Sv. Krišpín z Viterba, kapucín

Život brata Krišpína z Viterba je bohato poprepletaný malebnými príhodami a žartovnými i veľavravnými aforizmami. Prvý, kto podľahne ich kúzlu, je sám hagiograf, ktorý cíti takmer povinnosť, aby sa pri rozprávaní o ne opieral, pretože sa hodia k tomu, aby ich po-mocou charakterizoval a predstavil hlavného hrdinu. No, ak si to dobre zvážime, podobné historky a aforizmy nás môžu zviesť z cesty, pretože aj keď podčiarkujú isté aspekty hrdinu, predsa majú tendenciu vytrhnúť ho z kontextu bežného života a tak zatemňujú pohľad na každodenný život. Týmto by sme sa mali neustále riadiť, pretože pri opise svätých sa vždy vystavujeme riziku idealizovať alebo aspoň nedostatočne pochopiť ich vlastný každodenný život, teda ten pravý, prežívaný v kontakte s ľuďmi a v konkrétnych podmienkach, v akých žili a pracovali.

Medzi školou a obchodom

Krišpín sa narodil vo Viterbe, v mestskej štvrti Bottarone 13.novembra 1668; o dva dni, 15.novembra, bol pokrstený vo farnosti S. Giovanni v Zoccoli a dostal meno Pietro. Zo záznamu o krste poznáme aj meno jeho matky - Marzia, meno otca - Ubaldo Fioretti, ako aj meno jeho krstného otca - Angelo Martinelli. Ubaldo, ktorý si vzal Marziu za ženu už ako vdovu s jednou dcérou, bol remeselníkom, no skoro sa stratil zo scény a Pietra, ešte v útlom veku zanechal ako sirotu a Marziu po druhý raz ako vdovu. Na jeho miesto nastúpil brat Francesco, ktorý si získal Pietrovu náklonnosť a ktorému kronika pripisuje starostlivosť o svojho malého synovca. Umožnil mu navštevovať jezuitské školy, až kým neskončil gramatický kurz a potom ho prijal za učňa do svojho obchodu s topánkami.

Marzia bola žena veľmi zbožná a neobmedzovala sa len na to, aby Pietra naučila niektorým modlitbám. Keď mal asi päť rokov, zasvätila ho pri jednej návšteve svätyne della Quercia, Panne Márii. Ukázala dieťaťu obraz Panny a povedala mu: "Pozri, toto je tvoja matka a tvoja pani; v budúcnosti ju miluj a ucti si ju ako svoju matku a svoju paniu." Navykla ho tiež postiť sa každú sobotu a chodievať do kostola, a tak ho neustále vidíme, ako miništruje pri svätých omšiach a oltáre ozdobuje kvetinami, kúpenými za drobné peniaze, ktoré dostal od svojho strýka. Jeho detstvo bolo veľmi príkladné, ba podľa výpovedí mnohých svedkov to bolo detstvo "malého svätca", ktorý však neoplýval zdravím. Je možné, že už sa narodil slabý: ako starec hovorieval, že "nechcel zom-rieť ako malý" a aj odriekanie a pôsty mu určite neprispeli k tomu, aby zosilnel.

Kronika zaznamenala nasledujúci zásah strýka, ktorý sa osopil na zbožnú Marziu týmito slovami: "Ty sa vieš dobre postarať o kurence, ale nie o deti! Nevidíš, že Pietro nerastie, prečo nič neje?" Naučiť ho jesť sa preto podujal on sám: ale nech robil čo chcel, Pietro zostával rovnako malý a slabý, akým ostane po celý svoj život. Nakoniec aj tento smelý muž kapituloval so slovami, ktoré v ňom odhaľujú dobrý kresťanský základ. Keď cítil, že nezvíťazí, povedal Marzii: "Nechajme ho, nech sa postí; konieckoncov bude lepšie, ak budeme mať doma svätého a krehkého, ako tlstého a darebáka." Pietro zostal v strýkovom obchode až do svojich 25 rokov. Stal sa z neho veľmi inteligentný, pracovitý a čestný človek. V roku 1721, keď sa už rozšírila povesť o jeho svätosti, kanonik Jozzi, patricij z Viterba, v rozhovore s pátrom Gabrielom z Ischia, ktorý kázal v katedrále vo Viterbe, zvolal: "Oh, aký dobrý mládenec bol vo svete!".

Novic v čase skúšky

Pietro Fioretti sa rozhodol, že sa stane kapucínom, keď videl ako po uliciach Viterba v kajúcnej procesii, nariadenej, aby si ľudia skrze modlitby vyprosili dážď, pretože bol čas veľkého sucha, kráča skupina novicov, ktorí sem prišli z kláštora v Palanzane. Avšak toto bola určite len malá kvapka vody, ktorá už beztak pretekala z pohára. Vo františkánskom Viterbe patrili jeho stretnutia so synmi "Poverella" k prvým detským spomienkam, ako to vyplýva z udalosti, pri ktorej mu ukradli knihy v kostole S. Francesco alla Rocca. Úmysel stať sa františkánom musel prechovávať v sebe už dlho, pretože čítal minoritskú Regulu a jeden malý exemplár nosieval pri sebe. A nielen to, pri svojej voľbe sa vedome rozhodol pre laický stav, pretože chcel napodobniť blahoslaveného Felixa z Cantalice.
S takýmto rozhodnutím predstúpil pred provinciálneho ministra, pátra Angela z Rieti, počas návštevy kláštora S. Paolo, a ten mu ihneď vystavil prijímacie listiny do rádu. Zdalo sa, že brána noviciátu sa pred ním otvorila ľahko, za nesmiernej radosti jeho srdca. No nebolo tomu tak. Proti tomu sa postavili predovšetkým jeho príbuzní, počínajúc matkou, ktorá bola už v pokročilom veku a potrebovala by pomoc, spolu s dcérou, ktorá bola ešte slobodná, a preto chcela tomu zabrániť, keď videla, že sa jej syn, ktorý vedel čítať a písať, rozhodol pre pokoru a útrapy vlastné stavu laického brata. Ako je uvedené v procesoch, Pietro zvíťazil nad matkinými slzami a odporom, keď jej povedal: "A prečo plačete, mama moja? Nepamätáte sa, že...ste ma darovali Madonne? Na čo tá úbohá žena povedala: "Choď teda a slúž Madonne!"

Ťažko možno poprieť podstatu tohto rozhovoru. Môžeme povedať, že jeho ozvena nikdy neprestala znieť v ušiach a tým menej v Pietrovom srdci, pretože v Orviete bude musieť aspoň na istý čas, prijať svoju matku a sestru, ako ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Sestra prežila svojho brata, zostala slobodná a bola členkou tretieho rádu sv.Dominika. Slúžila v rodine Giovanniho Battistu Leporelli, ktorý jej pomáhal až do vysokej staroby. Bola "malou sväticou", a keď sa stala slepou a nevládnou, žila z almužien. Crispino udržiaval s ňou písomný styk až do posledných dní svojho života, iste nie bez súcitu. Skutočnosťou je, že istému zbožnému mládencovi, Giuseppe Maria Fracassini, ktorý prechovával túžbu stať sa kapucínom, radil, aby zostal vo svete a pomáhal svojej matke. Neočakávane, aj napriek listom od provinciálneho ministra, nastali pri prijímaní Pietra do noviciátu isté ťažkosti. Keď uvidel novicmajster, aký je malý a chorľavý, povedal mu, aby sa vrátil domov. No nakoniec súhlasil s tým, aby zostal aspoň ako hosť, až kým nepríde odpoveď od provinciálneho ministra, ktorý nie bez štipky hnevu odpísal, že si myslí, že jemu prislúcha prijímať novicov do rádu a že novicmajstrovi prináleží, aby ich podrobil skúške.

A novicmajster veru nezabudol podrobiť skúške nášho Pietra, hneď potom, ako si 22.júla 1693, na deň Magdalény, obliekol kapucínsky habit a dostal meno, pod ktorým je známy v dejinách svätosti: Crispino z Viterba na počesť svätého Crispína, patróna obuvníkov. V kláštore však nikdy nevykonával toto remeslo, azda to považovali za príliš ľahké pre človeka, ktorý by mal byť podrobený skúške! Ihneď ho poslali ručne ryľovať záhradu až do večera. Potom ho pridelili k bratovi, ktorý chodieval po žobraní, aby vyskúšali, či je schopný chodiť celé dni za slnečnej páľavy, či v daždi, naložený ťažkými batohmi. Crispino však obstál v skúške, nie bez údivu toho, ktorý ho považoval za neschopného. Medzitým svojou dobrotou, zbožnosťou a veselosťou vychovával novicov aj rehoľníkov.

