než jeho izba. Neustále konzultoval s rôznymi odborníkmi, ale hlavným odborníkom bol On. v svätostánku, so svojím neodolateľným pôvabom. Písal: "Je viac potrebné hovoriť Bohu o ľuďoch, než ľuďom o Bohu", a takto to aj robil počas dlhých hodín svojich modlitieb a rozjímaní.

Týždne evanjelia

"Týždne evanjelia" pátra Mariana sú nezabudnuteľné, veď nimi dal so cťou vstúpiť evanjeliu do každého domu. Jeho láska k evanjeliu sa prejavila už na lýceu v Pinerole. kde ho so svojimi žiakmi čítavali a prednášali v gréčtine opreteky, s bratskou radosťou počas prestávok medzi hodinami. V roku 1955 píše: "Dúfam, že skôr než zomriem sa dozviem, že sa „Týždeň evanjelia'' rozšíril do všetkých miest Talianska. Je to totiž základná, najjednoduchšia, najlacnejšia a pritom najúčinnejšia forma apoštolátu."

Poslednou vecou, ktorá mu veľmi ležala na srdci, bola rodina. Problémom rodiny venoval vysielanie „In famiglia''. Keď sa v talianskom parlamente vyprofilovala diskusia k zákonu o rozvode, bol presvedčený, že národ nesúhlasí so štátnou legislatívou, preto prešiel takmer celé Taliansko a snažil sa podnietiť ľudové referendum. V tomto boji neúnavne pokračoval a v roku 1971 zrealizoval nakrútenie šiestich šestnásťmilimetrových farebných filmov o snúbenectve a manželstve.

Páter Mariano bol skutočným apoštolom nášho veku, so svojou stále rastúcou láskou dával spoznávať a učil milovať Ježiša. Pre jeho lásku ľudí nikdy neomrzelo počúvať ho a jeho televízne vysielania, začínajúce sa vždy pozdravom: "Pokoj a mier vám všetkým! prijímali so sympatiami a láskou. Páter Mariano ľudí nikdy neomrzel, pretože: "Ľudí nikdy neomrzí príbeh o Ježišovi, včera ani dnes - stáročia''.
(Rinaldo Cordovani)


‹‹ späť