Jakuba de Settesoli. Tajomstvo ženy vo Františkovom živote

O tejto vynikajúcej žene – Jakube Frangipani – máme málo správ a určité neistoty ostanú stále. Vieme však to podstatné: vieme o prítomnosti jednej ženy, laičky, v živote sv. Františka. V tejto prítomnosti je zároveň čosi svieže i silné. Svieži je prostý pôvab, pozorná jemnosť, intuícia, ktorá sa rodí skôr v srdci než v rozume. Jej silná osobnosť spôsobila, že jej František dal titul „brat". Nebol v tom mužský pud prispôsobovať sebe toho druhého, ani exorcizmus pred nebezpečenstvom ženskosti. Bolo to jednoducho preto, že pani Jakuba bola ženou rytierskeho razenia, podobne ako Klára, mala silnú, osvietenú a celkom priamu vôľu.

Pani Jakuba Frangipani sa narodila najskôr pred rokom 1189, a bola teda asi rovnako stará ako František. Jej spoločenské postavenie bolo však odlišné. Po otcovi pochádzala z normandských rytierov, ktorí dobyli Sicíliu. Odtiaľ pochádza priezvisko jej rodiny: Normani.

Rodokmeň manžela pani Jakuby nie je jasný. Pochádzal snáď z gens Flavia Anicia, ktorá siahala až do čias rímskej ríše? Priezvisko Frangipani mu patrilo preto, že rímsky ľud bol kedysi vďačný jednému z jeho predkov, ktorý počas hladomoru v roku 717 zadarmo živil tých najchudobnejších. Nie je však vylúčené, že Gracián Frangipani pochádzal z inej rodiny, z rodiny Imperatore. Doklady, ktoré máme k dispozícii, hovoria o pani Jakube Frangipani de Settesoli.
Dôležité je toto posledné meno. Pripomína nám, že 18. marca 1145, za vlády pápeža Eugena III., kamaldulský opát z Monte Celio v Ríme Peter, predal Cencio Frangipanimu vežu oblúku, ktorá stala na konci starého Circus Maximus a k tomu budovu v rovnakej štvrti, veľkú stĺpovú sieň, pochádzajúcu z rozvalín paláca cisára Septima Severa (193 - 211 n.l.). Tá sa nazývala Septemzonium, Sedem slnečných lúčov - Settesoli...

Veža oblúku v Cirkuse Maximus doposiaľ stojí a je to skromná stavba s akýmsi strážcom. tak tu máme Jakubu, manželku Jakuba Frangipaniho zo Settesoli. Už pred rokom 1217 (okolo tridsiatky) je vdovou a stará sa o dvoch synov, Jakuba-Jána a Graciána. Táto skutočnosť je nám známa na základe notárom overenej listiny, týkajúcej sa pohľadávky u Svätého Stolca, ktorej sa Jakuba zriekla, zaplatila poplatky, aby zabránila dlhému procesu. Nechcela, aby boli jej deti znepokojované a mala odvahu vziať na seba i nepríjemné následky. O Františkovi sa hovorilo v Ríme už od roku 1209 a pani Jakuba to pozorne sledovala. No nevieme nič bližšie o tom, ako František a Jakuba naviazali osobné vzťahy.

Bežne sa ich prvé stretnutie datuje do roku 1212, takže môžeme predpokladať, že vtedy bol František na ceste do Ríma. Toto sa však dá ťažko zosúladiť s inými udalosťami v živote svätého Františka. Preto je pravdepodobnejšie, že sa stretli v roku 1215, kedy bol František v Ríme na Lateránskom koncile. Ak bol už vtedy hosťom pani Jakuby, potom sa už museli poznať skôr, no nevieme, kedy to bolo.

Na jeseň roku 1223 je František v Ríme, aby dosiahol schválenie svojej definitívnej Reguly. Vieme, že bol hosťom rímskych prelátov a snáď navštívil aj pani Jakubu. Ale, ako vysvetliť to, že súčasníci nás informujú, že František daroval pani Jakube baránka, ktorý ju sprevádzal do kaplnky, do jedálne a po celom dome? Zdá sa, že týmto darom chcel František poďakovať za viac, než len za krátky pobyt v jej dome.

Vieme, že pred smrťou nariadil František napísať pani Jakube list, aby ho navštívila a bola pri jeho smrti, ale tiež aby doniesla koláče, ktorými ho v Ríme stále pohostila. To musí znamenať, že ju v Ríme častejšie navštevoval. Vieme teda, že sa navštevovali, ale kedy to presne bolo sa asi nikdy nedozvieme. Vieme tiež, že ich priateľstvo bolo prosté, hlboké a čisté.