Postupne chladný novicmajster menil svoj názor a s ním aj celá rehoľná pospolitosť. Keď bolo neskôr potrebné určiť pomocníka k ťažko chorému na tuberkulózu, k pátrovi Cesare Vecchiarelli z Rieti, ktorý na radu lekárov vyšiel hore do Palanzany kvôli zdravému vzduchu, výber padol na brata Crispina. A páter Cesare, keď opúšťal Palanzanu, musel konštatovať, že brat Crispino nebol novicom, ale anjelom. Že tomu tak bolo, bol už presvedčený aj novicmajster, páter Giuseppe z Paliana, ktorý sa zvyšok svojich dní bude chváliť tým, že ho mal za novica. A po mnoho rokov sa bude ešte v noviciáte v Palanzane pripomínať brata Crispina ako vzor novicov.

Na cestách

Keď sa skončil rok skúšky, 22. júla 1694, len čo zložil brat Crispino rehoľné sľuby, premiestnili ho do Tolfy, kde zostal takmer 3 roky až do apríla 1697. Potom prešiel do Ríma, kde sa zdržal len niekoľko mesiacov a od roku 1697 až do apríla 1703 býval v Albane, odkiaľ prešiel do Monterotonda: tu zostal takmer bez prerušenia ďalších šesť rokov, až do októbra 17O9; potom sa pobral do Orvieta, kde bol záhradníkom až do januára 1710, odkedy začal vykonávať úrad kveštára. Tak sa začalo takmer štyridsaťročné obdobie jeho života v Orviete, ktoré prerušil len krátky pobyt v Bassano (posledné mesiace roku 1715) a v Ríme (polovica mája - koniec októbra 1744). Nakoniec 13.mája 1748 definitívne odchádza do Rímskej nemocnice, kde zomiera 19.mája 1750.
Toto je chronológia života brata Crispina, nie bez ťažkostí zrekonštruovaná za doprovodu sv

edectiev z procesov a na základe životopisu, ktorý o ňom napísal páter Alessandro z Bassana. Za päťdesiatsedem rokov, ktoré strávil medzi kapucínmi, bol brat Crispino kuchárom v Tolfe, oštrovateľom v Ríme, opäť kuchárom v Albane, záhradníkom v Monterotondo, kveštárom v Orviete počas takmer štyridsiatich rokov. Ako sa to sluší na brata, vždy sa sťahoval z "poslušnosti". Aj napriek tomu vo dvoch prípadoch žiadal, v čom mu nakoniec aj vyhoveli, aby mohol byť premiestnený na iné miesto. V Ríme museli predstavení vziať na vedomie jeho zlý zdravotný stav (znepokojujúco vykašliaval krv) a poslali ho dýchať zdravý vzduch: ale on považoval za obťažovanie styk s lekármi, liekmi a traktátmi umenia liečiť. Medzi kapucínov prišiel preto, aby slúžil, lopotil sa, a zdalo sa mu zradou keď musel zostať v tieni: podľa jeho slov "je on zvieraťom, ktoré nemusí stáť v tieni, ktorému je potrebný alebo plameň alebo slnko a ktoré musí byť alebo v kuchyni alebo v záhrade".

Ešte ťažšie bolo získať presídlenie z kláštora v Albane, kde prítomnosť brata Crispina považovali za nevyhnutnú a to nielen kvôli službám, ktoré poskytoval početnej komunite a ešte početnejším váženým hosťom, ktorí tam prichádzali, ale hlavne preto, že mu prejavovali úctu a česť teológovia, básnici, štátni zamestnanci a cirkevní hodnostári najvyššieho stupňa, počínajúc pápežom Klementom XI., ktorý posielal Crispinovi sviece, aby ich zapálil pred obrazom Madonny a drozdy, aby ich v kuchyni pripravil pre bratov a ako náhradu žiadal modlitby za seba a za šťastný stav Cirkvi. Z týchto dôvodov sa budúci kardinál Francesco Maria Casini, v tom čase generálny definítor a apoštolský kazateľ, postavil proti jeho premiestneniu, hoci s tým súhlasil generálny minister páter Agostino z Latisana. Takto sa Crispino striasol popularity, ktorú považoval za nebezpečnú vec pre spásu vlastnej duše.

Popularitu brata Crispina netreba pripisovať jedine na vrub jeho príjemného hlasu pri rozhovore alebo pri prednese oktáv z Tassa; ako v Tolfe, tak aj tu mu pripisovali divotvornú moc. Mal nevysvetliteľne účinné recepty na rozličné choroby tela i ducha: všetci boli presvedčení, že pomocou gaštanov, sušených fíg, myrty, hríbov alebo tiež skrze požehnanie chorých medajlónom jeho ruženca, koná nečakané uzdravenia. V procesoch sú zaznamenané početné udalosti tohto druhu a to, čo v nich najviac prekvapuje, je prirodzenosť s akou brat Crispino koná. Skoro by sme povedali, že koná, akoby sa hral, azda preto, aby odviedol od seba pozornosť. Prirodzene, že sa mu to nedarilo. Tak jedného dňa, keď uzdravil Marca Antonia Adriani, poradcu Klementa XI., počul, ako sa ho nahnevaný slávny Giovanni Maria Lancisi pýta: "Váš odvar má viacej sily, ako ten náš, všetkých ostatných lekárov?!" A brat Crispino našiel spôsob ako "zosadiť z koňa" príjemného, ale podozrievavého pápežovho lekára: "Monsignor mio - odpovedal - vy ste učený a tak vás pozná celý Rím, ale moja Madonna vie o tom viac ako vy a ako všetci lekári dokopy". Toto zdôvodnenie nevzbudilo vrásky na čele pápežovho lekára, ktorý bol aj mužom viery.

Áno, brat Crispino všetko pripisoval svojej Madonne, ktorej tak v Tolfe, ako aj v Albane postavil malý oltár, pred ktorým nikdy nechýbali kvety, voskové sviece a modlitby.V Monterotondo, kde musel pracovať na záhrade, zavesil obraz Madonny v malej chyžke, ktorá stála v rohu záhrady. Pred ním rozsypal zbytky semien a omrviniek chleba , aby tak prilákal vtáčikov, nech sa najedia a nech spievajú, pretože "chcel, aby sa spojili všetky stvorenia vesmíru a aby spoločne stále chválili veľkú Matku Božiu".

Keby sme chceli krátko vystihnúť prvých 16 rokov (od roku 1693 do 17O9), ktoré brat Crispino strávil medzi kapucínmi, nestačilo by nám k tomu jeho programové motto "chudoba a čistota"; treba ho doplniť ešte ďalšími tromi slovami: "modlitba, práca, pokánie". Pokiaľ ide o to posledné, máme veľmi výrečné dôkazy. Ako starec "stále hovoril, že kajúcne skutky je treba konať v mladosti, pretože keď je niekto už starý, nemôže robiť všetko, čo by chcel"; a bratovi Marianovi z Viterba viackrát rozprával o tom, čo robil "ako malý". Sú to veci, ktoré plne potvrdzujú vo svojom rozprávaní svedkovia na procesoch.

Avšak pracovné pole, na ktorom bol brat Crispino zainteresovaný, bolo oveľa širšie. Tak napríklad, v prípade epidémie sa spontánne ponúkol ísť slúžiť frátrom, ktorí ochoreli v kláštoroch vo Fernese, Gallese a Bracciano. Tomu, kto sa ho snažil odradiť tým, že poukazoval na nebezpečenstvo nákazy, veselo odpovedal: "Poslušnosť odstraňuje zlý vzduch" alebo "idem v spoločnosti istého veľkého hlavného lekára (sv.František) a zaobstaral som si dobrý pohár najlepšieho odvaru (poslušnosť) proti chorobe". Avšak v prípade Braciana nebol prorokom. Slúžil s totálnou odovzdanosťou a frátrom sa skoro obnovilo zdravie, ale on sám ťažko ochorel a bolo potrebné premiestniť ho do ošetrovne v Ríme, kde sa obávali o jeho život. To sa stalo počas provincialátu pátra Leonarda z Viterba (1704-1708).

Kveštár

Nezdá sa, že by brat Crispino už prišiel do Orvieta s úlohou chodiť žobrať, pretože v posledných mesiacoch roku 17O9 sa sta-ral o kláštornú záhradu. Iba na začiatku roku 171O vyšiel z Orvieta, aby prosil o chlieb, víno a olej pre svojich bratov, a to bude robiť počas celých 38 rokov (nie štyridsať), pretože treba vziať do úvahy dve prerušenia, jedno v roku 1715 (jeho odchod do Bassana) a druhé v roku 1744 (prijatie do nemocnice v Ríme), vtedy, keď postavený pred dilemu "alebo brat Crispino alebo hlad", boli kapucíni donútení k návratu toho, ktorého už vtedy obyvatelia Orvieta volali "náš svätý Felix". Vidno, že si vydobyl sympatie a úctu obyvateľov už od svojho prvého kontaktu s nimi a to pre svoj životný štýl, pre to o čo prosil, pre to, čo dával.

Vzhľadom na vzdialenosť kláštora od Orvieta a z dôvodu obzvlášť nepohodlnej cesty, ktorú bolo treba prejsť, kveštár mal k dispozícii malú chyžku vo vnútri mestských hradieb. V čase brata Crispina mu bola ponúknutá väčšia, ktorú neskôr zabrali reformovaní františkáni: zdráhal sa prijať ju, aby sa neprehrešil proti chudobe. Preto väčšinu času trávil medzi ľuďmi a tento čas bol popretkávaný účasťou na sv.omši a na kázňach, účasťou na pohreboch a na zvláštnych úlohách, ktoré obyčajne robieval v rozličných mestských kostoloch. Nielenže ho všetci poznali, ale aj on poznal všetkých a každého pozdravoval svojím "Addio, santarello", takže ho všetci považovali za svojho zvláštneho priateľa. Aj napriek tomu kardinál Filippo Antonio Gualtieri hovoril o ňom ako o "samotárovi v meste" a nie zriedka sa stalo, že ho musel jeho spoločník, aby ho donútil odpovedať na pozdrav, poťahať za kabát. Viacerí svedkovia zaznamenali, že hoci poznal život a zázraky jednotlivcov a rodín, v kláštore o tom nikdy nič nehovoril. So spolubratmi nikdy nič nehovorieval: aj počas rekreácie, "i keď sa s niekým stretol, povedal len niekoľko zdvorilých slov a potom ihneď zmizol". Páter Michelangelo z Reggio Emilia, ktorý ho nepoznal, keď ho stretol na katedrálnom námestí, o ňom povedal "milý, ale vážny, zbožný, ale nie afektovaný".

Predtým, ako vyšiel z ubytovne, zaspieval Ave Márie stella a potom sa s ružencom v ruke vydal po žobraní, ktoré obyčajne netrvalo dlho. Vždy chcel ušetriť čas, aby mohol navštevovať chorých a uväznených. Svojmu spoločníkovi hovorieval: "A či by sme nemali ešte urobiť nejaký skutok lásky pre chudobných?" Ako kveštár, cítil povinnosť zabezpečiť potrebné veci pre bratov. Kvôli tomu ešte predtým, ako odišiel po žobraní, pýtal sa kuchára, aby mu povedal, čo chýba v kláštore, pretože bol presvedčený, že sa o to môže postarať. Častokrát mu ponúkali viac ako bolo treba, ale on sa poďakoval a hovoril: "Skovajte to, teraz to nepotrebujem, vrátim sa pre to inokedy." Istý svedok o tom ho-vorí: "Chcel len to nevyhnutné, nič viac. Neexistovalo nič, čo by sme bratovi Crispinovi odmietli." Ak ho chcel niekto, pohnutý jeho veľkorysosťou, donútiť niečo prijať, vtedy žartovne odpovedal: "Vy len sám chcete ísť do raja? Dajte aj iným príležitosť, aby dávali almužnu. Keď budem potrebovať almužnu od vás, vypýtam si ju." Keď mu ponúkali almužnu takí, čo sami žili v skromných podmienkach, odmietol ju "úctivo" a povedal, že keď mu to bude potrebné, vráti sa. V kláštore mal brat Crispino malú záhradku, v ktorej pestoval všetky druhy zeleniny, ktorú potom nosieval k bráne a daroval dobrodincom. Vo zvláštnych prípadoch nezabudol pozvať dobrodincov do kláštora, kde sa im venoval s láskou a prívetivosťou.

Z procesov sa môžeme dozvedieť ešte všeličo iné, čo by sme mohli povedať o spôsoboch brata Crispina ako kveštára: vídavali ho, ako kráča naložený nošami, spod ktorých ho nebolo ani vidno a ktoré nikdy nenechával nosiť svojmu spoločníkovi, aj keď bol mladý a silný, až jeden z nich raz povie, že "ísť s bratom Crispinom je to isté, ako ísť na prechádzku"; vždy, za každého počasia, chodil bosý a s odkrytou hlavou; za určitých okolností zašiel až, prirodzene peši a naložený neoddeliteľnou nošou, na vrch pri Orviete; keď mu ponúkli niečo na posilnenie, žartovne odvetil: "Inokedy, v niektorý iný deň", ale tento jeho deň nikdy neprichádzal; srdečne sa stýkal aj so Židmi, od ktorých tiež dostával almužnu. Keď brat Crispino odišiel z Orvieta, našiel páter guardián Giacinto z Belluna pripevnený za dverami jeho cely "zoznam všetkých miest, kam chodil po žobraní" v okolí kláštora, ktorý napísal vlastnoručne brat Crispino a na konci ktorého boli tieto pozdravné slová: "Vivi sano, e dal peccato sta' lontano. (Ži zdravo a od hriechu sa drž ďaleko)".

To, čo brat Krišpín dával

Deti ho radostne vítali a volali na neho "san Crispino"; občania z Viterba vyčítali obyvateľom Orvieta, že ich obrali o ich "santarella"; obyvatelia Orvieta hovorievali o svojom "svätom Felixovi a o "ráde brata Crispina". Za všetkým týmto stála predovšetkým povesť divotvorcu: brat Crispino bol považovaný za človeka, ktorý robí zázraky, pretože sa mu pripisovalo roz-množenie vína, múky a chleba, uzdravenia a proroctvá; no nebudeme ho sledovať na tejto ceste, pretože aj keď vieme, že zázrak je skutok lásky uskutočnený s úmyslom pomôcť bratom v núdzi, v konečnom dôsledku by sme sa vzdialili od brata Crispina, a našou snahou je práve priblížiť sa k nemu a pochopiť hlboký význam jeho ľudskej i náboženskej skúsenosti.

Z pozorného štúdia rozsiahlej dokumentácie, ktorá sa nám zachovala, nesporne vyplýva, že základným poslaním brat Crispina nebolo ani tak zháňanie prostriedkov na živobytie pre malú rodinu bratov, ktorí žili v kláštore, ako starosť, ktorú veľkodušne ponúkal celej veľkej rodine obyvateľov Orvieta a jeho zámkov. Bolo to neuveriteľné dielo aké rozvinul na poli náboženskom i sociálnom pre pokoj a spravodlivosť. Nik neunikol jeho pozornosti: ani chorí, skrytí i verejní hriešnici, ani rehoľnice, prostitútky, slobodné matky, pohodené deti, ožobračené rodiny, duše, ktorých pochybnosti doviedli až k zúfalstvu. Aby mohol brat Crispino liečiť tieto a podobné choroby, siaha do svojej noše a do svojho dobrého srdca a keď je to nevyhnutné, pomáha si aj zázrakom. Takýchto príbehov je veľmi veľa a potvrdzujú rozsiahle svedectvo všeobecného charakteru, ktoré mnohí svedkovia vydali na procesoch. Ale ako to urobiť na tak malom priestore, aby sme prehľadne prešli takmer všetkých 14 skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré počas dlhého pobytu v Orviete brat Crispino neustále konal?

Návšteva chorých a väzňov bola neodmysliteľnou každodennou starosťou brata Crispina. Prinášal útechu jedným aj druhým a to nielen slovami. Veľká pozornosť sa venovala tomu, čo nejakému chorému povedal. "Priateľu, zvíťazil si", znamenalo, že bude uzdravený; ak naopak nástojil: "Zverme sa do rúk Pánovi", bolo treba pripraviť sa na smrť. Inokedy boli jeho slová jasnejšie, ako tomu bolo v prípade istého mládenca "zdravého, silného a prepjate veselého": "Priateľu - povedal mu - nechcem u vás vzbudzovať plané nádeje falošným zdaním ..." Ale častejšie bol poslom uzdravenia, ako keby ho mohol dať zo svojho zdravia: "Ujo Carlo, zajtra už nebude nič", alebo: "Priateľu, vezmi si štipku tabaku...!. Nezriedka však brat Crispino prinášal aj konkrétnu pomoc. Dokonca aj pre jeho spoločníka bolo tajomstvom ako to, že je tak dobre informovaný o chorých a ich potrebách. Raz ho fráter, ktorý ho sprevádzal, počul ako povedal: "Poďme navštíviť istú chudobnú starú ženu, ktorá je chorá a býva tu nablízku." , a zaniesol jej mäso, sucháre a pletenky, ktoré dostal od mníšok. Keď ochoreli frátri, chcel, aby ich namiesto do ošetrovne vo Viterbe, zaviedli do útulne a tam im pomáhal ako len mohol. Dlhý čas navštevoval istého nemocného rehoľníka z iného rádu, ktorého jeho vlastní spolubratia veľmi zanedbávali a pomáhal mu.