Zastavme sa teraz pri príbehu, ktorý súvisí so smrťou sv. Františka. Od svojej stigmatizácie v septembri 1224 sa František už neuzdravil a pred smrťou mal zjavenie o tom, kedy zomrie. Vtedy nadiktoval do Ríma list, ktorý však nikdy nezaradili medzi autentické Františkove spisy. „Mojej pani Jakube, Božej služobnici, brat František, Kristov chudáčik, spojenie v Duchu Svätom a v našom Pánovi. Milá priateľka, musím pre teba poslať a oznámiť Ti, že sa blíži koniec môjho života, ako mi to požehnaný Kristus oznámil. Hneď sa vydal ja cestu, ak ma ešte chceš uvidieť. Vezmi so sebou hrubá plátno na zabalenie môjho tela a všetko potrebné na pohreb. Prosím ťa, prines tiež z tých dobrých vecí, ktoré si mi dala jesť, keď som bol v Ríme chorý..."

Tu text náhle končí. Prečo? Pretože vo chvíli, keď ho František diktoval, bolo počuť dupot mnohých koní pri Porciunkule. Bol to sprievod pani Jakuby, v ktorom bol aspoň jeden z jej synov. O tom, že pani Jakuba bola informovaná, František nevedel. Ženský cit alebo milosť Božia ju upozornili a ona sa vydala na cestu. Priniesla plátno, krásny podhlavník z Damašku, šatku na prikrytie mŕtvej tváre, vosk na sviece pri bohoslužbách,... a pochúťku, ktorú si František prial. Bolo to tiež „lámanie chleba", tajný recept rodiny Frangipani: vezmete mandle, ktoré jemne roztlčiete v mažiari, pridáte voňavý med, zamiešate a necháte schnúť na slnku alebo na miernom ohni. František už však nemohol nič jesť a tak medu s mandľami pomohol zo sveta Bernard z Quintavalle.

Jakuba takto mohla vidieť rany sv. Františka spolu so synom Jakubom-Jánom Frangipani, ktorý mal vtedy 15 rokov. Neskôr sa stal rímskym prokonzulom a kniežaťom Posvätného paláca a vydal o tom svedectvo. Brat Jakuba sa tiež postarala o všetko, čo bolo potrebné k pohrebu. Bol to pohreb hodný posla Veľkého Kráľa s predtuchou svätorečenia. Keď potom Jakuba odchádza do Ríma, niesla si najcennejšiu pamiatku, podhlavník, na ktorom ležala hlava zomierajúceho Františka. Chcela, aby zostal vo františkánskej rodine a odkázala ho bratovi Eliášovi, v kláštore v Kortone. Je tam dodnes a je tam aj doklad o autenticite.

V Ríme sa Jakuba musela starať sama o rodinné záležitosti. Vieme, že 23. apríla 1230 bol jej syn Gracián už po smrti, pretože Jakuba a jej druhý syn boli opatrovníkmi jeho syna Angela, ktorý však mladý zomrel. Posledný doklad o jej riadení svetských vecí máme z roku 1237. Potom odchádza žiť do Assisi a zdržuje sa v blízkosti Kláry a bratov, ktorí žili s Františkom. Možno sa zúčastnila Františkovho svätorečenia a bola pri jeho uložení do hrobu pod chrámom, ktorý dal postaviť brat Eliáš. Nevieme o tom nič. Vieme však, že v Assisi jej bratia zverili správu almužien, ktoré dostávali. Nemala ľahký život, jej deti zomreli prv než ona a žila dlhšie ako Klára a druhovia svätého Františka. Iste pocítila osamotenosť staroby, i keď bola obklopená úctou tých, ktorí v nej videli živú pamiatku na sv. Františka.

Zomrela vo veku deväťdesiat rokov, asi v roku 1273, pravdepodobne 8. februára. Ohľaduplne ju pochovali v bazilike sv. Františka a keď sa v XIX. storočí upravovala krypta, kde je Poverello pochovaný, preniesli schránku s jej ostatkami do výklenku rovno oproti svätcovmu hrobu. Čítame tam tento jednoduchý nápis: „Hic requiescit Jacoba sancta nobilisque romana." „Tu odpočíva Jakuba, svätá rímska šľachtičná." Odpočíva skutočne na tom schodisku, kde prechádzajú tisíce pútnikov, ktorí nevedia o jej prítomnosti? Niet tam žiadneho jej obrazu, pokiaľ sladká postava, ktorú Simone Martini namaľoval v spodnej bazilike a ktorá sa považuje za podobu svätej Kláry, nie je podobou pani Jakuby. Na tom nezáleží. František hovorieval, že rozozná len tváre dvoch žien: tej i tej. Ten, kto túto správu zachoval, nehovorí, o koho ide. Tradícia však tvrdí, že je to Klára a Jakuba.

Františkovo priateľstvo s Klárou a Jakubou v sebe skrýva vôňu evanjelia. Je podobné Ježišovmu priateľstvu s Martou a Máriou. Pre rehoľníka Františka sa Jakuba, v rovnakom veku ako on, mohla stať jednako jeho bdelou a pozornou matkou, rovnako aj milujúcou a diskrétnou sestrou. A tak, keď si robíte púť do Assisi, nejdete navštíviť len Františka a Kláru, ale vchádzate aj do spoločnosti prvých bratov: Leva, Angela, Rufína a ... Jakuby.

Willibrord Christiaan van Dijk OFMCap | Messager de St. Antoine, október 1994; skrátený preklad


‹‹ späť