Mníškam kládol na srdce, aby sa starali o nemocné spolusestry a hovoril, že tomuto treba dávať prednosť pred samotnými zbožnými úkonmi. Záujem brata Crispina o chudobných a väzňov išiel oveľa ďalej než boli len slová útechy a skyva chleba. Najmä počas rokov drahoty pozbieral veľké množstvo obilia a iných najpotrebnejších vecí a zhromaždil to v domoch pána Francesca Barbareschi, Giuseppeho Piermattei, Bucciosanti a Rosati, aby to rozdeľovali chudobným, ktorých sám brat Crispino posielal k nim s lístkom, ktorý on sám napísal .... . Almužny prichádzali aj z ďaleka, ako napr. od generála jezuitov; no najväčšiu časť dodali správcovia mesta a biskupi, ktorí nastúpili na stolec v Orviete a ktorí si bratom Crispinom poslúžili ako svojím tajným almužníkom.

Biskup Giuseppe z Marsciana, ktorý spravoval diecézu v rokoch 1734-1754 hovoril o reči, ktorú mu držal brat Crispino: "Monsignor mio, pre bratov to nejako pozlátam, kúsok tu, kúsok tam z týchto dedín, ale veľmi túžime poskytnúť pomoc toľkým chudobným vo svete a rodinám, ktoré sa hanbia, že sú tak chudobné; a preto ak by ste súhlasili dať niečo na pomoc pre týchto, bol by to veľký skutok milosrdenstva." A z tohto milosrdenstva potom rozdával pred bránou útulku a chcel, aby nik neodišiel od kláštornej brány a pritom nedostal nejakú pomoc. Jeho návštevy vo väzení boli takmer každodenné: aby potešil väzňov, aby sa za nich prihovoril, aby vštepoval žalárnikom miernosť a úctu voči uväzneným. Mnohým väzňom sa takto skrátila doba čakania na súd; ďalší, muži aj ženy, boli prepustení na slobodu. Brat Crispino neobišiel nič, čo by bolo ľudsky možné. Nestačilo mu, že prinášal gaštany, chlieb, či štipku tabaku týmto úbožiakom. Zaiteresoval mnohé rodiny, aby sa striedavo postarali o obed pre väzňov. Jeden zo svedkov ukončil svoje rozprávanie o úsilí brata Crispina v tomto smere takto: "A tak týmto ľuďom ani jeden deň nechýbala táto pomoc." Aj ďalšia rana tej doby zainteresovala lásku brata Crispina.

Jeden z mnohých svedkov rozpráva: keď "sa nachádzali odhodené deti pred bránou kláštora a kapucínskeho útulku, ako sa to obyčajne často stávalo, Crispino zbieral tieto deti a staral sa o ne s veľkou láskou v noci a potom ich bez hanby nosieval do nemocnice Santa Maria della Stella, kde bolo o ne postarané". Nechýbali pri tom ani chúlostivé situácie, ktoré dokázal brat Crispino svojím humorom premeniť na príbehy z "Kvietkov". A viacerých takýchto "nájdenčekov" sledoval so zvláštnou pozornosťou a postaral sa, aby sa vyučili nejakému remeslu. Brat Crispino bol presvedčený o tom, že veľká časť materiálnych a morálnych bied, ktoré mával každý deň pred očami, bola zavinená nespravodlivosťou. Preto on, hoci mierny vystúpil odvážne proti "ťažkému hriechu" tých, čo oberali robotníkov o ich mzdu. Obchodníkov napomínal, aby boli spravodliví. Staral sa o to, aby sa s robotníkmi , ktorých niekedy zavolali, aby pracovali v kláštore, dobre zachádzalo, takže všetci tam radi prichádzali "urobiť, čo bolo treba". Kapucínsky kazateľ páter Angelus Antonio z Viterba na procesoch spomínal, že ho brat Crispino pobádal, "aby som aj ja robieval tak, ako robieval on; povedal mi, že keď stretne niektorého zo spomínaných dlžníkov, otvorene mu to povie". Tak tomu bolo aj s istým šľachticom, ktorý ochorel a ktorý chcel, aby ho brat Crispino uzdravil: "Ak chce - povedal - byť uzdravený na tele, nech si naj-skôr vylieči dušu a nech najskôr vyplatí svojich veriteľov a svoje služobníctvo a potom nech poprosí Najsvätejšiu Máriu za zdravie tela.".

S rovnakou slobodou napomínal rúhačov vždy a všade: "Odložil si kapsu - hovorí istý svedok - išiel za ľuďmi, ktorí tak hovorili a ostro ich za to karhal.". Brat Crispino bol jeden vzdelaný laik"ako sa jedného dňa o ňom vyjadril lektor páter Luigi z Belluna, nielenže od mladosti študoval, ale aj čítaval, meditoval, počúval kázne a so životaschopnou a otvorenou mysľou spájal železnú pamäť, pomocou ktorej mohol doslovne zopakovať kázeň; a nezabúdal to urobiť, predovšetkým keď išlo o veci základného významu pre kresťanský život. Cítil sa misionárom (márne žiadal odísť medzi neveriacich) zvlášť medzi chudobnými nevzdelan-cami. Farári z Orvieta "ho volali apoštol a misionár" vrchov. Skutočne, najmä po večeroch, pri svojich potulkách po žobraní po dedinách a osadách Orvieta učieval "chlapcov a chudobných roľníkov základným tajomstvám viery a kresťanského učenia a títo nevzdelaní ľudia mali z toho veľký úžitok, pretože ich toľkokrát nechal opakovať tie isté veci, až kým nenadobudol istotu, že sa to naučili". Nielenže toto jeho úsilie prijímali s radosťou, ešte ho aj vyhľadávali: napr. na sviatky prichádzali "za ním najmä chudobní roľníci a on bez veľkých rečí" pokračoval v ich katechizácii. No neboli to len sedliaci, čo prichádzali klopať na bránu útulku. Jeden svedok z procesov o tom hovorí: "S každou maličkosťou, čo sa stala v Orviete, sa hneď bežalo za bratom Crispinom.".

Takýmito vecami, na ktoré tento svedok naráža, boli spory: medzi bratmi, medzi manželmi, medzi skromnými mešťanmi, medzi skupinami spriatelených ľudí a občianskymi alebo náboženskými vrchnosťami. Ponechajúc stranou dlhé a komplikované svedectvá na základe príkladov, ktoré by sme mohli uviesť, zmienime sa len o tom, čo biskup Giuseppe z Marsciana povedal so slzami v očiach: "Keď odišiel brat Crispino, odišla s ním aj radosť a svornosť z môjho mesta i z diecézy." Veľmi mnoho ľudí zďaleka i zblízka sa utiekalo o radu k bratovi Crispinovi, ako keby bol najosvietenejším duchovným vodcom. Chceli od neho vedieť či a za koho sa majú vydať, alebo ako prekonať rodinné spory, ak bol niekto posadnutý myšlienkou, že bude zatratený, brat Crispino mu radil: "Stačí, ak budete zachovávať Božie a cirkevné prikázania, aby ste išli priamo, priamo do neba.". Svojmu spoločníkovi bratovi Domenicovi z Canepina, ktorý sa cítil v útulku v Orviete, tesnom, bez svetla a vzduchu, ako väzeň, a preto premýšľal o tom, že požiada, aby ho preložili inde, povedal: "Čo si myslíte? Čo vám to prichádza na rozum? Ach, zažeňte tieto pokušenia nevôle a nechuti a odovzdajte sa svätej poslušnosti.".

Ako vidno, niekedy radil, ba dokonca aj napomínal aj bez toho, aby ho o to požiadali. A to nielen bratov. Istá bohatá pani z Orvieta, Lívia Stellini, hovorila, že "bez akéhokoľvek ľudského ohľadu jej povedal mnoho o jej konaní, aby sa polepšila...; že do raja sa nechodí poskakujúc, tancujúc a rozprávajúc sa.". Keď ju stretol na ulici, nahlas jej povedal: "Vanitas, vanitatum et omnia vanitas". Ale táto skvelá a márnotratná pani nevedela odolať prepychu a mládencom, ktorí jej dvorili. Aby ju pokoril, vyviedol jej brat Crispino huncútsky kúsok. Počas ľudovej misie presvedčil kazateľa, ktorý konal "ranné prebúdzanie", aby hodil jeho výzvu pred okno tejto panej: "Obráťte sa, ó duša, ešte dnes, pretože neskôr už nebudete mať čas!". Táto žena vzala tieto slová ako keby boli adresované jej a rozhodla sa, že vyhodí za dvere všetkých záletníkov. Keď ju brat Crtispino stretol nasledujúceho rána, povedal jej: "Takto je to dobre, Boh zvíťazil nad Vami a diabol bol premožený". Táto jej zmena bola skutočná, pretože v budúcnosti na radu brata Crispina začala táto pani chodiť do nemocnice, kde pomáhala chorým, medzi ktorými bola aj Orsola Pisana "trpiaca veľmi nepríjemnými chorobami" a Rosa Greppelli "v živote veľmi príťažlivá".

Brat Crispino navštevoval aj ženské kláštory, ktorých bolo v Orviete veľa, a to nielen z moci svojho úradu kveštára, ale aj preto, že biskup ho využíval k tomu, "aby vyliečil nezhody, ktoré povstali v týchto kláštoroch". Mal veľkú úctu k zasvätenému životu týchto žien, a nejednému povolaniu k mníšskemu stavu dopomohol k odvahe. V prípade potreby vošiel aj do kláštora, aby potešil a pripravil choré na dobrú smrť. S viacerými rehoľníčkami udržiaval vrelé priateľstvo, navštevoval ich a povzbudzoval ich až do posledných dní svojho života. No mnohé strany z procesov ho predstavujú aj v postoji prísnom a nedôverčivom voči obyvateľkám kláštorov. Jeden svedok o tom hovorí: "používal len málo a to i prísnych slov a niekedy na ne aj nakričal", často ich napomínal, aby sa vyhýbali "záhaľčivosti za mrežami, pretože to vedie k nadobudnutiu svetského ducha...čo by bolo ich najväčšou záhubou".

Dochovalo sa nám echo, stále upokojujúceho a osvecujúceho hlasu, ktorým sa brat Crispino nebál obrátiť i na kňazov a teológov. Tak napríklad pátrovi Michelangelovi z Reggia Emilia, apoštolskému kazateľovi a biskupskému examinátorovi povedal: "Milujme, drahý páter, milujme Boha z celého srdca a spasíme sa.". A abatovi Palmilli, ktorý odopieral prijať arcikňazskú hodnosť u S. Elpídia: "Choď a pracuj vo vinici Pánovej, pretože spasiac iné duše, spasíš aj svoju vlastnú." Farár u S. Venanzia, v diecéze Orvieto, bol pesimistom ohľadom spásy mnohých kresťanov; pochybujúc o ich pripravenosti, odmietol im udeliť sviatosti aj v prípade smrti. Brat Crispino, počas pobytu u neho, nechal zájsť reč aj na túto znepokojujúcu tému a keď si vypočul rozprávanie tohto kňaza, povedal mu, aby udeľoval sviatosti, ako je to jeho "povinnosťou" a aby sa nepokúšal "vedieť ešte viac, pretože autorom sviatostí je Božie Milosrdenstvo a Božie Milosrdenstvo bude aj ich naplnením".

Skúška cností

Aj napriek všetkým svedectvám o úcte a láske v Orviete, nechýbali ani v živote brata Crispina úklady, poníženia a spory tak vo vnútri, ako aj mimo kláštora. Aspoň dva razy podnikli útok na čistotu jeho života a podnecovali dve "vtieravé ženy", aby ho pokúšali. V kláštore delle Convertite si istá rehoľnica spoza Álp dala námahu, že išla ku bráne, aby ho urážala viac ako 3O rokov vždy, keď prišiel ku bráne, aby prosil o almužnu.V istej rodine žili spoločne dvaja bratia. Jeden mu dával almužnu, ale druhý mu len nadával. Dokonca si zaumienil, že napíše generálnemu ministrovi Bonaventurovi Barberini z Ferrary (1733-174O) žiadosť, aby preložili brata Crispina. V Orviete ho kanonik Pietro Bucciosanti vždy obviňoval z pokrytectva. Podobne ako on, boli aj iní, čo mu vykrikovali do očí: "Si pokrytec, ty jeden pokrytec!".

Nepochopenie a "kríže" mu nechýbali ani zo strany jeho spolubratov v kláštore. To sa v istom zmysle dalo očakávať. Brat Crispino bol totiž rehoľník, ktorý sa usiloval cieľavedome a bez kompromisov uskutočňovať ideál. To ho nielenže stavalo do cen-tra pozornosti, ale dostával sa tak do neustáleho a živého konfliktu so skutočnosťou, aká ho obklopovala, aj keď to môžeme iba v niektorých najakútnejších prípadoch dosť dobre pochopiť.

Jeho povinnosti ho takmer nepretržite nútili zostávať mimo kláštora, v najužšom kontakte s "jeho veľkou orvietánskou rodi-nou", ktorej život a zázraky dobre poznal. A keď sa vrátil do kláštora, boli tam aj takí, čo sa ho pýtali na novosti. Ale brat Crispino pohotove a rozhodne odpovedal: "Či nemám iné na práci, len sa starať o takéto veci?" Bol tam aj jeden guardián, ktorý prísne dbal na dodržiavanie Regule: chcel, aby večer boli všetci bratia v kláštore, vrátane samotného brata Crispina, ktorý sa musel s veľkou obetou zriecť toho, aby si poslúžil útulkom, len aby zjedol v kláštore kus chleba a odpočinul si. No nemal žiadne námietky, keď išlo o to, aby priniesol osobnú obetu, naopak bol neochvejný, keď išlo o principiálne otázky, ktoré vystavovali nebezpečenstvu jeho ideál.

Tak sa stalo v roku 1715, keď mu nový guardián, páter Francesco António z Port | Ercole, po prevzatí vedenia kláštora nariadil, aby žobral aj peniaze. V španielskej pevnosti Port Ercole vyrastal tento guardián ako v kasárni a nezvykol si teda na trpezlivosť a tým menej na to, aby ho neposlúchali. Preto, keď mu brat Crispino odporoval, rozhodnutý neporušiť regulu, dal ho z Orvieta odvolať. Brat Crispino odišiel do Bessana, odkiaľ ho na naliehanie rehoľnej rodiny povolali späť do Orvieta. Kláštor ešte stále spravoval páter Francesco Antonio z Port Ercole, ktorého donútili, aby sa zriekol svojich nárokov a ktorý biedne skončil svoj život mimo rádu.

Brat Crispino považoval pokánie za podstatnú súčasť rehoľného života. Niet sa preto čo čudovať, keď hovorieval, že "že dobré víno by nemalo stáť na stole kapucínov, ale na stole pánov", alebo keď nosieval do kláštora "najhorší chlieb", azda najhorší, aký sa robil v Orviete, vyžobraný u sedliakov, aby - ako často hovorieval - "si rehoľníci pripomínali, že sú chudobní kapucíni". Tiež sa stávalo, že keď v jedálni počul chváliť aké dobré je víno, pribehol, aby ho "pokrstil". Toto bolo príčinou hnevu niektorých rehoľníkov obmedzených duchom. Mnohí sa však obmedzili iba na frfľanie; keď ho niektorý z týchto stretol, kričal na neho, že nie je schopný zabezpečiť potreby spoločenstva, ako sa patrí.

A brat Crispino? Niekedy priznával, že je "neužitočným sluhom bratov", ale častejšie celú záležitosť obracal na žart: "odpovedal, že všetci sme pokrstení, že toto je milosť, ktorú nám dal Kristus náš Pán a podobné veci". A ešte: ak sa niekto sťažoval, že "sa na stôl dostal plesnivý chlieb (pane fiorito) alebo zatuchnutý, smejúc sa hovoril: Ako veľmi musíme byť zaviazaní nášmu serafínskemu otcovi svätému Františkovi, ktorý nás nikdy neopúšťa a dáva rozkvitnúť (fiorire) každej veci, chlebu, vínu, fazuli, mäsu, šalátu a všetkému ostatnému, čo dostaneme".

Asi by bolo dobre spýtať sa, aký je jeho stav, stav jeho mysle alebo aké boli pocity brata Crispina, keď vysvetľoval tieto slová. Zvykli sme si uvažovať o ňom ako o veselom šašovi dobrého Boha, ako o šťastnej zmesi prostoty, miernosti a zdvorilej rytierskosti. Ale bolo to naozaj takto? Páter Giacinto z Belluna, ktorý bol jeho guardiánom a ktorý ho poznal od základov, na procesoch dosvedčuje, že brat Crispino prejavoval hrdinským spôsobom čnosť sily v tom, ako "vedel potláčať a krotiť svoj prirodzený (chcel povedať temperament) silný a ohnivý, ktorý som v ňom objavil, ktorý sa musel snažiť mierniť, alebo mlčanlivosťou v nepriaznivých veciach alebo zakrývaním v nepríjemných veciach, svojou veselosťou a žartovaním, ktoré používal aj v indiferentných veciach". Jedného dňa sa vyznal svojmu spoločníkovi brat Giacomo z Andorna, že ak by sa Boh postaral o kapucínov "iba samotným chlebom a bahnistou vodou, tiež sa musíme uspokojiť s takouto Božou Prozreteľnosťou". Preto boli jeho odpovede len zdanlivo žartovné: vyvierali z hlbokého presvedčenia a úmyslom toho, kto ich vyslovil, bola vždy pomoc bratom, aby sa zamýšľali nad svojím pravým povolaním.

Mrzutých bratov stretával brat Crispino až do posledného dňa svojho života. V rímskej ošetrovni, niektorí z nich podráždení jeho chýrom svätosti, mu uštedrili prezývku "svätý je zázraky", azda z narážkou na víno a iné potraviny, ktoré rozmnožil. Na čo on odpovedal veršom z Tassa, ktorý mu bol zvlášť milý a dobre známy počas celého jeho života: "Priateľu, zvíťazil si, odpúšťam ti, prepáč!". A aby spečatil odpustenie, rozdeľoval týmto ufrfľancom praclíky a iné maškrty, ktoré dostal. V podstate to bol spôsob ako každý iný, aby im zavrel ústa, aby nehrešili proti bratskej láske, aspoň kým jedli!

Jeho aforizmy

V životopisnom profile brata Crispina z Viterba by zostala nezaplniteľná medzera, keby sme sa nezmienili o jeho aforizmoch: výroky, vety, zásady, reflexie alebo zvolania, do ktorých ako autentický majster vedel zhustiť obsah svojich najhlbších presvedčení a svojich názorov. Ako človek premýšľavý a jemný, mal zmysel pre podobenstvá a obrazy a vedel používať slová keď bolo treba prekonať ťažkú situáciu alebo sa striasť chváľ, ktorých sa mu dostávalo. Predovšetkým vedel nájsť správne slová a spôsoby, keď chcel "upozorniť" ľudí akéhokoľvek stavu.

So šťastnou intuíciou si to všimol brat laik Domenico z Canapina, 43 ročný, ktorý to dokladá na procesoch takto: "Keď niekoho na niečo sväto upozorňoval, obyčajne to robil zdvorilým a príjemným spôsobom tak, že sa zdalo, akoby sväto žartoval a svoju reč akoby adresoval nejakej tretej osobe, aby múdrosťou lepšie dosiahol svoj zámer...! Niektoré z aforizmov brata Crispina ľudia ešte dlho opakovali. Za pravdu nám dávajú nielen kanonické procesy, kde sú uvedené vo veľkom počte, ale často sa stávalo, že ich bolo počuť recitovať na cestách a v domoch, ba pravdou je , že aj kapucín, páter Giusepe Antonio z Valtellina, keď kázal na veľkonočné obdobie na zámkoch Orvieta (Sugano, Torre, Sala, Prodo a S. Venanzio), považoval za vhodné komentovať "výroky a zásady" brata Crispina a ľudia prichádzali, aby ich znovu počuli aj preto, že boli presvedčení o ich účinnosti. Uvedieme ich niekoľko aj tu, avšak bez nároku, že budú kompletné alebo, že ich včleníme do kontextu v akom boli vyslovené, čo by si vyžadovalo oveľa viac priestoru.

Často, keď brat Crispino pozdvihol oči k nebu, zvolal: "Oh, Božia dobrota!". Alebo keď vyzýval k obdivu stvorenia, hovorieval: "Aký veľký Boh, aký veľký Boh!". Často nariekal: "Pane prečo vás nepozná celý svet a prečo vás nemiluje?"; a povzbudzoval: "Milujme Boha, pretože si to zasluhuje"; "Miluj Boha a nepostihne ťa úpadok, rob tiež dobre a nechaj hovoriť"; obchodníkov napomínal: "Dávajte pozor a nejedávajte egoisticky, pretože nás Boh vidí". A ešte: "Kto nemiluje Boha, je blázon"; "Kto miluje Boha s čistotou srdca žije šťastne a neskôr spokojne umiera"; "Kto koná Pánovu vôľu, nikdy sa mu nestane nič naprotiveň!.

V období veľkej núdze takto povzbudzoval k dôvere v Božiu Prozreteľnosť: "Polož na Boha svoju nádej, aby si mal hojnosť všetkého"; "Božia Prozreteľnosť oveľa viac ako my na nás myslí", pri istej príležitosti, keď sa ho niekto pýtal ako zabezpečí to najnutnejšie pre kláštor, v ktorom sa rodina kapucínov rozrástla o ďalších siedmych študentov, brat Crispino odpovedal, "že na to vôbec nemyslí, ale že má troch veľkých dodávateľov" a to Boha, Madonnu a sv.Františka.

Keď počul zvuk zvonu, ktorý vyzýval k modlitbe, rozlúčil sa slovami, že "to ho volá jeho Pán Otec"; a bratovi Francescovi Antoniovi z Viterba vyhlásil: "Krajan môj, všetko čo robíme, musíme konať z lásky k Bohu... Ja nezodvihnem ani len slamku, ak len nie na slávu Pánovu"; keby som robil inak "bol by som satanovým mučeníkom".

Veľmi časté, v jazyku brata Crispina, boli "jeho sväté zásady" voči Madonne, ktorú volal "moja Pani Matka": "Kto má úctu voči najsvätejšej Márii, nemôže byť zatratený"; "Kto miluje Matku a uráža Syna, je falošný ctiteľ"; "Kto uráža Syna, nemiluje Matku"; "Nie je pravým ctiteľom Márie, kto sa urážlivo chová k jej božskému Synovi". A učil opakovať: "Najsvätejšia Mária, buďte mi svetlom a sprievodcom zvlášť v hodinu mojej smrti". Keď od neho chceli, aby sa modlil k Madonne v ťažkých prípadoch (obyčajne si to vyžadovalo zázraky), hovorieval: "Nechaj ma aby som sa porozprával trochu s mojou Pani Matkou a potom sa vráť" alebo "Pošlem lístok mojej Pani Matke a potom uvidíme aký je jej výnos"; a nie vždy bol tento výnos taký, aký chceli, ako v prípade Francesca Laschi, ktorému povedal: "Moja Pani Matka nepodpísala lístok, ktorý som jej poslal za uzdravenie" tvojho dieťaťa.

Veľmi početné boli výroky, týkajúce sa vecí posledných. Brat Crispino všetko čo konal, konal vo svetle večnosti, ktorú očakával a chcel, aby nikto nestratil zo zreteľa túto skutočnosť, radostnú, ale aj hroznú, podľa ktorej by sme mali žiť. Suore Marii Costanze predpovedá blízky nepredvídateľný koniec slovami: "Kto sa narodí, zomrie.". Tomu, kto priľnul k márnostiam sveta, pripomínal: "Každým dňom sa to míňa". Chorých a utrápených povzbudzoval slovami: "Utrpenie je krátke, ale radosť je večná", alebo "Také je dobro, ktoré ma očakáva, že každý žiaľ je mi milý", "Boh to na mňa zoslal, Boh ma toho i zbaví: nech sa stane jeho najsvätejšia vôľa". Tomu, kto mal súcit pre jeho utrpenie, veselo odpovedal: "Kedy chceš trpieť z lásky k Bohu, keď zomrieš ?", alebo "Eh, ako chceme čakať s utrpením, keď budeme v jame?" a týmto mal na mysli jamu na cintoríne. Častejšie napomínal: "Do raja sa neide na kočiari", "Raj nie je stvorený pre lenivcov", "Do raja sa nejde po rovine".

Myšlienka na peklo ho nútila často zvolať: "Oh, večnosť, oh večnosť", aj keď bol presvedčený, že "je oveľa ťažšie dostať sa do pekla, ako si vydobyť svätý raj svätým životom"; a dodával: "Smrť je školou, ktorá podrobí súdu všetky bláznovstvá, ktorými sme pripútaní k svetu". A bláznom, ktorých stretával, pomáhal, aby včas prišli k rozumu. Obchodníkom hovorieval: "Dávajte si pozor, lebo Boh vidí zmluvu i odmenu"; a takému, čo to mal nasme-rované do istých domov, hovoril: "Je čas zmeniť cestu, ak chceš zameniť šťastie za nebo i zem". A ešte raz napomínal: "Svetské veci nevedú k Bohu". "Kto je v ich zajatí, je zatratený". Ale častejšie sa snažil vliať pocit dôvery: napríklad tým, čo ho prosili, či by nemohli byť uzdravení "pohotovo odpovedal, že ak budú mať nádej, že sa uzdravia, tak sa uzdravia"; stále zdôrazňoval, že Božie milosrdenstvo je nekonečné"; "Božie milosrdenstvo, pani, je veľké. Osloboďte sa od zlých návykov dobrou spoveďou"; "Božia moc nás tvorí, múdrosť nás spravuje, milosrdenstvo nás vedie ku spáse". Pani Paole Schiavetti, sužovanej škrupulami povedal: "Keď človek urobí zo svojej strany všetko, čo vie a je schopný, v ostatnom sa musí vrhnúť do mora Božieho milosrdenstva."

Zvlášť početné sú tiež výroky brata Crispina o rehoľnom živote, ohľadom ktorého zvolá: "Oh ako sme zaviazaní Pánovi, ktorý nás povolal do svätého rádu". V ňom slúžil nosiac batohy a fľaše, ktoré boli "jeho krížom","o koľko bol väčší, ako Kristov kríž!" Viackrát musel povedať, že kríž rehoľníkov "je iba slamkou v porovnaní s krížom svetských ľudí, hoci zo železa, mohli ho prirovnať ku krížu, ktorý niesol Kristus". Preto mal skôr pesimistický pohľad na rehoľný život, aký sa žil v jeho dobe. Chcel, aby sa bral vážne, bol prísny a plný skutkov. Mával vo zvyku opakovať: "Synčekovia, konajte kým ste ešte mladí a radi znášajte utrpenie, pretože ak je niekto starý, neostáva mu nič iné len dobrá vôľa". Bol veľmi zdvorilý, keď napomínal, ale keď išlo o rehoľníkov, radšej nechával stranou podobenstvá a alegórie. Tak napr. bratovi Francescovi Antoniovi z Viterba, ktorý sa veľmi nahneval na guardiána, priamo do očí povedal: "Krajan môj, ak si chceš spasiť dušu, musíš zachovať tieto veci: milovať všetkých, hovoriť dobre o všetkých a dobro robiť všetkým". A ďalšiemu pripomínal: "Ak chcete žiť spokojne v rehoľnej komunite, musíte zachovávať medzi inými tieto tri veci: trpieť, mlčať a modliť sa".

Obzvlášť bol prísny voči tým, ktorí nedodržiavali sľub poslušnosti. Napomínal: "Kto neposlúchne, je mŕtvou dušou pred Bohom a pred otcom svätým Františkom a neužitočným telom pre rád"; "... podobá sa mládencovi bez rozumu, hlúpemu a búrlivému, v rodine, ktorý je dobrý iba na to, aby vyvolával nepokoj, vyrušoval ostatných a robil zmätok"; "... je ako mŕtve telo v dome, ktoré neslúži na nič iné, len aby ho zamorilo svojím smradom".
Pobádal, aby sa pomáhalo chudobným, ktorí prichádzali ku bráne a hovorieval, že Boh sa postará v hojnosti "keď budeme mať otvorené dvoje dvere, t.j. dvere vedúce na chór na väčšiu slávu Pánovu a dvere na vrátnici v prospech chudobných"; a ešte, že "brána živí kláštor".

Brat Crispino bol náročný voči rehoľníkom, ale nebol pesimista čo sa týka ich rádu: považoval za veľkú milosť, že môže v ňom slúžiť Bohu. Keď raz stretol malého chlapca z Orvieta, Girolama, syna Maddaleni Rosati, predpovedal mu, že sa stane kapucínom a zanôtil mu: "Bez chleba a bez vína, bratček brata Crispina". Chlapec sa stal frátrom s menom Giacinto z Orvieta a zomrel ešte ako klerik v Palestrine sotva dvadsaťročný, v roku 1749.

No existuje celý rad aforizmov, ktoré by sme mohli pripísať na vrub povahe Crispina. Nimi veselo premieňal na žart skutočnosti a situácie nie zriedka trápne, s nevyčerpateľným zmyslom pre humor. Obchodník s korením z Orvieta, Francesco Barbareschi, trápený dnou, bol žartovne pozvaný bratom Crispinom "aby vzal do rúk Achillovu tyč, čo znamená rýľ, a aby išiel pracovať do vily Crispigniana, ako volal svoju malú záhradku, kde sial šalát a sadil zeleninu pre dobrodincov". Odpoveď, ktorú dal inému človekovi, ktorý ho žiadal, aby ho uzdravil od podobnej choroby, bola páliaca ako šľahnutie bičom po tvári: "Vaša choroba je skôr dna na rukách ako dna, pretože ... neplatíte komu čo patrí: vaši robotníci i služobníctvo plačú ..." Kňažnej Barberini, ktorá chcela vidieť ihneď uzdraveného syna Carla, odpovedal: "Eh, nestačí ti, ak sa uzdraví vo Svätom Roku ? ... Eh, to chceš ťahať Pána za bradu ? Treba prijímať od Boha milosti, keď to on chce urobiť". Cosimovi Puerini, ktorému bolo ľúto dať ako almužnu fľašku dobrého vína, Crispino hovorí: "Eh, ty chceš prinášať Kainovu obetu ?" Potom, čo sa jeden kapucín zázrakom zachránil od smrti, keď sa pokúšal prejsť cez rieku počas záplavy, brat Crispino zaspieval: "Torbida si vede, torbida si lassa; son un gran matto se si passa" (Vidno, že rieka je kalná a som veľký somár, ak ju chcem prebrodiť).

Bratovi Crispinovi sa často stávalo, že musel hovoriť o sebe... , aby pomohol iným, aby si s jeho pomocou vytvorili názor, ktorý by viac zodpovedal pravde. Tak aspoň rozmýšľal on, ktorý rád zanechával ozvenu svojim ohováračom týmito slovami: " som horší než merangoli, z ktorých ešte možno získať aspoň trochu šťavy, ale zo mňa, čo možno získať ?" Aby sa zbavil chvál a obdivu utiekal sa brat Crispino často k obrazom a podobenstvám. Keď mu niekto hovoril, aby nepokazil polievku palinou, dostal odpo-veď: "Ogni amaro tenetelo caro" (Všetko horké majte za milé) alebo: "Táto palina aj keď nie je podľa chuti, je podľa ducha". Keď ho niekto ľutoval, že musí chodiť v daždi, hovorieval: "Priateľu, ja chodím medzi kvapkami dažďa", alebo sa zakrútil do svojej "sibilly", ktorá mu vytvárala "dáždnik nad hlavou alebo na nej nosieval ťažké batohy". Keď išiel navštíviť kardinála Filippa Antonia Gualtieri, tento sa ho pýtal, prečo nikdy, hoci len príležitostne, nenosí trochu lepší habit a plášť. A Crispino "ako obyčajne žartom odpovedal, roztiahnuc plášť, že tento presvecuje zo všetkých strán a tým chce dať najavo, že on sám je opotrebovaný a zničený". Tomu, kto sa nadchýňal jeho zázrakmi, hovorieval ? "Eh, čože sa vy divíte ? Či je to niečo nové, že Boh robí zázraky ?"; "A nevieš priateľu, že svätý František vie robiť zázraky ?" V Montefiascone kričal na ľudí, ktorí mu na drobné kúsky rozstrihali plášť, aby si z neho urobili relikvie: "Ale čo to robíte, o úbohí ľudia ! O čo by bolo lepšie, keby ste odrezali psačí chvost ! ... Čo ste blázniví ? Toľko rámusu kvôli jednému oslovi, ktorý tadiaľto prechádza ! Choďte do kostola a modlite sa k Bohu !"

Toto pokorné ťažné zviera sa často objavovalo v reči brata Crispina, ale v jeho slovách nebolo žiadnej afektovanosti. Jedného dňa povedal pátrovi Giovanni Antonio: "Páter guardián, brat Crispino je jeden osol, ale uzda, ktorá ho riadi, je vo vašich rukách; preto keď chcete, aby išiel alebo aby zastavil, potiahnite mu alebo povoľte uzdu". Keď mu pomáhali naložiť na plecia batohy "celý veselý a radostný hovorieval: Nalož osla a choď na trh"; a keď sa pýtali, prečo si nikdy nezakryje hlavu v daždi alebo na slnku, odpovedal žartovne: "Nevieš, že osol nenosí klobúk ? A že ja som kapucínsky osol ?" Ale niekedy aj vážne dodal: "Vieš prečo nenosím prikrytú hlavu ? Pretože si uvedomujem, že vždy som v Božej prítomnosti".

Listy brata Crispina

Fra Crispino udržiaval písomný styk s mnohými ľuďmi: s bratami, mníškami, farármi, predstaviteľmi šľachty i obyčajnými smrteľníkmi, ktorí mu jedného dňa dali chlieb a víno a ktorí zase v čase potreby prichádzali a klopali na dobré srdce toho, ktorý našiel Boha, aby dostali upokojujúcu modlitbu alebo slovo.

Listov bolo mnoho. V dekréte o pravovernosti spisov brata Crispina, ktorý vydala kongregácia pre Rítus 23. decembra 1767 sa ich spomína 553, nájdené v mestách Bagnoregio, Cittá della Pieve, Civitacastellana, Montefiascone, Montepulciano, Orvieto, Rím, Tivoli a Viterbo. Ale iba maličká časť sa zachovala až doteraz. Páter Isidoro z Alatri vo svojom životopise nášho blahoslaveného ich zozbieral 43, ktoré boli napísané v rokoch 1726 až 1750, to jest až niekoľko mesiacov predtým ako zomrel. Škoda, že jeho životopisci im venovali len tak málo pozornosti. V nich je celý brat Crispino so svojou pokornou svätosťou, ktorá bola ľudská a vôbec nie komplikovaná, priezračná ako ten najčistejší kryštáľ. Mohli by sme povedať, že každý list je momentkou duše bratčeka z Viterba.

Mnohé z nich sú jednoducho zdvorilostné listy. Písali mu priatelia, aby ho pozdravili a často, najmä keď už bol starý, pripájali aj malé dary. A brat Crispino bral pero do ruky, unavený prácou a chorobou, a písal ďakovný lístok. Je vďačný za spomienku, ktorú si priatelia zachovávajú "na úbohého hriešnika ... na mňa úbožiačika ... chudáčika". Vie radostne prijímať dar: "Vzdávam veľmi úctivé vďaky za prekrásne metly, ktoré ste mne nehodnému poslali". Ďakuje za to, že mu poslali "kura", "dobré" koláče, "najlepšie" víno. Ale ako to býva u človeka z ľudu, ktorý si zvykol ťažko sa potiť, pozná cenu vecí, nechce brat Crispino, aby sa iní namáhali kvôli nemu: "Čo sa týka vína, prosím vás neposielajte mi ho ..., keď ho budem potrebovať, oznámim vám to". A pretože vedel, že jeho priatelia si zakladali na tom, že majú miesto v jeho srdci, ubezpečuje ich, že k nim prechováva "starú" a "neoslabiteľnú" vďačnosť, pretkanú neustálymi modlitbami. Sleduje svojich priateľov, zdieľa s nimi radosti i bolesti, chváli, za-bezpečuje, povzbudzuje ale predovšetkým ich dvíha do vyššej sféry do neba spásonosnej Božej vôle - aj keď je často bolestná a umŕtvujúca pre úbohú ľudskú prirodzenosť.

Crispino dokáže ľuďom vštepovať kresťanské pravdy, aj keď prinášajú ťarchu: "S veselým duchom ... pobozkaj milujúcu pravicu Boha, ktorý ťa bičuje ako otec, aby ťa nemusel trestať ako sudca"; podľa Crispinovej logiky utrpenia sú "vonné celopaly, ktoré sa dvíhajú k najvyššiemu", a prijatie Božej vôle je jasným znamením predurčenosti!

Aby to išlo menej ťažko, doporučuje brat Crispino modlitbu, časté a dôverné utiekanie sa k Bohu a najmä k jeho Matke Márii: "Nech majú stále viac úcty k Najsvätejšej Panne, ak chcú ísť do neba". Niet ani jedného listu, kde by to nepripomínal. Priatelia si môžu byť istí, že nezostanú sami. Neprestáva sa za nich modliť: "ako robím neustále v mojich slabých modlitbách"; "Nikdy sa nezabudnem pomodliť ... za celé mesto Orvieto". Mnohí sa ho pýtali na cvičenia v mentálnej modlitbe. Napríklad, ako s úžitkom meditovať o Ježišovom umučení. A brat Crispino odpovedá, aby stále mali na pamäti "Kto trpí, čo trpí a za koho trpí". A ďalej im podáva veľa presvedčivých podnetov, pretože o týchto veciach dlho premýšľal. Skutočne, "bolestné umučenie Krista je dostatočné, aby nás zachránilo všetkých od pekla".

Pred bratom Crispinom sa nezamlčovalo nič, ani v liste: choroba, deti, ktoré budili starosti, duchovné skúšky, kontrasty, ktoré sužovali rehoľné komunity, ťažké pôrody, "musím sa vydávať ?" ("áno, pre spásu tvojej duše"), žiadosť o rady (svet sa nemení!), spovedníci, ktorých najhanebnejšie ohovárania uvrhli do zlého svetla ...
Žiadny list nezostane bez odpovede, pretože ani pokora nemôže dišpenzovať brata Crispina od povinností konať skutky milosrdenstva. A tak náš bratček, potom čo zdôraznil - nie bez štipky irónie - aby nehľadali svetlo u osla kláštora, odpovedá: "Ja by som považoval za dobré, aby sa oženil prvý (z bratov), aby náhodou nepovstali nepríjemnosti z ďalšieho manželstva, ako sa to obyčajne stáva v podobných prípadoch. A staršiemu bratovi píše bez okolkov: "Nedaj nič na nikoho, ak by ťa predsa násilne nútili, aby si daroval, pretože by si to ľutoval. "Stačí! Vaša Pani má rozum ... Iba jej hovorím, aby si nezabudla zachrániť dušu".

Píše s autoritou: "Buď stále veľmi bdelý v službe Bohu"; "Predovšetkým buď pokorný, pretože toto je základom všetkých čností"; "Iba vám hovorím, aby ste uvažovali o tom, čo som vám povedal". Ale on nežije v oblakoch, je realista a vie, že Pán môže nechať čakať, práve tak ako môžu ľudia učiniť márnou každú svoju modlitbu. Tak napríklad, keď prosil Pána za svojich priateľov, píše, že "zostáva už iba aby Boh milosrdenstva chcel vyslyšať mňa nehodného hriešnika". Jedna osoba, ktorú mu zverili, "sa nechce zmeniť po toľkých modlitbách", ktoré konal na ten úmysel: a brat Crispino uzatvára so smútkom: "Jasné znamenie tvrdého srdca". Voči mocnárom sa nestáva servilným. Naopak oni sú jediným, voči ktorým náš bratček používa jazyk, o ktorom by sme povedali, že je dokonca tvrdý: "Keby vám chcel preukázať láskavosť a zachrániť vám dušu ...", prízvukuje! "Hovorím vám takto inšpirovaný mojim milovaným Ježišom, aby ... ste robili násilie svojej vlastnej vášni"; a tiež raz, hoci s obvyklou diskrétnosťou a úsečnosťou zostúpi, aby poznačil znamením hanby kalné záplavy nerestí, ktoré vyvierali z tohto zamoreného prameňa.

Naopak má súcit a spolutrpí s tými, ktorí trpia pokušením. Tak napríklad istému dobrému kňazovi z Bagnoregia, trápeného pochybnosťou o platnosti jeho kňazského svätenia, píše, aby zahnal túto dotieravú myšlienku, "pretože je to chyméra, ktorú si vaše blahorodie vložilo do srdca, utkaná pekelným nepriateľom". Istému dobrému bratovi sužovanému veľkými úzkosťami ducha, dal brat Crispino také rady, že ani skúsený duchovný učiteľ by nemohol urobiť lepšie: "Dodajte si veľkej a mužnej odvahy ... Iďte veselo (konať povinnosti často tak delikátne) a nedajte sa znepokojiť ... Starajte sa ... byť radostný v Pánovi" a zaoberajte sa neustále vecami svojho ducha a dôstojnosťou vlastného povolania. "Náš život je jeden neustály boj", ale toto "je znamením, že sme určení, skrze Božie milosrdenstvo, stať sa veľkými kniežatami v raji". A tu je myšlienka, ktorá sa neustále vracia v listoch z Viterba: kresťan má stále "duchovnú radosť" z dôvodu "slávnej večnosti", ktorá ho očakáva.

Toto je posledný a aj najdlhší list spomedzi zverejnených. Nachádzame v ňom biblickú kultúru, jemnosť podania, psychologickú prenikavosť a istotu viesť kormidlo ľudskej duše medzi najúkladnejšími búrkami ducha a nielen toto, pretože aj najlepší kresťania musia regulovať "to, čo je od Adama". Možno ho považovať za testament a súčasne aj za jeden z najvýraznejších portrétov duchovnej fyziognómie brata Crispina.

Zdvorilý až do konca

Fra Crispino upadol do ťažkej choroby v Orviete, počas zimy 1747-48. Reumatizmus, dna na nohách i na rukách, sprevádzané veľmi vysokou horúčkou ho prikovali na lôžko. Bol v útulku a starali sa o neho svetskí ľudia až kým k tomu neurčili dvoch bratov, ktorí sa o neho starali dňom i nocou. Donovi Ercole Salviati, ktorý sa ho pýtal ako môže mať radosť pri toľkých chorobách odpovedal, že jeho choroba mu nespôsobuje ťažkosti". Ale neskôr, keď si ho dal zavolať ku svojmu lôžku, mu zašepkal do ucha: "Vieš, čo mi spôsobuje bolesť ? Bolí ma, že títo dvaja frátri trpia kvôli mne". Aj keď tu v útulku v minulosti často pomáhal mnohým chorým kapucínom, tento sa predsa však z dôvodu malých priestorov a stiesnenosti nehodil k pobytu tak ťažko chorého akým bol on.

A potom, brat Crispino bol presvedčený, že musí zomrieť v Ríme, keď získa odpustky Svätého Roku 1750. Toto povedal viacerým návštevníkom. Preto páter guardián pripravil pôdu a snažil sa dosiahnuť súhlas u "niektorých principálov mesta", ktorí ho nechali odviesť "tajne a bez toho, aby sa ľud o tom dozvedel". Odišiel z kláštora, kam sa vrátil len pred niekoľkými dňami na úsvite 13. mája 1748 na kočiari, ktorý mu dala k dispozícii rodina Falzacappa, u ktorej bol raz v Targuinia ho



‹‹ späť